Eleonóra Bujačková Naša krajina začala v poslednom období pripomínať starovekú Tróju. Obklopuje nás náhle protivenstvo bied, o ktorých by mohol nebožtík Homér povedať: Muselo ťa to raz stretnúť, Illion, mesto ty spupné. K prútom nesvornosti, rozvratu spôsobenému zlodejstvom, nekorektnosťou, k neváženiu si vážnosti, ktorú ešte vo svete kde-tu máme, k nádejnej katapultáži medzi vážené európske krajiny pribúdajú ďalšie a ďalšie rany. Všetko zlé je však na niečo dobré. Naša slovenská Trója sa ešte v hraničných situáciách dokáže vybičovať k solidarite a súcitu s blížnym. Ešte aspoň niekedy dar sleduje dar, ľudia sa predháňajú v hmatateľnom prejave súcitu, dokonca nejaké to dieťa z postihnutých oblastí sme ochotní na čas pozvať do vlastnej rodiny. Ale... Objavili sa, ako vo vojnových časoch, zlí markytáni nečisto handlujúci s teplom i chlebom, rôzni lumpi, ktorí ukoristia čosi pre seba, len aby nemuseli robiť. Nie je to náš rýdzo slovenský zvyk, tiežpomocníci majú tradíciu vo všetkých kresťanských kultúrach, čo dejiny dejinami sú. Pre nás je typické a negatívne niečo celkom iné naše depresie prichádzajú po každej eufórii. Po rozmachu solidarity, ktorú ovládame v každej dejinnej epizóde, keď nám ide o život, sa dostavuje letargia a pocit márnosti, závisť, že sused dostal viac ako my, že má viac ako my... Zdá sa, že po ôsmich rokoch spoločného života v novej politicko-ekonomickej situácii sme celkom ľahostajní. A tak mnohí čoraz častejšie vravia, že už z nás, zo spoločnosti vyprchal pocit spolunáležitosti, spoluzodpovednosti. My totiž "nemáme" pamäť. Pamätajme si však rany osudu, potom sa azda vyrovnávame s menšími úskaliami a naše hradby nebudú tak ľahko vyvrátiteľné ako spupného Illionu. Pretože dnes opäť ide o čosi. Ide o nás všetkých.
