Provizórium by bolo nielen nevysvetliteľné, ale aj neospravedlniteľné O vysielaní pozitívnych signálov do zahraničia a ich dôležitosti sa u nás už popísali celé stohy papiera. Prinajmenšom toľko sa toho i pohovorilo, aj keď si uvedomujeme, že slová sa dosť dobre stohovať nedajú. Zdá sa však, že teóriu síce ovládame dokonale, prax nám je však na hony vzdialená. Aby sme však boli konkrétni. Pred necelým mesiacom sme v našom denníku pripomenuli, že 29. júla uplynie práve šesť rokov, čo prezident republiky vymenoval Vladimíra Masára za guvernéra Národnej banky Slovenska (NBS), pričom sme uviedli, že na ďalšie šesťročné funkčné obdobie ho pravdepodobne nemá kto navrhnúť. Podľa mechanizmu, ktorý je opísaný v zákone o NBS, guvernéra (i viceguvernérov) vymenúva prezident SR na návrh vlády SR po schválení Národnou radou SR. Pripomenuli sme i úlohu centrálnej banky a jej guvernéra v zápase o vnútornú i vonkajšiu stabilitu slovenskej meny. Pritom sme nepredpokladali, že otázka obsadenia funkcie guvernéra na ďalšie funkčné obdobie nebude dostatočne včas vyriešená. Nechceme byť falošnými prorokmi, ale ak uvážime akcieschopnosť vládnej koalície a disciplínu poslancov NR SR, tak máme obavy, že NBS nebude mať po 29. júli guvernéra. Je síce pravda, že to bolo i po zriadení centrálnej banky, vtedy to však bolo pochopiteľné na kreovanie nových orgánov vznikajúcej samostatnej Slovenskej republiky nebolo príliš veľa času. V súčasnosti by to bolo nielen nevysvetliteľné, ale i neospravedlniteľné. A to nielen preto, že takéto provizórium môže priniesť útok na slovenskú korunu (aj keď sa to môže zdať prisilné tvrdenie, jej oslabenie zaplatíme opäť všetci), ale i signál o neschopnosti koalície dohodnúť sa na budúcom guvernérovi. Kandidátov a kvalifikovaných na post guvernéra NBS bolo a je dosť. Súčasným guvernérom počínajúc, Mariánom Juskom, viceguvernérom NBS, ale aj Ivanom Šramkom, členom predstavenstva Tatra banky, pokračujúc. Dali by sa však menovať i ďalší kvalifikovaní, o ktorých sa uvažovalo. Keďže kvalifikovaných kandidátov je dosť, nezostáva konštatovať, že chýba politická vôľa na niekom z nich sa dohodnúť. A tak sa potom nemusíme čudovať, že za razantnosť a akcieschopnosť vládnej koalície sme platili a budeme platiť všetci. Za nepružnosť (a či váhavosť?) pri prijímaní balíčka opatrení na stabilizáciu ekonomiky vláda totiž premeškala všetky optimálne termíny sme zaplatili daň aj pri poslednej emisii eurobondov. Aj keď, pre spravodlivosť, treba povedať, že to nebol jediný dôvod nevýhodných podmienok, ktoré finančné trhy pri tejto emisii poskytli. Navyše, pravdepodobne netreba pripomínať, že v demokratických krajinách a SR sa medzi ne chce zaradiť je dobrým zvykom takéto problémy riešiť dostatočne skoro. Vymenovanie guvernéra nemeckej centrálnej banky nie je jediným príkladom. O tom, že Ernst Welteke bude od 1. 9. 1999 nástupcom súčasného guvernéra Bundesbanky Hansa Tietmayera, vieme už prinajmenšom mesiac. Zdá sa teda, že vládna koalícia zasa niečo nedocenila. A či podcenila? Anton Legéň
