|
|
||||||||||||||||
| Piatok 7.Mája 1999 | |||||||||||||||||
|
 |
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Kde sa víno nielen pijeAtraktívne prešovské múzeum s unikátnymi exponátmi V starobylých dvojpodlažných pivniciach pod prešovskou radnicou sa nachádza netradičné múzeum spojené s predajňou. V originálnom prostredí podzemných chodieb si šesť dní v týždni môžu návštevníci nakúpiť kvalitné víno, oddýchnuť si a zároveň sa dozvedia veľa zaujímavostí o víne, jeho spracovaní, spôsoboch podávania a vychutnávania a perličky, o ktorých sa nepíše v žiadnych knihách. Expozíciu predstavuje 850 druhov vín zo všetkých regiónov Slovenska a Moravy, ale zastúpenie tu majú vína z celého sveta. Nielen vína z najznámejších európskych oblastí, ale aj vína z Indie, zo Sýrie, z Japonska či Argentíny. Unikátom zbierky je argentínske biele víno Semillon 1942, zapísané v Guinessovej knihe rekordov ako najstaršie víno Ameriky. História vína, samozrejme, siaha omnoho ďalej. Napokon, už v staroveku patrilo k obľúbeným lahodným mokom. História Múzea vín sa píše len päť rokov, vínu však rozhodne pridáva atmosféru kvality, histórie, odbornosti a predovšetkým záujmu. Ten je pre tento druh podnikania totiž životne dôležitý. Súhra náhod Majiteľom prešovského múzea, ktoré obdivujú mnohí znalci, je v skutočnosti strojný inžinier, ktorý sa k vínu dostal náhodne počas vysokoškolského štúdia: Takmer pred desiatimi rokmi som sa stretol u kamaráta s výrobcom vína z tokajskej oblasti, ktorý vtedy doslova na kolene rozbiehal výrobu vína a potreboval etikety. Bol to Jaroslav Ostrožovič. Ako technik som mu ponúkol grafický návrh prvej etikety na šampanské. Vytlačili sme ho a doma sme etikety strihali malými nožničkami. O niekoľko mesiacov ma Jaroslav Ostrožovič oslovil, či nemám záujem pomôcť mu s distribúciou a zásobovaním jeho vína v našom regióne, spomína majiteľ Múzea vín v Prešove Ing. Dušan Hažír. Začiatkom 90. rokov prevzal teda dvoch zákazníkov, ktorých mala firma Ostrožovič v Prešove a začal rozširovať ponuku vína i klientelu. Ako dodáva D. Hažír, úlohu opäť zohrala náhoda, keď vína začal dodávať aj na mestský úrad: Vtedajší hlavný architekt mesta, vinár, nám ponúkol na prenájom priestory pivnice pod magistrátom. To bol vlastne prvý impulz na zriadenie predajne s vínom. Mal som však vlastné zamestnanie, takže som návrh nechal tak. Ponuka však lákala, takže jedného dňa, vyzbrojení baterkami, sme sa s Jaroslavom Ostrožovičom vybrali pivničné priestory v centre Prešova preskúmať. Všade bola hlboká tma, voda na zemi, vlhkosť vo vzduchu, stuchlina. Prešli sme jednu miestnosť, druhú... a zistili sme, že pivnicu tvorí obrovský priestor, ktorý sa nehodí na malú predajňu vína. Čas išiel ďalej a obchod s vínom sa stále rozširoval. Napokon nám to nedalo a oslovili sme mesto, aby sme zistili, za akých podmienok by boli ochotní pivnicu prenajať. V projekte som vtedy po prvý raz použil termín Múzeum vín, aj keď sme stále nemali predstavu, ako by to malo vyzerať. Chceli sme otvoriť zaujímavú predajničku, kde by sa zákazníci dozvedeli niečo aj o spracovaní hrozna a výrobe vína. Sami sme boli prekvapení ochotou mesta, a tak sme v lete 1993 pripravili projekt rekonštrukcie priestorov. Život múzea Stále som vystupoval v mene J. Ostrožoviča, nemyslel som si, že by som múzeum mohol robiť sám. Keď sa začala mašinéria rekonštrukcie, dostal som ponuku manažovať stavbu. Vtedy som celý projekt preniesol na seba ako fyzickú osobu. Ako konštatuje Ing. D. Hažír, nebolo to vôbec jednoduché: Spolu so stavebnými prácami sme zadali prácu na drevených interiéroch. Čo som cez deň zarobil predajom vína, išlo večer na rekonštrukciu priestorov. Sami sme vyvážali smeti, haldy odpadu, čistili steny. Mali sme trochu obavy, pretože predchádzajúce projekty na rekonštrukciu pivničných priestorov predpokladali náklady desať až dvanásť miliónov korún a my sme nemali ani stotisíc. Stanovili sme si termín otvorenia múzea na 26. mája 1994. Vyšlo to. Aj keď ešte v ten deň vykladali fľaše vína a donášali stoly. Tak sa začal život múzea. Vtedy sme sprístupnili len prvé podlažie. Začali sme budovať personál, ktorý sa rýchlo menil. Neboli odborníci od fachu, odrádzali aj podmienky práce náročnej na čas, chlad. Ako pokračuje Ing. D. Hažír, v prvý rok existencie stále niečo dorábali. Základný rámec múzea je vlastne hotový až teraz. V celom múzeu sú náročné dubové interiéry. Ako konštatuje, nemalo zmysel šetriť, pretože menej kvalitné drevo môže spráchnivieť. V druhom roku múzea sme intenzívne začali rozmýšľať ako doplniť a ozvláštniť našu činnosť. Jednou z myšlienok, ktorá dlho vo mne znela, bolo zorganizovať vinársku súťaž, aká nebola na každodennom poriadku a už vôbec nie u nás na Slovensku. Ešte v roku 1994 som sa zúčastnil Vinofora v Znojme. Vtedy prišla myšlienka založiť takú tradíciu a na pôde múzea vytvoriť výrobcom možnosť prezentovať sa. V skutočnosti to bolo viac ako odvážne, pretože som nebol známy vo svete vinárov. Okrem toho sme múzeum stále len budovali. Vždy išlo o fiktívne debaty, pretože stále nebolo čo ukázať. Snaha však priniesla svoje ovocie v podobe odborníka - vinára. Hľadali sme garanta, ktorý by bol zárukou kvality a serióznosti medzinárodnej vinárskej súťaže. Tak padlo vtedy meno doc. Fedora Malíka z Chemickotechnologickej fakulty v Bratislave. V tom čase sme v múzeu mali dvesto druhov slovenských a českých vín. Doc. F. Malíka zlákalo to, čo mu bolo srdcu blízke a zabezpečil do súťaže odbornú medzinárodnú porotu. My sme zohnali súťažné vína a v júni 1996 sa priamo v múzeu uskutočnil 1. ročník súťaže Muvina. Práve ním sme sa veľmi intenzívne zapísali do povedomia. Účasť vyše 160 vín, medzi inými slovinské, maďarské, ale aj japonské nám do ďalšieho ročníka zabezpečila záujem producentov vína. Druhý ročník súťaže sme preto usporiadali ako Vinoforum - čo je putovná výstava po stredoeurópskych mestách. Pre nás to bol obrovský skok. Ako z majstrovstiev Slovenska na majstrovstvá sveta. Na tomto ročníku sa zrazu objavilo 350 druhov vín, okrem iného španielske a argentínske. Vinoforum dovtedy nemalo takú účasť. Pomohlo nám to. Výrobcovia nás už oslovovali sami. Ako ďalej? Čo ešte sa dá urobiť? Obrovské rezervy máme v pokrivkávajúcom cestovnom ruchu. Sme v nevďačnej lokalite. V Pezinku alebo Modre by sme už nepochybne boli oveľa ďalej. Tu máme málo zahraničných klientov. Cestovné kancelárie aj keď dovezú na pobyt klienta zo zahraničia, obyčajne to dovozom a odvozom pre ne končí. Možno tak výlet do Vysokých Tatier, a to je všetko, čo dokážu klientom ponúknuť. Rokovali sme so zahraničnými cestovnými kanceláriami o možnosti organizovať takzvané vínne cesty od Ukrajiny cez Slovensko až do Maďarska. Prvú lastovičku, prvý zájazd z Holandska už čakáme začiatkom mája. Máme návštevníkom čo ponúknuť a chceme sa prezentovať. Takáto činnosť by nám pomohla dostať sa opäť ďalej. Zámery a plány, samozrejme, máme. V tomto roku sa budeme podieľať na organizácii výstavy Expo víno v Košiciach. Jej súčasťou by sa postupne mali stať vedľajšie podujatia - odborné semináre, kurzy, súťaže. Máme ambíciu zvýšiť súčasných 850 druhov vína na 1000. Aj keď je dostatok ponúk na dobré a kvalitné vína napríklad z Kalifornie, Chile, Afriky, o každú fľašu musíme tvrdo bojovať. Prípravy na tohtoročnú súťaž však ukazujú, že by sa nám to malo podariť. Chceme dať expozícii komplexný ráz. Múzeum by sme radi ozvučili, plánujeme pripraviť hovorené slovo v jazykových mutáciách. Všetko je to však otázka peňazí, hodnotí Ing. Dušan Hažír. Veronika Fitzeková |
|
||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
|
Webmaster: webmaster@maxo.sk Design: MAXO s.r.o. | |||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
