Peter Kasalovský Od skončenia druhej svetovej vojny uplynie zajtra päťdesiatštyri rokov. Keďže väčšina občanov SR sa narodila po 8. máji 1945, tak je pre nich viac-menej neznáma. Vtedajšie deti, napríklad takí prváci, majú dnes vyše šesťdesiat, ale tí, čo rukovali, sú za priemerom mužského veku. Nebyť dramatických a vôbec umeleckých diel, najrôznejších dokumentov, a tiež pamätníkov z rokov 1939 1945, tak by sa už dávno zabielila pamäť národov. Je fakt, že v mnohých štátoch sa postarali o to, aby sa druhá svetová vojna vnímala iba ako história. Sú také, v ktorých sa oceňuje, keď sa o tejto udalosti hovorí ako o chlebe a vode, či ako o udalosti takmer neskutočnej. Radšej nespomínať početnosť a nárast agresivity neofašistov, napríklad v súčasnom Nemecku či vo Veľkej Británii. Vo vedomí súčasníkov si už nachádza iba minipriestor to, čo bol fašizmus, prípadne nacizmus, aké obete si vyžiadal od minulých generácií. Nehovoriac už o tom, že to boli v prvom rade príslušníci národov niekdajšieho Sovietskeho zväzu, Rumunska, ako aj 1. čs. armádneho zboru, ktorí priniesli národnú slobodu a mierové zvony. Akoby neboli stovky pamätníkov z úprimného srdca a desaťtisíce hrobov padlých. Také politické kruhy sú nielen v zahraničí, ale aj v našom štátnom domove, ktorým by veľmi vyhovovalo, aby sa už viac nespomínali koncentračné tábory a konečné riešenia židovskej, cigánskej, a tiež slovanskej otázky. Aj keď sa datujú pred vyše polstoročie, nie sú neživé a nachádzajú svojich obdivovateľov. Sú tu nové generácie, ktorých prarodičia boli aktérmi vtedajšej apokalypsy. Akoby bola prekrytá celým radom neblahých výsledkov otvorených alebo tichých vojenských avantúr veľmocí a miestnych až regionálnych vojnových konfliktov. Do pamäti sa dostala Kórea, Vietnam, Alžírsko, Kuba, Chile, Angola, Falklandské ostrovy, Kambodža, Irán - Irak, Afganistan, Kuvajt, nehovoriac už o Náhornom Karabachu, Čečensku, o kurdskej otázke alebo o terore - masakroch na báze náboženskej neznášanlivosti v Severnom Írsku... Tam mierový čas netrvá ako tých našich päťdesiatštyri rokov. V súčasnosti je tu opäť konflikt na Balkáne, teraz na území JZR, ktorý vojenskou silou rieši Atlantická aliancia. Dalo by sa hovoriť o tom, že tak vojnu v Perzskom zálive, ako aj na území JZR, sledujeme akoby v priamom prenose. Je to nielen absurdné, ale predsa aj veľmi vážna výstraha pre OSN a lídrov jej členských štátov, keď konflikty bujnejú. Trochu citlivejší jednotlivci by mohli nadobudnúť dojem, že sa narodili a žijú vo vojnových časoch. Aj preto, že vzdialenosti sa v tomto svete veľmi skrátili a všetky jeho body sú dostupné. Iba verifikovateľné informácie o tom, čo sa vskutku stalo, čo je pravda a na ktorej strane je jej viac, sú takmer nedostatkovým tovarom. Väčšmi ako minulé takpovediac vojnové generácie si zvykáme na vojnu, ktorá je dosť blízko, ba čoraz bližšie k našej krajine. To je prehra všetkých ľudí, ktorým záleží na mierovom vývoji a vytváraní čo najpriaznivejších podmienok preto, aby sme nemali príčinu myslieť a pripravovať sa na vojnu.
