|
|
||||||||||||||||
| Piatok 27.Augusta 1999 | |||||||||||||||||
|
 |
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Život podľa výstavného kalendáraAlexander Rozin, generálny riaditeľ a. s. Incheba Bratislava Vyštudoval organickú chémiu v Moskve, bol vysokoškolským pedagógom v Bratislave, potom vodičom nákladného auta na národnom výbore, referentom a neskôr vedúcim na oddelení životného prostredia, riaditeľom podniku, námestníkom i riaditeľom Slovenskej knihy. Po nežnej revolúcii sa zo dňa na deň ocitol na dlažbe (Rus predsa nemôže byť riaditeľom Slovenskej knihy...!), prihlásil sa na konkurz do Incheby a stal sa v nej námestníkom. Na jeseň 1990 ho predstavenstvo akciovej spoločnosti zvolilo za svojho predsedu a zároveň generálneho riaditeľa. Za necelých deväť rokov vybudovala táto výstavnícka firma svoj vlastný výstavný areál a jej kalendár predstavuje 44 pravidelných veľtrhov a výstav na Slovensku i v Prahe, ako aj ďalšie podujatia v zahraničí. V minulom roku ho výročné zhromaždenie medzinárodnej výstavníckej organizácie InterExpo zvolilo za svojho prezidenta. Je honorárnym konzulom Thajského kráľovstva v Slovenskej republike. Stretli sme sa krátko po tom, čo sa vrátil z dovolenky v Španielsku, preto sme náš rozhovor začali témou oddychu. - Bola to moja prvá trojtýždňová dovolenka za tých desať rokov. A asi to boli prvé tri týždne, kedy sa mi o Inchebe nesnívalo. To, že ste sa na ňu vybrali, možno vari považovať za istú známku konsolidácie, firemnej aj osobnej, vnútornej. Už sa dokážete odpútať od práce a nemáte pocit, že tu nebudete vo chvíli, keď vás budú potrebovať. Viete, že veci už bežia tak, ako majú, že si to môžete dovoliť. - Povedal by som skôr, že je to otázka nadhľadu. V istej chvíli pochopíte, že aj keď nejde všetko podľa vašich predstáv, treba žiť a dá sa na tri týždne vypadnúť. Pravdaže, mal som so sebou počítač a všetko som sledoval, s kolegami sme si vymieňali e-maily. Lenže španielsky štýl života vás jednoducho chytí. Chodíte spávať o piatej, o šiestej ráno. Veď všetci máme vymerané skoro rovnako a závisí od nás, čo so svojím životom urobíme. Môžeme sa vyžívať v zamestnaní, budovať niečo, čo nás napĺňa pocitom sebauspokojenia. Alebo si užívať ako tí Španieli, ktorí skoro všetko, čo si zarobia, užijú. Váš menovec Alexander Veľký bol veľký dobyvateľ. Uvažovali ste niekedy o tom, že by ste sa mu chceli podobať alebo mať niektoré jeho vlastnosti? - Zomrel veľmi mladý, takže to by som určite nechcel. Myslím si, že netrpím nijakým velikášstvom a nebolo mojím cieľom dobyť pol sveta. Bol však veľmi vzdelaný. V tomto smere mám ešte stále možnosti, snažím sa byť vnímavý voči okoliu, zaujíma ma všetko, čoho sa môžem dopátrať, dozvedieť sa niečo nové. Určite bol aj veľmi kreatívny a pružný. A mal dobrých učiteľov. Ja som tiež mal veľmi dobré zázemie. Moji rodičia boli vysokoškolskí profesori, od nich som už ako dieťa veľa načerpal len tak, medzi rečou. Vychovali ma k tomu, že sa treba naplno venovať tomu, čo robíme. Vyštudoval som odbor biologicky aktívne látky. Robili sme také syntézy, že keď sme začali v januári, skončili sme v októbri. Taká práca vás naučí, že ak nie ste odhodlaný prinášať obete a prispôsobiť jej celý nasledujúci rok, nemá zmysel ani začínať. Ak ste v januári začali, nemôžete si v apríli zmyslieť, že sa vám chce ísť na dovolenku. Pretože ak prácu prerušíte, všetko čo ste dovtedy urobili, bolo zbytočné. To som sa naučil na celý život: Začínam iba to, čo určite chcem dokončiť. A keď to chcem dokončiť, musím sa prispôsobiť a nerozprávať, že som unavený, chorý, že svieti slnko alebo v Španielsku si užívajú. A keď to dokončím, musí to byť stopercentné. Lebo ak bude chýbať jediné percento, nemalo zmysel púšťať sa do toho. Zákazník si zapamätá iba to jedno percento. Je lepšie dať zákazníkovi o päť percent viac, preto ešte nebudeme stratoví a on si to nadlho zapamätá. S výnimkou dvoch najstarších veľtrhov, Incheby a Coneca, sú všetky podujatia vašej firmy mladšie ako desaťročné. Znamená to, že dnes sú lepšie podmienky na organizovanie veľtrhov a výstav? - Výstavníctvo bolo záležitosťou federálneho ministerstva zahraničného obchodu. Zriadil dva podniky, BVV v Brne a Inchebu. Po roku 1989 neviditeľná ruka trhu začala pracovať aj na Slovensku. Vzťahy sa otvorili, neprirodzené monopoly, aké mali Incheba a BVV, padli. Incheba pôvodne mala asi 600 zamestnancov, keď som sem prišiel, už ich bolo len 450. Know-how výstavníctva je vlastne zoznam vystavovateľov, ktorí vám dôverujú. Viacerí zamestnanci odišli a začali robiť samostatné akcie. Incheba bola v nevýhode, nemala vlastné výstavné priestory. Mala však vedomosti a veľmi dobré know-how ako výstavy robiť, najlepšie na Slovensku. Stáli sme na križovatke, ako ďalej? Istý čas bolo na vážkach, či sa nebudeme venovať radšej výstavníctvu v Prahe. A z takého nejakého sentimentu, veď aj manželku mám odtiaľto, sme sa rozhodli pre Bratislavu. V roku 1994, keď nám vystavovatelia veľmi tvrdo a spravodlivo dali najavo, že areál PKO je nevhodný na moderné výstavy, sme začali s výstavbou výstavného a kongresového centra. Aj keď Incheba ešte v roku 1976 odovzdala svoje vlastné pozemky v Petržalke mestu Bratislava a mesto malo postaviť výstavný areál, do roku 1990 tu ešte nebol ani jeden meter výstavnej plochy. A pritom radnica dovtedy preinvestovala skoro 400 miliónov korún! Dlho neboli jasne doriešené vzťahy vlastníctva a rokovania s mestom trvali viac ako osem rokov. Dnešné výstavné a kongresové centrum stojí na pozemkoch, ktoré nám začali de iure patriť až vlani v septembri. Incheba je úplne iná, ako keď som sem prišiel. Mám z toho dobrý pocit. Všetko sme spravili na vlastné riziko, no tie prostriedky nám chýbajú, potrebovali by sme ich pre výstavníctvo. Výstavné a kongresové haly v prevažnej časti sveta zvyčajne patria mestu, vláde, obchodným komorám, priemyselným zväzom. Nás však život prinútil konať. Videli sme, že ak do toho nepustíme sami, bude to trvať ešte do ďalšieho storočia. Čím je to, že čo sa predtým nepodarilo za pätnásť rokov, ste teraz vybudovali za štyri roky? - Bolo iné obdobie. Vtedy nám diktovali dodávatelia. Neboli kapacity, nebolo to a ono. Ale ani teraz to nie je o nič ľahšie. Dodávateľov sú síce desiatky, stovky, ale nie sú prostriedky. Vtedy bol jednoduchší systém. Ak ste sa dohodli s malým počtom ľudí, ktorí reprezentovali štátne inštitúcie a prerozdeľovali nie svoje vlastné peniaze, ale štátne, boli ste úspešní. Ale dnes je obdobie pravdy. Konkurencia je veľká nielen medzi dodávateľmi stavieb, ale aj medzi vystavovateľmi. Hneď tu v blízkom okolí je Brno, Viedeň, Györ, Nitra, Trenčín, Žilina. A keď sa im ponúkajú rovnako zamerané veľtrhy na rôznych miestach, vystavovatelia váhajú, ktorému dať prednosť. Aká je vaša taktika pri získavaní zákazníka? - Konkurenčné prostredie prospieva tým, ktorí využívajú naše služby. Nám sa pracuje ťažšie, ale vystavovateľ má výhodu, lebo si má z čoho vybrať. Musíte si získať dôveru zákazníka. Musíte mať atraktívny produkt s cenou primeranou kvalite. Musí byť niečím výnimočný, mať svoje dejiny, mať dušu. Je tiež zaujímavé, ako veľmi sa zmenil za posledných dvadsať rokov konzument na konci tohto tisícročia. Predtým si kupoval to, čo bolo v súlade s jeho príjmom, a to v celej šírke spotreby. Teraz to už neplatí. Za to, na čom nám mimoriadne záleží, platíme vysoko nad hranicu našich možností. Samozrejme, na úkor iných potrieb, tie zasa nakupujeme pod naše možnosti. A platí to aj vo výstavníctve. Uľahčuje vám postavenie, ktoré ste si už ako firma vybudovali, zavádzanie nových výstav, teda vašich nových produktov? - Na Slovensku, v ČR, aj v Európe nás poznajú. V dobrom, aj v zlom. S časom, keď sme boli neprirodzeným monopolom, sú spojené negatívne skúsenosti. Služby nezodpovedali požadovanej kvalite a cenám, ktoré sme účtovali. A musím priznať, že niekedy sa to stáva aj teraz, lebo sme v období prerodu tejto firmy. Sme vo veľmi ťažkom období. Súvisí to iste s tým, že slovenské firmy bojujú o holé prežitie a siahajú k obmedzovaniu výdavkov na reklamu, na svoju prezentáciu, na podporu predaja - Naším produktom je výstava a musíme si nájsť správny spôsob, ako vystavovateľov osloviť. U nás sa prezentujú hlavne slovenské firmy. Ich problémy sa prenášajú k nám. Lenže šetriť na podpore predaja je cesta do pekla. Iná vec je, čo si vystavovateľ z toho marketingového koláča vyberie. Či tlačené médiá alebo elektronické, výstavu, direct mailing, web stránky... Výstavníctvo je unikátny spôsob podpory predaja, lebo oslovíte práve svoju cieľovú skupinu. Návštevníci si to, čo propagujete, môžu porovnať o pár metrov s ďalším obdobným produktom. Ste konfrontovaní s konkurenciou. Ľudia, ktorí reagujú všetkými piatimi zmyslami, ktorí majú radi nesterilné prostredie, tí chodia na výstavy. Prídu vtedy, keď sa výstava koná, ešte za to aj zaplatia, návštevník aj vystavovateľ. A to napriek tomu, že skoro nič nové na výstave neuvidia. Znamená to, že výstava už nie je najmä predstavovanie noviniek? - Aj výstavníctvo sa zmenilo. Keď pôjdete na ženevský alebo parížsky autosalón, nájdete tam možno tri-štyri nové autá. Spomedzi tisícov. Budú tam vystavené tie isté autá, ktoré jazdia po uliciach Paríža, Ženevy, Bratislavy alebo Nitry. Je to pre tých, ktorí si radi pozerajú do očí. Ktorí sa radi porozprávajú, ohmatajú, ovoňajú, uveria alebo neuveria, budú dôverovať alebo nebudú, ale uvidia, či predávajúci má alebo nemá o nich záujem. Najväčší úspech zo všetkých výstav a veľtrhov, ktoré usporadúvate, má Coneco. Je to zaujímavý fenomén v súvislosti s tým, ako málo sa v tejto republike stavia a aký veľký záujem je o bývanie. V čom to je podľa vás? - Asi v tom, že stavebníctvo je skoro na sto percent v súkromných rukách. Sú to živnostníci, malé podniky. Z veľkých firiem nie každá už prešla prerodom, nie každá pochopila, že musí svoj predaj podporiť. Ale menšie firmy, ktoré nemajú minulosť, vedia, že toto je ich jediná správna možnosť presadiť sa v konkurencii. Coneco je dnes slovenský stavebný trh. Kto chce stavať dom, prerobiť si kúpeľňu, vymeniť jadro alebo nové okná, príde na Coneco, lebo tam nájde všetko. To je aj výstava pre architekta, ktorý sa pozerá inými očami, vidí nové materiály a nové možnosti ich použitia. Súčasne sa vždy koná aj výstava Racioenergia, tá je veľmi aktuálna. Čo dnes považujete za silnú stránku vašej firmy? - Určite je to naša tridsaťročná tradícia a vlastný výstavný areál, aj keď sme ho ešte nedobudovali do tej podoby, ako chceme. A stavia nám ho tu slovenské stavebníctvo. Predstavím vám moje kupecké počty: Preinvestovali sme 500 miliónov za päť rokov, teda ročne 100 miliónov korún. Keby na Slovensku bolo desať firiem, ktoré by ročne toľko investovali, predstavovalo by to jednu miliardu súkromných investícií do stavebníctva. Keby takých firiem bola stovka, to by už bolo 10 miliárd. A keby takých firiem bolo tisíc, čo si Slovensko podľa mňa zaslúži, bolo by to 100 miliárd korún. To je vlastne polovička slovenského rozpočtu a my ju určite nedávame na investičnú výstavbu. Keby to tak bolo, už by sme sa boli posunuli do kategórie takých krajín, ako sú Dánsko, Švajčiarsko atď. Len tisíc firiem, ako je Incheba a kvalita na Slovensku by bola úplne iná! Hádam nerátate s tým, že budete naďalej toľko investovať každý rok? - Päť rokov sme investovali a ešte nejaký čas budeme. Možno nie v takom rozsahu. Ale koľko je podnikateľských subjektov na Slovensku? Incheba je malý podnik. Otázka znie: Zaslúži si Slovensko viac takých podnikov? Určite áno. Ale koľko podnikov je o niekoľko radov väčších, a čo po nich ostáva? Žeby sa na Slovensku nenašlo toľko podnikateľských subjektov, ktoré dôverujú tomuto prostrediu, aby tu investovali? To sú otázky, ktoré nám kladie život. A je úloha politikov, aby na ne našli odpovede. A čo vaše slabé stránky? - Máme slabiny, lebo to všetko stálo peniaze. Čerpali sme úvery a teraz ich splácame. To, čo sme dosiahli, nám nespadlo z neba. Musíme si to odrobiť. Nepamätám si soboty alebo nedele, u nás žijeme podľa výstavného kalendára, a ten soboty a nedele nepozná. Pozná montáž, výstavu, demontáž, a potom znova to isté Ako si vyberáte spolupracovníkov? A ako sa o nich staráte? - To je, musím priznať, tá časť riadiacej práce, ktorej som sa veľmi nevenoval. Možno je to tak, že sú isté priority a venujete sa predovšetkým tomu, čo vás bolí práve teraz. A ľuďom sa začínate venovať, až keď vyskočia nejaké problémy. Prichádzam na to, že nemožno od nich len očakávať výkony, ale treba s nimi pracovať, venovať sa im, vzdelávať ich. Aby tiež mohli chápať, čo vás vedie k tomu, že konáte tak, ako konáte. Dnes tu pracuje 180 ľudí a z toho je 100 v robotníckej profesii, záhradníci, údržbári, vodári, elektrikári. Okrem nich tu mesačne pracuje ďalších 800 ľudí, ktorých zamestnávajú iné firmy. My totiž staviame stánky len asi pre 30 percent vystavovateľov, pre prevažnú väčšinu expozícií to robia iní dodávatelia. Ako by ste stručne charakterizovali výstavníctvo? - Je to život v koncentrovanej podobe. Na krátky čas si prenesiete svoju kanceláriu na výstavu a musíte tam mať podmienky, aby ste mohli žiť a pracovať. Urobíte si zázemie pre seba. Prídu hostesky, vrcholový a stredný manažment, predajcovia, a musia tam dvanásť hodín denne pracovať, odpovedať na každú otázku, snažiť sa presvedčiť. Za tých päť dní sa možno ukáže výsledok celoročnej práce. My zabezpečíme návštevnosť výstavy, ale či návštevník príde do konkrétneho stánku, to už závisí od vystavovateľa, to je práca pre jeho dizajnéra, architekta, predajcov Je známe, že výstavné centrum využívate aj na iné aktivity - koncerty, tenisové turnaje, bola tu silvestrovská oslava... Čo vás k tomu vedie? - Dodám, že v lete tu môže mládež navštevovať streetsport centrum, môžu si zahrať plážový volejbal, vyblázniť sa na skateboardoch a kolieskových korčuliach Urobili sme to pre bratislavské, pre petržalské deti. Lebo nie každý si môže dovoliť poslať dieťa na Francúzsku riviéru alebo na Bahamy. Vytvorili sme im podmienky, je tam zdravotná sestra, strážnici, aby tam neboli drogy. Dovolím si tvrdiť, že je to jedno z mála miest v Bratislave, kam deti rady chodia a kde sa cítia dobre a bezpečne. A to je za súkromné peniaze. Viete, veľká časť ľudí alebo podnikateľov tu na Slovensku vzýva mamonu, to, že kto má peniaze, má všetko. A rozum a city zrazili kdesi dolu. Koľko podnikateľských subjektov sa zamýšľa nad tým, že majú niečo aj dávať, nielen brať? Pretože, keď nedávate nič, trápenie s podnikaním je zbytočné. Je to úplná vnútorná chudoba, robiť iba to, čo prináša peniaze. Táto firma to nerobí. Čo pre vás osobne znamenajú peniaze? - Pre mňa sú nástrojom na realizáciu mojich myšlienok. Na nič iné ich nepotrebujem. Dávajú mi možnosť nezávislosti od iných ľudí, od okolia, veľakrát aj proti okoliu. Dávajú mi možnosť vdýchnuť život do priorít, ktoré vyznávam. Medzi tie priority patria aj dobročinné a spoločenské akcie? - Určite. Vlani sme prispeli miliónom korún Národnému onkologickému ústavu, poskytli sme priestory, techniku a ľudí na koncert pre deti z detských domovov Úsmev ako dar, do tejto kategórie patrí aj vytvorenie streetsport centra. Ale obrovský spoločenský význam majú aj naše komerčné podujatia, napríklad Coneco. Pretože do tej istej Petržalky, ktorá žila turnusovým nocľahárenským spôsobom života, chodia ľudia z celého Slovenska na naše výstavy. A Petržalka začína toto oživenie vnímať. Za tých desať rokov na čele Incheby, ktoré obdobie bolo pre vás najťažšie? - Každé obdobie bolo ťažké. Skončí sa jedna výstava, začína sa nová, ustavične ste v procese. Ale máte dobrý pocit, že vás potrebujú, že slúžite dobrej veci. Viete, keď prídete do Thajska a otvoria sa na lietadle dvere, prvé, čo uvidíte, sú úsmevy ľudí. Nič za to nečakajú. Ale je to za jedny peniaze, byť namosúrený alebo usmiaty. Myslím si, že toto by sme mali prevziať. Nič sa vám predsa nestane, keď sa usmejete. Možno to však považovať za vytvorenie pridanej hodnoty, fajnovosť. A treba ju správnym spôsobom využiť. Viac sa usmievať, viac byť milý k ľuďom. Predstava, že viac získame bojom, nie je vždy správna. Možno viac dosiahneme, keď sme k ľuďom zdvorilí. Začali sme náš rozhovor dovolenkou, skúsme ho zakončiť využívaním voľného času počas roka. Čomu ho venujete? - Knihy som mal vždy rád, predtým som mal aj čas čítať. Lenže s vekom ostáva človeku menej a menej času na to, čo má rád. Vo vedúcej funkcii robíte veľa vecí, ktoré radi nemáte, ktoré vám neprinášajú uspokojenie. Na druhej strane sa usilujem využiť aj pracovné cesty na to, aby som niečo získal sám pre seba, aby som videl zo sveta niečo nové. Vždy žasnem nad rôznorodosťou krásy, lebo je to zvláštne - ona sa neopakuje, je vždy iná, Zuzana Krútka Snímka archív Incheby Text k foto: Alexander Rozin: Výstavy sú pre tých, ktorí si radi pozerajú do očí. Výstavný areál pritiahol do Petržalky život (celkový pohľad a dve snímky z Interbeauty)sj Kongresová hala je miestom pre medzinárodnú konferenciu i pre výstavy. (k dvom snímkam) |
|
||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
|
Webmaster: webmaster@maxo.sk Design: MAXO s.r.o. | |||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
