Korunný princ nemusí zostať korunným princom Deduška Jeľcin a jeho husárske kúsky. Takto podobne by mohol znieť titulok pre memoáre najkomplikovanejšieho, najnevypočítateľnejšieho a stále politicky a ústavne najsilnejšieho muža Ruska - prezidenta Borisa Jeľcina po skončení jeho pôsobenia vo funkcii. Takú rošádu zmien na poste svojich šéfov kabinetu, na aké si za svoje prezidentovanie privykla hlava štátu, história nezaznamenala (šesť premiérov, štyria len za posledný rok a pol), nielen tá v Rusku. Jeho terajším najspoľahlivejším človekom po boku je ďalší z aparatčikov niekdajšej KGB (podobne ako Primakov, Stepašin a určitým spôsobom k takejto výchove pričuchol aj Kirijenko), dokonca z úzkeho okruhu samého prezidenta, Viktor Putin. Prečo poslal po vyše štvrť roku k vode oddaného Sergeja Stepašina, najmä, keď z kaše vytiahol Rusko získaním príspevku 4,5 mld. USD pre krajinu z MMF? A najmä, keď si tak dobre porozumel s Al Gorom, možno budúcim to prezidentom USA, či pričinil sa aj o uchovanie tváre Ruska v konflikte v Kosove? Možno Stepašin priamo nehovoril o svojej kandidatúre na prezidenta (až tak veľmi obdivoval Jeľcina), no určite o tom uvažoval, najmä, keď ho prezident vyzdvihol pred samým Primakovom. Ako ironizuje ruská tlač, Jeľcin sa vraj bojí dnešného zatmenia Slnka, a tak v snahe pripraviť pre svoju rodinu čo najlepší dôchodcovský odpočinok, rozhodol sa pre Rusko pripraviť plné zatmenie už v pondelok. S poctivosťou ďaleko nezájdeš... Štyridsaťsedemročný Putin tak líže dobre vyšľahanú smotanu na Jeľcinovej torte pečenej už v januári 1998. Vtedy totiž prvýkrát prezradil, že meno svojho nástupcu pozná. No pravdepodobne ním vtedajší zástupca starostu Petrohradu a šéf Bezpečnostnej rady a FSB Viktor Putin nebol. Teraz však nečakane dostal česť byť prezidentom vymenovaný nielen ako korunný princ (kedysi ním bol reformátor Boris Nemcov), ale aj ako budúci najdôstojnejší kandidát a muž číslo jeden pre 21. storočie (to bol kedysi veľmi krátky čas aj Primakov). Jeľcin dúfa, že voliči na budúci rok uskutočnia správnu voľbu, no práve zanedbateľný prídavok v jeho veľkolepej uvádzacej reči, že má dosť času (Putin), aby sa ukázal, je na uváženie. Doteraz ho totiž mali všetci jeho oddaní poddaní. A netreba zabúdať, že súčasný dagestanský konflikt, po vyhlásení samostatnosti tohto subjektu federácie, na kráse Putinových prísnych bŕv nepridá. Má síce čas sa ukázať, ale... Ak už za svojho dediča Jeľcin vymenuje Putina, Lebeďa (krasnojarského gubernátora), alebo čerta starého - poctivo a čisto sa k funkcii nikto nedostane, šplechla ruská tlač narážku o stredovekých orgiách priamo do tváre Putina. Stepašin zlyhal v čečenskom konflikte ako vtedajší muž ministerstva vnútra. Teraz nadobro zlyhal nie pre vonkajšie ambície, ale pre vnútorné operácie založené na spolupráci a otvorenosti k Lužkovovej opäť širšie koalične ladenej formácii Otečestvo-celé Rusko, kde si postavenie upevňuje aj vyslúžený Primakov. Aj Stepašin bol verný, a zrejme zostane aj po tom, čo sa ako mĺkva sfinga prizeral Jeľcinovmu pasovaniu Putina za vlastného rytiera. Duma zrejme už rezignovala na robenie problémov, zahraničie - z prvých ohlasov - zrejme rovnako berie Rusko ako jednu veľkú začínajúcu sa frašku, točiacu sa okolo Jeľcinových vývrtiek. Nevedno, nakoľko bude ďalší dakedajší ruský špión šampiónom vo voľbách, nezanedbateľných faktom však je, že je veľmi dobrým priateľom oligarchu Čubajsa, teda rodinným priateľom Jeľcina, pokračovateľom v ním nastúpenej ceste, bábkou v jeho rukách a v konečnom dôsledku tak lahodne manipulovateľnou pákou oligarchov. Veď to bolo len pred štvrť rokom, čo Stepašin vyhlásil, že s oligarchami nechce mať nič spoločné a na také praktiky si ani zvykať nechce. Lenže finanční magnáti sa už poctivo začali pripravovať na presadzovanie svojho kandidáta vo voľbách. Slávka Blazseková
