|
|
||||||||||||||||
| Utorok 15.Júna 1999 | |||||||||||||||||
|
 |
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Čakanie na zázrak, ten sa však nekonáPo desiatich rokoch od tzv. zamatovej revolúcie je na mieste, ak sa zamyslíme nad udalosťami, ktoré zmenili vtedajší a formujú dnešný hospodársky systém Slovenska. Občianska nádej a presvedčenie o tom, že iné spoločenské usporiadanie, ako večná diktatúra proletariátu spojená so štátnym vlastníctvom výrobných prostriedkov, je riešením budúcnosti, boli základnými hybnými silami spoločenských zmien. Nechcem porovnávať s inými národmi, ale nemôžem sa vyhnúť dojmu, že my, ako Slováci v dôležitých rozhodnutiach nevolíme to, čo chceme, ale volíme tak, aby tu nebolo, čo nechceme. Tento bezpochyby racionálny prístup k problémom má však jeden háčik. V každom okamihu alebo pri príležitosti, keď máme niečo zvoliť, sa vyčerpáme zdôvodňovaním toho, čo nechceme. Vždy, keď sa po takejto voľbe staneme obeťou vlastných rozhodnutí hľadáme v zmysle dobrých kresťanských tradícií niekoho, koho by sme mohli obviniť, alebo v prípade, že sme veľmi roztrpčení nad vlastnou hlúposťou, aj ukrižovať. Slovenská forma trhového mechanizmu a vzťah štátu k vlastníctvu a podnikaniu nie sú výsledkom racionálneho rozmýšľania, ale výsledkom nádeje, že to takto bude lepšie. Aj nádej a presvedčenie, nie poznatky a skúsenosti, boli spoločenskou silou, ktorá otvorila cestu k demokratickej spoločnosti a trhovej ekonomike, tak je načase, aby sme sa zastavili a venovali trochu času rozmýšľaniu aj o tom, čo vlastne chceme. Už to bolo Základné spoločenské funkcie, ako parlament, vláda a verejná správa, ktorých činnosť je financovaná cestou daní nemôžu donekonečna fungovať na základe emocionálnych rozhodnutí. Nádej a presvedčenie o tom, že ak sa zbavíme toho, čo máme v prospech niečoho čo nepoznáme, nemusí automaticky znamenať, že nám bude lepšie. Ako príklad sa dá uviesť snaženie vlády zjednodušiť život podnikateľom v oblasti účtovníctva. Podľa niektorých predstaviteľov vlády je účtovníctvo komplikované a treba niečo robiť. Typické pre nás, nejdeme cestou zjednodušovania účtovníctva, ale cestou nového experimentu, ktorého cieľom je odstrániť účtovníctvo ako také. Aby štát o nič neprišiel, je myšlienkou celého návrhu to, že podnikateľ zaplatí určitý poplatok a nemusí účtovať. Takáto kvalifikovaná hlúposť nie je historicky výnimočná, keď katolícka cirkev v štrnástom storočí predávala odpustky, tak to tiež chcela zjednodušiť s vierou a Bibliou. Je samozrejmé, že naši dnešní politici ako aj vtedajší cirkevní hodnostári mali iný záujem, ako podnikatelia alebo veriaci. Naplnenie štátnej alebo cirkevnej pokladnice bolo ich cieľom a podnikatelia alebo veriaci boli predmetom experimentu urýchlenia výberu daní. Slovenskí politici buď nevedia, alebo už zabudli, že účtovníctvo podnikateľ vedie v prvom rade vo vlastnom záujme. Keď pápež cestou odpustkov uprednostnil cirkevnú pokladnicu pred záujmami veriacich, bol tento krok krokom k rozdeleniu cirkvi a bol ranou, ktorej dôsledky počas niekoľkých storočí otriasli Rímom. Zlým smerom Vo svojom jednoduchom ponímaní ekonomických skutočností začína slovenská vláda fungovať ako dedinská mafia. Za určitý poplatok bude podnikateľ chránený pred daňou a takým nezmyslom ako je účtovníctvo. Niekoľko storočí po nevydarenom predaji odpustkov, ktoré mali chrániť pred peklom a večným zatratením ponúka naša vláda ochranu pred sebou samou. Tento hlboký úpadok intelektuálnej kapacity vedenia štátu ohrozuje celý náš hospodársky systém. Namiesto jednoduchého daňového systému, kde povedzme tak ako v Írsku každý zaplatí 10-percentnú daň zo zisku, je Slovensko na ceste k ďalšiemu experimentu. Z nejakých, pre mňa nevysvetliteľných príčin, sa celý čas vedenie štátu snaží komplikovať svet tak, aby sa každý čestný človek, ktorý chce podnikať musel premeniť na podvodníka. Kriminalizácia hospodárskeho života na Slovensku nie je iba dôsledkom neprehľadnej privatizácie. V prvom rade je dôsledkom nepremyslených aktivít štátu, ktoré nemajú krytie v príjmovej časti štátneho rozpočtu a ktorých efektom sú hysterické prejavy nedôvery proti všetkým, ktorí toto ekonomické harakiri kritizujú. Ambície politikov sú vždy limitované tak schopnosťou a ochotou ľudí dane platiť, ako aj kompetenciou štátu tieto prostriedky racionálne používať. Žiadny z týchto predpokladov nespĺňame a dôsledkom je nárast čiernej ekonomiky a nárast problémov, ktorých riešenie vyžaduje verejné prostriedky. Sny a reči Slovenská ekonomika sa nachádza v slepej uličke. Namiesto mobilizácie spoločných síl sa venujeme hĺbkovým štúdiám iných. Tí, ktorých sme poverili vedením štátu vytvorili vlastnú teóriu, ktorej ekonomické jadro zdôvodňuje príčinu všetkého, čo sa neurobilo, ako nedostatok zdrojov. Nejako sme pozabudli, že politika nie je iba rozdeľovanie prostriedkov z nevyčerpateľných zdrojov, ale, že je to v prvom rade zabezpečenie trvalých zdrojov ako prameňa dlhodobého blahobytu krajiny. V pozadí ekonomickej chudoby stojí vždy chudoba ducha. Desať rokov po zamatovej revolúcii máme stále politikov, ktorí snívajú a rečnia o lepšej budúcnosti bez toho, aby zdôvodnili voličom, ako to všetko chcú financovať. V tejto situácii je dôležité, aby hospodársky klub zohral aktívnu úlohu garanta kvalifikovanej debaty tak o podnikateľskom prostredí, ako aj o úlohe štátu v trhovom mechanizme. Naši konkurenti toto už dávno majú za sebou a definitívne nepovažujú ako my vlastný štát za najväčšiu prekážku vo svojom podnikateľskom prostredí. Rád by som tiež vyzval kolegov v klube, ktorí sú aktívne zaangažovaní v politických stranách, aby počas debaty v klube opustili svoje politické zákopy a zamysleli sa nad tým, čo iní kolegovia hovoria. Za každým názorom je kus pravdy a bez týchto skúseností je Slovensko skalnaté pobrežie, kde každý stroskotá. Alexander F. Zvrškovec |
|
||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
|
Webmaster: webmaster@maxo.sk Design: MAXO s.r.o. | |||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
