|
|
||||||||||||||||
| Piatok 27.Augusta 1999 | |||||||||||||||||
|
 |
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Vzťahy v predinfarktovom staveJe celkom pochopiteľné, že každý vládca v Rusku sa bude vždy snažiť zabrániť osamostatneniu jednej z častí krajiny, ktoré by mohlo byť začiatkom rozpadu postsovietskej federácie. Nechýbajú argumenty na to, aby prejavoval Západ k týmto snahám sympatie. Napriek tomu, že sú metódy vojny teroru zo strany Čečenov úplne odsúdeniahodné, vzhľadom na to, že sú slabší, sa dajú pochopiť, no v žiadnom prípade eticky a historicky ospravedlniť. Písal sa rok 1996, dokončovala sa krvavá bilancia na oboch stranách a väčšina z denníkov, ako aj španielsky El País, z ktorého je úvodný úryvok, sa snažili chápať postoj chorľavej svetovej mocnosti proti svojmu takmer dvesto rokov rebelujúcemu severokaukazskému regiónu Čečensko. Sen o Veľkej Ičkeriji Hoci bolo po dvojročnej vojne (1994 -1996) - rozporuplne skončenej aj pre Rusko - je Čečensko s dychom na konci, jeho vtedajší prezident Džochar Dudajev si v rozhovoroch s novinármi servítku pred ústa nekládol. Neviem, čo si Rusko vzalo do hlavy, ale viem, že má v pláne úplne zlikvidovať čečenský národ. Je to štátny program. Rusko sa rozhodlo dobyť Čečensko bleskovou vojnou... Nestačili mu na to sily a ani nestačia! A teraz, keď sa nepodaril zámer skončiť vojnu počas dvoch hodín, sa začalo hovoriť o tom, že je pre Rusko výhodnejšie ju predlžovať. V Čečensku je vojna. Vojna má svoje pravidlá a zákony, ale Rusko si ich neosvojilo, tak si pekne vyžerie dôsledky svojej agresie tak v Čečensku, ako aj v Abcházsku, Gruzínsku, Náhornom Karabachu a v Azerbajdžane, kde to všetko zaplavilo krvou! Je to vojna na dlhý čas - tak na päťdesiat, možno aj viac rokov. Vojnový požiar sa bude stále ďalej rozhorievať. Vtedy to nebola svetlá prognóza a nie je ani teraz, pretože novým protagonistom na dagestansko-čečenských hraniciach je Basajev, v čase Dudajevovho prezidentovania jeho lojálny premiér. Problém Dagestanu je príliš komplikovaný, aby sa riešil silou bez uváženia. Veď mierový plán pre Čečensko v roku 1996 z pera Borisa Jeľcina priznal, že kríza v Čečensku je najťažším problémom Ruska. Lenže v roku 2001, keď by sa mal štatút republiky dostať na pretras, sa ponúka len jedno riešenie - viac samostatnosti, podmienenej ekonomickou prepojenosťou. Je škoda, že islamská zaslepenosť pohltila akékoľvek možnosti zapožičania si ruskej ekonomickej barly na dlhší čas indisponovanému Čečensku, ktoré by sa mohlo pozviechať práve pod ruskými ropnými rúrkami naplnenými kaspickým čiernym zlatom smerujúcim do čiernomorského terminálu. Pri všetkých rizikách súvisiacich s labilitou pomerov začiernených únosmi na dennom poriadku, chudobou a dvojročným nevyplácaním miezd, mohol projekt posilniť mier a Čečensku dať istotu, že Rusko v budúcnosti nebude bombardovať územie, cez ktoré mu tečú veľké peniaze. Osetsko-ingušský labyrint Predhorie Severného Kaukazu s rozlohou 3600 km2 sa stalo súčasťou Ruska už v roku 1810, no v roku 1917 Zväz zjednotených horalov Kaukazu vyhlásil nezávislú Horskú republiku, ktorej členmi sa stali okrem Ingušska a Čečenska aj Čerkesko, Kabardsko, Karačajevsko, Dagestan a Osetsko. Počas trvania ZSSR však Ingušsko spolu s Čečenskom tvorili jednu autonómnu oblasť a napätie vzrástlo až po násilnej deportácii (1944) Ingušov z vlastného územia do Strednej Ázie, keď časť ich územia pripadla Severnému Osetsku. Požiadavka navrátenia územia sa stala aktuálna po samozvanom vyhlásení nezávislosti v roku 1991 a následne potvrdením Ingušskej republiky v rámci RF ruským parlamentom. Ani to však nezastavilo v roku 1992 ostré konflikty o navrátenie územia medzi obidvoma národnostnými skupinami. Zápach peňazí V lete v roku 1993 sa abcházskym separatistom s pomocou severokaukazských a kozáckych žoldnierov (najmä Čečenov), ako aj ruských zbraní a poradcov podarilo obsadiť hlavné mesto Suchumi a porazili to, čo sa v tom čase považovalo za gruzínsku armádu. Nasledovalo odtrhnutie sa od materského Gruzínska a útek asi 200-tisíc ľudí z tohto územia, čím sa vytvoril najväčší problém, ktorému vtedy mladý gruzínsky štát musel čeliť. Abcházsko a Južné Osetsko sú ďalšími kochlami, ktoré z času na čas prerazia na povrch čudnej zmesi páchnucej separatizmom, peniazmi a mocou. Spor v Abcházsku sa začal po vyhlásení výnimočného stavu v roku 1992, keď Suchumi spočiatku obsadili vládne vojská a otvorili pozičnú vojnu. Takmer pred rokom oblasť napriek prítomným jednotkám OBSE opäť postihol zúrivý záchvat bojov. Hoci Gruzínsko obviňovalo Rusko z tajnej intervencie, to hromadne z krajiny vycúvalo s novým definovaním ekonomických a obranných vzťahov. Gruzínsko si zo strategických dôvodov (prístup k Čiernemu moru, ropné trasy) nechcelo dovoliť prísť o daný región, a tak radšej zaplatilo daň Rusku podpisom spoločného obranného paktu, na základe ktorého tu zostávajú ruské vojenské základne. Lenže v roku 1995 suverénny abcházsky parlament aj tak odklepol pripojenie Abcházska k Rusku. Južné Osetsko, ktoré bolo v rokoch 1992 - 1993 základňou zvrhnutého prezidenta Zviada Gamsachurdiu, je presvedčené, že vrecko s vábiacimi petrodolármi má pre zahraničných investorov zašité, kým je súčasťou Gruzínska. Napriek tomu, že akt vyhlásenia nezávislosti republiky uznali dokonca aj okolité krajiny regiónu, po krvavej prezentácii náboženstva tu dnes operujú rusko-gruzínske mierové sily. Samej gruzínskej ekonomike, ako ani prezidentovi Ševardnadzemu ktorý sa pred tromi rokmi stal obeťou pokusu o atentát spáchaného prívržencami Gamsachurdiu, to k naplneniu pokladnice nepridá. Práve vtedy sa začalo hovoriť o prepletení atentátu s veľkou hrou o kaspickú ropu, keďže Rusko nechcelo pripustiť, aby sa Gruzínsko vôbec stalo transportnou krajinou, ako to mali naplánované západné ropné konzorciá. Náhornokarabašská Šípová Ruženka Hovoria, že spí. Nevedno dokedy. Náhorný Karabach je ďalším kochlom, ktorý nadobro drví vzťahy medzi Arménskom a Azerbajdžanom. V roku 1988 totiž Azerbajdžanu dala arménska enkláva pocítiť, ako si predstavuje snahy o sebaurčenie, a to pripojením sa k Arménsku. Osemmiliónová ohnivá zem (perzský výraz pre Azerbajdžan) je odvtedy po uši namočená v anarchii a vo vojne s Arménskom, aj keď s ním na papieri uzavrela mier. Lenže pokiaľ ide o minulosť, autonómny Náhorný Karabach s rozlohou 4400 km2 sa stal územím Arménska už v 1. storočí n. l., hoci ho neskôr dobyli seldžuckí Turci aj Perzia. Až v roku 1805 sa v podstate stal súčasťou Ruska a po vzniku ZSSR došlo k najvážnejšej chybe - umelému pridruženiu k Azerbajdžanu. Vyhlásenie nezávislosti Náhorného Karabachu v roku 1991, potvrdené referendom no negované Azerbajdžanom, viedlo nakoniec k zdĺhavej vojne. Arménsku sa podarilo za cenu krvavej bilancie v náboženskom duchu získať kontrolu nad územím a pod vedením Roberta Kočarjana predostrieť otázku širšej autonómnosti, situácia ekonomicky neprospela ani jednej krajine. Z Azerbajdžanu odišlo v rokoch 1991 - 1994 vyše 750-tisíc obyvateľov. Krajina sa pokúša zaviesť trhové hospodárstvo postavené na transformácii deravej ako ementál, cez ktorú prepadávajú desiatky percent nezamestnaných, sprevádza ho korupcia, ktorá ekonomiku odľahčuje o polovicu ropného zisku. |
|
||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
|
Webmaster: webmaster@maxo.sk Design: MAXO s.r.o. | |||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
