|
|
||||||||||||||||
| Streda 5.Mája 1999 | |||||||||||||||||
Nerovnosť v prístupeKomentuje Eleonóra Bujačková Tlak na vzdelanie dnes vychádza z dôležitého faktu, že jeho význam pre profesionálny úspech a osobné príjmy stúpa. Tomu všetkému potom zodpovedá i rastúca ambícia mladých ľudí, túžiacich získať vysokoškolské vzdelanie. Avšak to, či vysoké školy budú vo väčšej miere otvorené aj deťom z robotníckych rodín, záleží aj od ponuky vzdelanostných príležitostí. Ich nárast je však zatiaľ v porovnaní so záujmom o štúdium príliš pomalý a obrat k lepšiemu nie je za daných okolností pravdepodobný. Snaha monopolizovať si vzácne statky vrátane vzdelania majú vyššie sociálne vrstvy všade na svete. Záujem vzdelaných rodičov poskytnúť svojim deťom aspoň takú školu, ako majú oni sami, nie je ani ničím neobyčajným, ani odsúdeniahodným. Ibaže prirodzená snaha monopolizovať si vyššie vzdelanie musí byť v demokratickej spoločnosti sprevádzaná takým rastom vzdelávacích príležitostí, ktoré umožnia, aby sa na vysoké školy dostali aj deti menej vzdelaných rodičov. To je princíp rastúcej vzdelanostnej mobility, ktorý dnes prevláda vo väčšine vyspelých krajín, a touto cestou sa musíme vydať aj my, ak chceme v budúcnosti obstáť ako informačná spoločnosť. Otvorenie vysokých škôl väčšiemu počtu záujemcov o štúdium však samo osebe nestačí. Jednou z príčin veľkých nerovností v prístupe k vysokoškolskému vzdelaniu je aj náš súčasný stredoškolský systém, ktorý vytvára veľmi tesné spojenie medzi sociálnym pôvodom a typom navštevovanej strednej školy. V porovnaní s inými vyspelými krajinami je náš systém mimoriadne selektívny v rozdeľovaní žiakov do troch prúdov škôl, pričom táto výberovosť je úzko spätá so sociálnym pôvodom. Príjmy rodičov priamu súvislosť nemajú. Tak ako v iných oblastiach, aj vo vzdelaní platí jednoduché pravidlo. Čím viac sa s ním zaobchádza ako so vzácnym statkom prideľovaným z rúk štátu, tým žiarlivejšie je privlastňované úzkou elitou. A, naopak, čím viac je považované za bežný súkromný tovar, tým sa stáva všeobecne dostupnejším. Na tom nič nemôže zmeniť ani vôľa jednotlivcov, ani snahy niektorých sociálnych skupín. Tiež však platí, že dnes už štát nemôže garantovať pre každého nositeľa diplomu zodpovedajúce pracovné miesto a príslušný plat, takže regulácia študijných miest sa stáva anachronizmom. O to logickejšie by preto bolo, aby sa na nákladoch vzdelania podieľali aj študenti sami. Viedlo by to možno k väčšej prezieravosti vo výbere školy i k väčším nárokom uplatňovaným na výučbu. A nakoniec by tak bola súhra školstva a trhu práce oveľa lepšia, než ako by to dokázali vymyslieť tí najlepší úradníci z oboch ministerstiev spolu. |
|
|
Webmaster: webmaster@maxo.sk Design: MAXO s.r.o. | |