„Vymieňajte dlhopisy za akcie podnikov“

– hovorí prezident FNM SR Ľ. Kaník a my sme mu oponovali
„Blížime sa ku koncu, za týždeň prehodnotíme asi sto zmlúv. Najneskôr v priebehu štyroch týždňov by sme sa mali dostať do roku 1994. To znamená, že celá privatizácia vlády V. Mečiara by už mala byť roztriedená na dve kategórie zmlúv. Také, ktoré nejavia známky porušenia zákona, a na zmluvy, ktoré sú viac alebo menej chybné. Potom nastane proces riešenia týchto problémov,“ povedal nám prezident prezídia Fondu národného majetku Ľudo Kaník. Hoci preverovanie zákonnosti zmlúv sa dostalo do pozornosti verejnosti najviac, privatizácia má aj iné, v súčasnosti nanajvýš aktuálne problémy. Osem mesiacov po voľbách priznávate, že preverovanie privatizácie za vlády V. Mečiara ide pomalšie, ako ste predpokladali. Problém je v tom, že to spôsobuje v podnikoch a ich manažmentoch nervozitu, neistý právny stav, ktorý je aj veľkou bariérou vstupu zahraničného kapitálu. – To však ešte neznamená, že keď chce niekde vstúpiť zahraničný kapitál, budeme pre urýchlenie prehliadať prípadné porušenia práva. V takýchto prípadoch otvorene zahraničným záujemcom hovoríme: počkajte, veci preveríme a potom sa uchádzajte o kúpu podnikov alebo ich častí. Bude to výhodnejšie aj pre vás, budete mať právnu istotu, že nik vaše majetkové nároky v budúcnosti nemôže spochybniť. Ale je to zdržanie. Uprednostňujete časovo takéto podniky? – Určite. Tak, aby žiadne reálne zdržanie nenastalo.
O štyri týždne, ako hovoríte, dôjde iba k roztriedeniu podnikov, čo uvoľní ruky iba tej časti, kde nie sú právne problémy. Ostatní ešte zostanú v neistote. Aký predpokladáte pomer medzi týmito dvoma skupinami? – Tých problematických nie je až tak veľa, ako som sa na začiatku obával. Je ich podstatne menej ako tých, kde je všetko v poriadku. A konkrétne?
– Počkajme na konečné čísla o štyri týždne. Čo keď údaje v tomto poslednom kroku vyskočia jedným alebo druhým smerom? Leto prejde rýchlo, onedlho budeme môcť povedať, že problémami, ktoré hýbu verejnosťou, žijete denne už rok. Problémy sú v zmluvách, v poslednom období dochádza k rozdielnym názorom na jednotlivé problémy a zákonné novelizácie. Viete si udržať nadhľad nad vecou? – Myslím, že áno. Osobne nemám pocit, že sa v tomto smere niečo so mnou deje. Naopak, všetky diskusie považujem za normálne, veď keď chceme niečo naozaj seriózne riešiť, je jasné, že sa môžu na čiastkové otázky názory aj rôzniť. Pri hľadaní tých najlepších postupov sa musí diskutovať, nikto predsa nemá patent na rozum, aby hneď na prvý raz všetko správne vedel. Nemáte však pocit, že sa diskutuje príliš mediálne? Je to podľa vás dobré, alebo nie? – V tomto smere sa snažím byť čo možno najviac zdržanlivý a mnohokrát sa snažím s novinármi hovoriť a vysvetľovať svoje postoje a názory s tým, aby to nebrali ako informácie na uverejnenie, ale na poznanie hĺbky problémov. Nie všetci to vždy, aj napriek prísľubu, dodržia. Potom sa stáva, že v novinách sa objaví to, čo tam nemalo byť. Ale nie preto, že by sme chceli niečo skrývať. Skôr ide o to nevypisovať si cez noviny, najmä keď ide o pracovné diskusie, ktoré spejú k jedinému: zhodnúť sa na tom najlepšom riešení. Týka sa to preverovania zmlúv?
– Nie je predsa hlavnou úlohou fondu preverovať zmluvy. To je niečo úplne okrajové. Ale deje sa to.
– No dobre, ale za štyri týždne sa to skončí a čo potom? Zrušíme fond? Myslím, že sa preverovaniu zmlúv – aj vďaka novinárom – prikladá veľký význam. To je len 10 % našej práce. Áno, ale je to veľmi citlivá otázka. Z hľadiska verejnosti, veď ľudia nemôžu zabudnúť na to, ako sa hovorilo, že privatizácia je spôsob rozdelenia majetku všetkých a že sa ujde každému, hoci nie rovnako. Ide však aj o povesť podnikov, obchodné meno, nervozitu manažmentu. A teda o výsledky i možnosť a schopnosť získavať finančné prostriedky. Takže čo je podľa vás dnes najlepšie riešenie? – Vychádzajme z toho, že niekto nám tu zanechal zlý stav a treba sa snažiť ekonomiku a podniky zrekonštruovať. Bolo by najlepšie, keby tu bolo všetko v poriadku a nikto by nemusel nič naprávať. Našou úlohou je teda hľadať riešenia, ako dokončiť privatizáciu čo najtransparentnejšie, ako preplatiť občanom dlhopisy, ako alternatívnymi formami nájsť použitie dlhopisov. A najlepšie riešenie v prípade poškodených podnikov? Získať späť akcie podnikov s čo najmenšou finančnou ujmou oproti predaju a opäť ich ponúknuť na predaj za právne čistých vzťahov. Ľudia vnímajú privatizáciu z dvoch hľadísk. Po prvé, z hľadiska daňových priznaní majiteľov podnikov, no nemenej ich hnevá, ak sa v tom-ktorom podniku prepúšťa. A to je dnes v slovenskej ekonomike častý jav, pritom nik prepúšťanie pri privatizácii neavizoval, skôr naopak. Zohrávajú aj ekonomické výsledky podnikov nejakú úlohu pri preverovaní privatizácie? Hoci skúmate proces prevodu, predsa len zmluvy obsahovali konkrétne podmienky a vy ste vo výhode, že máte k dispozícii aj výsledky toho-ktorého privatizátora. – To je zložitá situácia, ale držíme sa zmlúv. Ak udržanie zamestnanosti bolo podstatnou podmienkou zmluvy, potom s odstupom času naozaj vidíme, či bola porušená alebo dodržaná. Treba ju posudzovať ako ktorúkoľvek inú podmienku zmluvy, napríklad cenu, platobné podmienky a podobne. My v tomto prípade nemôžeme robiť politiku. Posudzujeme zmluvu, musíme si zodpovedať otázky: je platná? Je neplatná? Bola alebo nebola porušená? Teraz nemáme možnosť a ani nemôžeme a nechceme špekulovať, či v zmluve zamestnanosť mala alebo nemala byť uvedená ako jedna z podmienok predaja. Na to je už neskoro. O tom môžeme uvažovať vtedy, keď budeme uzatvárať nové zmluvy. Ale poviem to otvorene, že keď podnikateľ preberá podnik, musí mať na pamäti jeho efektívnosť, výkonnosť a dosahovanie zisku. Ak bude potrebovať zamestnancov, tak ich prijme. Keď ich naopak nebude potrebovať, že sa zmenia podmienky na trhu, nebude môcť zamestnávať ľudí, ktorí by mohli stiahnuť podnik ku dnu. Takže ja nie som za dávanie takýchto klauzúl do zmlúv. To, čo hovoríte, je logické, ale pýtal som sa preto, lebo ľudia to tak cítia. Nemenej citlivá a čoraz aktuálnejšia je však aj otázka vyplatenia dlhopisov alebo ich výmeny za akcie lukratívnych podnikov. Pripravujete už nejaký zoznam týchto podnikov? – Nie, ani v nejakej definitívnej podobe nikdy nebude existovať. Jeho tvorba bude kontinuálny proces a podniky v ňom budú priebežne pribúdať a vytrácať sa z neho. To však nie je voči ľuďom férové. Niekto sa rozhodne na výmenu dlhopisov za akcie skôr, iný neskôr a podľa toho, čo hovoríte, nebudú mať rovnaké možnosti výberu. V istej fáze budú k dispozícii akcie lepších podnikov, inokedy zasa menej zaujímavých. Od čoho bude dopĺňanie zoznamu závisieť? – Hlavne od ochoty rezortných ministrov, ktorí majú konkrétne podniky vo svojej kompetencii a u ktorých rezorty vykonávajú akcionárske práva. Tým myslím predovšetkým bývalé strategické podniky, dnes prirodzené monopoly. A od ochoty vlády. Lebo vláda bude musieť rozhodnúť o tom, že vyčleňuje na dlhopisy toľko a toľko percent z daného podniku. Fond národného majetku bude len vykonávať tieto rozhodnutia, vôľa jeho pracovníkov bude v nich premietnutá len v minimálnej miere. Povedali ste: „od ochoty“. Čo ovplyvní tú ochotu?
– Ich názor na to, či je to správne, alebo nie. Ja sa, samozrejme, budem snažiť, aby majetok, ktorý bude predmetom výmeny za dlhopisy, bol čo najväčší a najlukratívnejší. Ale neviem dopredu zaručiť, že sa s mojím názorom stotožní príslušný minister a prípadne, kto z nás z dvoch presvedčí vládu, čo je lepšie. Ako máte priebežne ochotu ministrov preverenú? Veď predsa musia chápať, že na výplatu dlhopisov fond nemá zdroje a ľudí donekonečna nemožno vodiť za nos... – To nikto nespochybňuje, ale súčasne ani vopred nemôžem s istotou povedať, že to bude tak alebo onak. Isto však budeme diskutovať o veľkosti podielu akcií, určených na výmenu. Či to má byť desať, pätnásť, dvadsať alebo dvadsaťpäť percent akcií podniku. Ich zoznam nemožno vopred pripraviť aj preto, lebo sa musia na tento proces pripraviť. Niektoré sú akciovou spoločnosťou, tam je to povedzme relatívne ľahké. Iné sú zasa ešte štátnym podnikom, tam musí dôjsť k transformácii a v rámci nej v mnohých podnikoch aj k reštrukturalizácii. V zásade však nevidím ani jeden podnik, z ktorého časť by nemohla byť ponúknutá na výmenu akcií za dlhopisy. Či už ide o železnice, poštu či telekomunikácie, SPP, Transpetrol, SP, banky atď.

Bude táto vaša filozofia priechodná?
– Myslím, že áno a zdôrazňujem, že ide o minoritné balíky akcií, asi s dvadsiatimi percentami, plus, mínus. Neobávate sa, že nastane ten istý efekt, ako pri kupónovej privatizácii? Podniky predsa potrebujú investovať, musia získavať kapitál. Takýto druh vlastníctva jednak rozdrobuje a súčasne majitelia akcií – obyvatelia ďalšie peniaze do podnikov nedajú. Oni skôr budú natŕčať ruky a očakávať dividendy. – Podobné obavy sú neopodstatnené. Veď to predsa nevylučuje vstup zahraničného strategického investora. Ale jeho vstup poškodí „dlhopisových“ majiteľov akcií.
– Nemyslím. A ako?
Ak zahraničný investor vstúpi do podniku navýšením jeho základného imania, podiel akcie bežných občanov klesne, a tým sa úmerne zníži aj výška dividendy. Z tohto hľadiska je pre občanov lepšie, keby si nechali preplatiť hoci inflačných, ale predsa len desaťtisíc korún, ktoré dostanú naraz. Navyše, tie podniky budú musieť investovať – lebo jednoducho taký je ich stav a potreby, ak chcú prežiť. Preto na dividendy nebudú voľné prostriedky, zisk sa použije na rozvoj. Nie je preto vaša snaha orientovať ľudí na výmenu dlhopisov za akcie voči nim neúprimná? Nepozeráte sa väčšmi na riešenia problémov rozpočtu fondu, na národohospodárske otázky ako na záujmy ľudí, ktorým ste sľubovali vo voľbách pomoc? – My predsa nebudeme nútiť ľudí, že si musia vymeniť dlhopisy za akcie. Vymení si ich len ten, kto v tom bude vidieť zmysel a pre koho to bude zaujímavé. Kto nie, bude čakať na termín splatnosti a dlhopisy mu vyplatíme. Ale súčasne jedným dychom tvrdíte, že na vyplatenie niet zdrojov. To je také malé vydieranie... – Prečo vydieranie? My iba rozširujeme možnosti občanov a s nimi, pochopiteľne, hľadáme spôsob, ako odbremeniť fond, ktorý na preplatenie nemá peniaze. V takejto kombinovanej forme sa jeho možnosti zvyšujú. Keby nám nezáležalo na ľuďoch, takéto riešenie sme ani nemuseli hľadať a jednoducho sme mohli nechať iba možnosť preplatenia dlhopisov a povedať, že vzhľadom na nesolventnosť fondu, ktorá je výsledkom šafárenia predchádzajúcej vlády, sa vyplatenie odkladá na neurčito... Takže aká neúprimnosť z našej strany a prečo? Lebo sa tu robí široká propaganda, že štát na vyplatenie nebude mať. – To je pravda...
... inými slovami ľuďom hovoríte, že vyplatené nič nedostane a nech si len pekne vymieňa za akcie podnikov. U nich však dividendy z uvedených dôvodov nedostanú. – Nikdy som nepovedal, že dlhopisy nebudú preplatené. Ani ja, ani nikto z vlády. To by znamenalo že sa rušia. A to je iné, ako keď povieme, že štát na to nebude mať. V takom prípade si bude na to musieť požičať. Preto vravím, že urobíme všetko pre to, aby sme spopularizovali výmenu, aby sme do nej ponúkli akcie dobrých podnikov, lebo ináč to nemá zmysel. Ide nám iba o to, aby na preplácanie zostalo minimum dlhopisov. Neobávate sa toho, že niektorí ľudia to budú pociťovať ako menší podvod? – Keď tomu neveria, nech nevymieňajú.
Takže budú trvať na výplate. Garantujete, že prebehne včas? – V zákone je to zatiaľ stále tak, nič sa nezmenilo.
Ale zákon možno novelizovať. Veď koalícia má v parlamente dokonca ústavnú väčšinu. – Keď sa znovelizuje, bude znovelizovaný...
... a to bude závisieť od toho, koľko ľudí sa podarí zlákať na výmenu za akcie. Je to teda začarovaný kruh s menovateľom – nedostatok peňazí. Ak by bolo treba veľa vyplatiť a štát by sa musel – ako hovoríte – zadlžiť, tak bude zákon novelizovaný a výplata prinajmenšom odložená. Súhlasíte? – Ale tak to v živote chodí. Predsa nikto nemôže od nás žiadať, aby sme občana vodili za ruku. Proste platí: vyber si, dávame ti namiesto doterajšej jednej možnosti dve. Dlhopisy vyplatené budú. Nevylučujem však, že môžu nastať také skutočnosti, ktoré prinútia vládu, zmeniť tento postoj. Napríklad to, že ministerka financií avizovala obavy, že preplatením dlhopisov sa dostane veľa peňazí do spotreby? – Veď má pravdu. Ekonomike by to uštedrilo ťažký úder. Preto národohospodársky je výmena dlhopisov za akcie lepšia. Ale nie pre ľudí.
– Prečo nie?
Opakujem, lebo na tom prerobia. A znovu opakujem: slovenské podniky sú v zlom stave, potrebujú investovať a nie utápať zisk vo vyplácaní dividend. To vari nespochybňujete? – Absolutizujete jednu skutočnosť. Prerobiť môžu a nemusia, tak to už v podnikaní chodí. A toto rozhodovanie je tiež podnikanie. Cena akcií niektorých podnikov môže vzrásť a bývalý majiteľ dlhopisu zarobí. Veď on môže nadobudnuté akcie na druhý deň predať. To je jeho slobodné právo, je to jeho majetok. A poviem príklad, keď si vymení dlhopisy napríklad za akcie plynárenského priemyslu a do plynárenského priemyslu vstúpi, alebo sa bude o vstup doňho uchádzať niekoľko investorov, cena akcií tohto podniku na trhu bude rásť a ak ich predá, môže na tom skvele zarobiť. Možno dostane za jednu akciu aj 30 000 korún. To je otázka šťastia, otázka jeho rozhodnutia. Lenže koľko takých podnikov, o akom hovoríte, u nás je?
– Nie veľa, to je pravda.
Povedali ste, že štát nikoho nemusí vodiť za ruku. Súhlasím, ale nemyslíte že privatizácia je niečo, čo nás spája s obdobím nástupu novej politickej garnitúry na prelome desaťročí? Ľuďom sľubovala, že dostanú svoj podiel z toho „spoločného“. Minulá vláda im to prakticky uprela. Táto koalícia hovorí, že chce robiť pre ľudí. – My držíme slovo, dlhopisy existujú ďalej a majú svoju hodnotu. Nevidím v tom nijaký podvod. Ale treba si uvedomiť, že nie táto vláda vydala dlhopisy. Jej predstavitelia boli vtedy v opozícii a tvrdili, že dlhopisy sú obrovský podvod. No a my sa dnes snažíme zachrániť pre občanov aspoň niečo z toho, čo sa ešte zachrániť dá. Pretože dlhopisy boli vymyslené na to, aby si niektorí privatizátori ešte viac zlacnili nákup tých podnikov, ktoré sa doslova rozdávali. To je podstata zavedenia dlhopisov vládou V. Mečiara. To bol jeden obrovský podvod na občanoch a celej tejto krajine a my sme ho jednoducho zdedili. Neseriózne by bolo, keby sme teraz povedali: áno, je to podvod, rušíme dlhopisy, lebo nemáme na ich vyplatenie. Áno, národohospodársky sa obávame toho, aby sa nedostalo do obehu 34 miliárd korún, pretože by to poškodilo predovšetkým občanov. Dostali by síce 12-tisíc korún, ale museli by ich zaplatiť z vlastnej peňaženky. Pretože štát by si na to musel požičať za vysoké úroky a oni by to museli z daní všetko uhradiť. Takže problém nie je čierno-biely. Snažíme sa veci zachrániť, zlepšiť, aby aj vlk bol sýty a ovca zostala celá. Od začiatku hovorím, že my tu nestaviame na zelenej lúke, my už len rekonštruujeme zrúcaninu. Dlhopisy boli vydané za takých pravidiel, že nemohlo byť pochýb, komu mali poslúžiť. Každý, kto trošku rozumie ekonomike, vie, čo by jednorazové vyplatenie 34 miliárd Sk urobilo s infláciou, s cenami tovarov a s celou ekonomikou. A nehovoriac, že si na to musíme požičať. Takže z toho sa dá normálne, priam matematicky dospieť k záveru, že ten, kto vymyslel a realizoval dlhopisy, buď bol totálne nekompetentný človek, lebo urobil nekompetentné rozhodnutie, alebo to urobil úmyselne a potom je ekonomický zločinec. Ako chcete stanoviť ceny akcií tých podnikov, ktoré budú vybraté na výmenu za dlhopisy? Veď s akciami sa priebežne obchoduje na trhu, cena akcií sa mení aj so vstupom zahraničného investora, kapitálu. Ako to chcete technicky urobiť? – Tam, kde sa s akciami obchoduje na trhu, tam je asi najrozumnejšie a najjednoduchšie vychádzať z ceny na verejnom trhu. A tam, kde sa akcie neobchodujú?
– To bude zložitejšie, to ešte nemáme definitívne ujasnené. Podľa môjho názoru by bolo treba pristupovať k jednotlivým podnikom špecificky. Inak to bude možno pri telekomunikáciách, inak napríklad pri plynárenskom podniku. Nejakým výpočtom alebo odhadom si môžeme dovoliť nadsadiť cenu, dať akcie na trh a čakať, ako sa kupujúci budú správať. Podľa toho ju môžeme upravovať. Ale to je zatiaľ len v štádiu úvah. Ako reagujú zahraniční investori na nápad, že povedzme dvadsať percent akcií podniku, do ktorého chcú vstúpiť, sa rozdá občanom? – Nevidia v tom problém, pretože ide o minoritný balík a navyše rozriedený medzi vlastníkov, čo nemôže ohroziť ich vodcovstvo v spoločnosti. Akceptujú to bez výhrad. A banky?
– Takisto.
Ako budete postupovať v takom prípade, keď o podnik určený na výmenu za dlhopisy prejaví záujem zahraničný investor? Vstupom tohto investora, pochopiteľne, vzrastajú ceny akcií. Poviete to ľuďom dopredu, aby nakupovali za lacno a potom svoje akcie so ziskom mohli predať? – Naším cieľom a úlohou je umoriť čo najviac dlhopisov. To je dominantné, a nie robiť sociálnu politiku. Či sa to už niekomu páči, alebo nie, poviem to rovno: čím drahšie predáme tú akciu, tým lepšie. My sme jednoducho predávajúci a snažíme sa predajom získať čo najviac. Pre nás, či je to za koruny alebo za dlhopisy, to je v zásade jedno. Čím drahšia akcia, keď bude niekto ochotný za ňu zaplatiť, tým lepšie. Nefinančné podniky v SR*Tržby 1998 (tis. Sk)3*Zmena 1998/97 (%)*Tržby 1997 (tis. Sk)3*Zmena 1997/96 (%)*Tržby 1996 (tis. Sk)3*Zisk pred zdanením 1998 (tis. Sk)*Zisk po zdanení 1998 (tis. Sk) Slovenský plynárenský priemysel, š. p., Bratislava*43 514 053*4,7*41 547 892*5,3*39 439 366*8 574 139*1 674 409 Slovenské telekomunikácie, a. s., Bratislava*16 973 545*11,4*15 235 669*18,4*12 863 983*2 061 426*423 118 Železnice SR, Bratislava*14 512 404*-2,0*14 813 264*-4,8*15 567 129*-5 849 713*-5 849 713 Slovenská pošta, š. p., Banská Bystrica*3 940 544*8,7*3 626 739*8,5*3 342 898*11 312*-21 195 Transpetrol, a. s., Bratislava*2 016 062*25,9*1 600 933*-10,6*1 791 033*619 904*283 050 Peter Višváder