Zamestnanosť, cenový vývoj a konsolidácia rozpočtov v EÚ

Problém zamestnanosti a jeho riešenie podmieňuje v súčasnosti, ale aj v uplynulých rokoch všeobecne vysoká úroveň miery nezamestnanosti v krajinách EÚ. Z dlhodobého hľadiska a súčasnej reality v tejto oblasti bol a aj je tento problém považovaný v tomto regióne za prioritný. Problémy zlúčeného Nemecka okrem iného znamenali aj vznik mimoriadne vysokej miery nezamestnanosti najmä vo východnej časti Nemecka. Ďalším faktorom v krajinách EÚ, ktorý tento problém vyhrocoval, je vysoká miera migrácie z iných krajín a vysoká miera kvalitných technických riešení zvyšujúcich produktivitu práce bez primeraného vytvárania dostatku nových pracovných miest. K 31. 4. 1999 napr. Nemecko vykazovalo mieru nezamestnanosti 10,5 %, Francúzsko 11,5 %, Belgicko 11,7 %, Taliansko 12 %, Španielsko 17,8 %, Rakúsko 4,3 %, Veľká Británia 6,3 %, Dánsko 5,9 %, Holandsko 3,6 %, Švédsko 5,4 %, Švajčiarsko 5,1 % a EÚ ako celok 10,5 %. Ako vidieť, pre mnohé krajiny EÚ je problematika zlepšovania tvorby nových pracovných príležitostí prioritným problémom.

V roku 1997 sa v regióne EÚ zvýšila produktivita práce o 2,2 % a oživenie hospodárstva prispelo k zvýšeniu zamestnanosti len o 0,4 %. V minulom roku dynamika produktivity práce klesla asi na 1,7 % a na tejto úrovni sa bude viac-menej udržiavať aj v najbližších dvoch rokoch. Týmto zamestnanosť získa väčší priestor na svoj rast približne na úrovni 1 %.

V rokoch 1998 – 2000 hospodársky rast v EÚ prispeje k vytvoreniu asi 4,5 mil. nových pracovných miest. Vzhľadom na tento rast možno očakávať zníženie počtu nezamestnaných asi o 2,5 mil. Táto posledná prognóza EK dosť kontrastuje s nedávnymi obavami, že hospodársky rast „nepohltí“ ďalšie pracovné miesta. Čoraz viac sa potvrdzuje, že tak priaznivé podmienky na strane dopytu, ako aj potvrdenie dlhšej etapy prosperity predstavujú pre nekonfliktné podmienky na trhu práce významný faktor, sine qua non. O hlavných vzájomných vzťahoch determinujúcich problematiku zamestnanosti v EÚ možno povedať:

– v roku 1997 vzrástlo práceschopné obyvateľstvo v EÚ o 0,4 %, v roku 1998 o 0,3 % a na tejto úrovni by sa mali pohybovať prírastky aj do roku 2000,

– početnosť pracovnej sily od roku 1997 (0,3 %) do roku 2000 mierne bude rásť (ročne 0,4 – 0,5 %),

– zamestnanosť v roku 1997 vzrástla o 0,4 %, v roku 1998 o 1,2 %, do roku 2000 by mala ročne vzrásť o 0,9 %,

– miera nezamestnanosti v roku 1997 na úrovni 10,7 % a v roku 1998 – 10 % bude podľa prognózy mierne klesať, v roku 1999 na 9,5 % a v roku 2000 na 9 %,

– produktivita práce v roku 1997 vzrástla o 2,2 %, v roku 1998 o 1,7 %, v tomto roku sa predpokladá rast 1,5 % a v roku 2000 1,8 %.

Z uvedených údajov vyplýva, že v krajinách EÚ ako celku bude možné rast práceschopného obyvateľstva eliminovať rastúcou početnosťou pracovných príležitostí v rozsahu umožňujúcom znižovať mieru nezamestnanosti.

V roku 1998 bolo možné registrovať zlepšenie v tvorbe pracovných príležitostí vo všetkých krajinách EÚ s výnimkou Veľkej Británie, Dánska, Fínska, Luxemburska a Holandska. V týchto ekonomikách však bola nezamestnanosť prijateľná už v predchádzajúcom období. V rozmedzí rokov 1997 – 2000 sa očakávajú silné prírastky zamestnanosti v Írsku (11,2 %), Španielsku (8,8 %), Luxembursku (8,4 %) a Holandsku (6,3 %) a mierne v Taliansku (1,2 %) a Nemecku (0,9 %).

S výnimkou Luxemburska klesne v období rokov 1998 a 2000 miera nezamestnanosti vo všetkých ekonomikách, a to v priemere z 10 na 9 %. Najvýraznejšie zlepšenie sa očakáva v Španielsku (zníženie o 6,5 percentného bodu), vo Fínsku a v Írsku (-5 percentných bodov).

Za významnú a pozoruhodnú v ekonomikách EÚ v uplynulom období možno považovať cenovú stabilitu. Inflácia (meraná deflátorom súkromného dopytu) dosiahla v minulom roku v EÚ ako celku 2,1 % a v porovnaní s rokom 1997 klesla o 0,5 percentného bodu. Ide o pokračovanie zostupného trendu, ktorý sa začal ešte v roku 1991 a celé obdobie tento pozitívny vývoj bol zabezpečený miernym rastom miezd a odvodene klesajúcim jednotkovým mzdovým nákladom. Vplyv, aj keď iste menší, mala rastúca konkurencia na strane ponuky a vyššia transparentnosť cien.

Priemerný ročný rast tzv. harmonizovaného indexu spotrebiteľských cien dosiahol v EÚ v septembri 1998 len 1,3 % v porovnaní s 1,8 % v rovnakom období roka 1997. Vyšší bol predovšetkým v Grécku (4,7 %), Írsku (3 %), Taliansku a Portugalsku (v oboch 2,2 %), naopak najnižšia dynamika bola vo Francúzsku a Švédsku (zhodne 0,6 %), v Nemecku a Rakúsku (zhodne 0,5 %). Všeobecne možno povedať, že v roku 1998 bol nižší rast tohto indexu za EÚ ako celok oproti predchádzajúcemu roku o 0,2 %. V najbližších dvoch rokoch prognózy predpokladajú, že úroveň deflátora súkromnej spotreby bude stabilizovaná na úrovni roka 1998 (ročný rast 1,6 %), navyše s pomerne malými rozdielmi medzi jednotlivými krajinami. V súlade s prijatými uzneseniami EK a zavádzaním spoločnej meny boli stanovené záväzné kritériá na znižovanie deficitu verejných rozpočtov. V období rokov 1991 – 1995 sa schodok verejných rozpočtov podieľal v EÚ na hrubom domácom produkte (HDP) 5,1 %, ale ako sme už povedali, po naštartovaní EMÚ postupne klesol pod začarovanú hranicu 3 % (v % HDP).

Príjmy verejných rozpočtov sa podieľajú na uvedenom agregáte vyrovnane na hranici 46 %, a preto ťarcha rozpočtovej konsolidácie leží na znižovaní podielu verejných výdavkov, ktorý postupne klesá z maxima 52,5 % HDP v roku 1993. Výraznú zásluhu na tom má znižovanie úrokového bremena v súvislosti s poklesom úrokových sadzieb.

Predpoklad na rok 1999 vychádza z návrhov rozpočtov, ktoré predložili jednotlivé vlády v jeseni 1998. Scenár na tento rok uvažuje s tým, že súčasné trendy budú pokračovať aj naďalej. Zlepšovanie celkových priemerných výsledkov za EÚ spôsobuje pokrok v kľúčových ekonomikách (Nemecko, Francúzsko, Taliansko), prebytkový rozpočet sa očakáva v šiestich ekonomikách: vo Veľkej Británii, v Dánsku, vo Fínsku, v Írsku, Luxembursku a vo Švédsku.

Priaznivý vývoj schodkov verejných rozpočtov má pozitívny vplyv aj na výšku verejného zadlženia. V minulom roku sa miera hrubého dlhu na HDP priblížila k hranici 70 % a tento trend má pokračovať ďalej približne na hranici 67 %. Tento trend, charakteristický pre väčšinu krajín, spôsobí, že aj ďalšie ekonomiky (Veľká Británia, Fínsko, Francúzsko a Luxembursko) sa ocitnú pod hranicou 60 %. Najväčšie problémy budú aj naďalej pretrvávať v Belgicku, Taliansku a Grécku, kde hodnota tohto ukazovateľa bude nad úrovňou 100 %.

J. A. Oberhauser