Cieľom by nemala byť pomsta v reprivatizácii

Kde je problém?
Vo finančnej stránke obchodovania. Pokiaľ naši exportéri nebudú mať možnosť prefinancovať svoje exporty rovnako ako ich konkurencia, tak len veľmi ťažko sa jej môžu vyrovnať. O tom sa však hovorí už dlho a nič sa roky nemení. Konkrétne vláda, v ktorej sedíte, na to mala už deväť mesiacov. A opäť problém iba konštatujete. Je to dlhodobý problém. Dôsledok skutočnosti, že pri reštrukturalizácii bankovej sféry prevládala politika nad ekonomikou. Banky tlačia pred sebou viac ako 100-miliardový korunový balík klasifikovaných úverov, na ktoré táto republika bude musieť vytvoriť zdroje. A tým pádom nemôžu poskytovať peniaze na obchody a ich financovanie. Preto je aktuálna otázka ozdravenia bánk.
... a vlastne je v tom, koľko môžeme vložiť do tohto procesu, aby sme ich potom dokázali predať. Ak suma na ich ozdravenie bude vyššia ako tá, za ktorú ich predáme, tak vznikne priama strata, ktorú musí kryť štátny rozpočet. Osobne sa prikláňam k takému riešeniu, že pri každej banke treba postupovať rýchlo a veľmi individuálne. Pokiaľ existuje strategický partner, ktorý je ochotný zobrať na seba bremeno reštrukturalizácie, tak ju treba predať radšej lacnejšie, ale nech je to rýchlo. Sám považujete faktor času za dôležitý. Držme sa teda tejto racionálnej roviny: kedy? Podobnú otázku kladiem aj ja na každom zasadnutí vlády. Pretože náš rezort môže pripraviť sebe lepšiu priemyselnú politiku štátu, môžeme mať európske koncepcie jednotlivých odvetví, pokiaľ nebude mať podnikateľská sféra prístup k zdrojom, tak sa ekonomika nepohne. A dostávate odpoveď?
Je ňou nedávne schválenie zásadného materiálu Reštrukturalizácia bankovej sféry a reštrukturalizácia podnikovej sféry. Kládol som dôraz na to, ako sú pripravené zmeny tých asi šiestich alebo siedmych kľúčových zákonov, ktoré rozhodnú o úspešnosti tohto projektu. Mali by prejsť parlamentom tak, aby boli platné od 1. januára roku 2000. Tento dátum nie je tak ďaleko... Stihnete to?
Verím, že áno. Som nervózny z každého pribúdajúceho mesiaca. Kľúčový bude najmä zákon o konkurze a vyrovnaní, ktorý oddelí zdravé a perspektívne podniky od tých, ktoré nevyhnutne musia zaniknúť. To súčasná podoba zákona neumožňuje. Máte už pripravenú jej novelu? Už dva mesiace po nástupe do vlády som žiadal ministra spravodlivosti J. Čarnogurského novelizovať zákon o konkurze a vyrovnaní. Ministerstvo spravodlivosti by malo pripraviť návrh komplexnej novely tohto zákona do konca októbra tohto roku. Zatiaľ vláda rozhodla, že navrhne, aby zákon bol schválený v skrátenom legislatívnom konaní. To je tvrdý termín, je reálny?
Zákon bude od 1. januára 2000 v platnosti. Bez neho sa nepohneme vpred. Keby napríklad platila novela podľa našich predstáv už dnes, úvahy o zlej situácii vo VSŽ by boli bezpredmetné. Bez zastavenia jediného agregátu by mohol prebehnúť riadený očistný konkurz. Dôležitým rozmerom tohto zákona sú lehoty konkurzu a vyrovnania. Ako dlho potrvá konkurz podľa novelizovaného zákona? Podobne ako v Nemecku, uvažujeme o 3- až 4-týždňovej lehote. Pokiaľ to bude tak ako doteraz trvať roky, nemá to význam. Tvrdíte, že zákon bude platiť od januára 2000, že sa začne reštrukturalizácia. Ako tomu môže veriť bežný občan, keď doteraz zažíval len samé sklamania? Netvrdím, že vláda nič deväť mesiacov nič nerobila, ale nemá výstupy, aké sľubovala. Keďže návrh novely by mal byť pripravený do konca októbra, tento termín by sa mal stihnúť. Väčšinu svojho času musíme venovať riešeniu problémov z minulosti. Mám pocit, akoby sme bežali v bahne - tvrdo pracujeme, ale vyzerá to tak, akoby sme sa nedokázali pohnúť z miesta. Nebude to mať vplyv na splnenie vašich volebných sľubov? Konkrétne dvojnásobné platy. Tejto téze odporuje strednodobá stratégia. Predpokladá, že v roku 2005 narastú mzdy o 30 %. To je zásadný rozpor s tým, čo ste sľúbili. Pre to vo vyspelých krajinách odstupujú vlády. My sme hovorili o dvojnásobnom plate priemerného človeka, v robotníckych profesiách. Tento sľub nemožno vzťahovať napríklad na tých, ktorí dnes zarábajú 40-tisíc korún. Ide nám najmä o odstránenie nerovnomernosti v rozložení zárobkov. Odborári právom poukazujú na to, že viac ako 67 % zárobkovo činných osôb je pod priemerom v hospodárstve, ale pri výpočte priemerov odvetvia ako energetika, bankovníctvo a celý finančný sektor nadhodnocujú čísla také hodnoty, ktoré neplatia v reálnom živote. Pri vykazovanom priemere vyše 10-tisíc korún, väčšina ľudí musí žiť z 5- až 6-tisíc korún mesačne. Preto, keď sme hovorili o zdvojnásobovaní platov, mali sme na mysli týchto ľudí. Tento sľub dodržíme. Na tom trvám i teraz. Strednodobá koncepcia hospodárskeho a sociálneho vývoja je zahalená rúškom tajomstva. Prv ako uzrela svetlo sveta, vláda ju prerokovala dvakrát, aj to s oneskorením. Neskôr bola ešte raz predmetom rokovania vlády. Prečo? Je pravda to, čo sa hovorí, že sa široká koalícia nevie dohodnúť na cieľoch hospodárskeho vývoja? Strednodobá hospodárska politika je dobrá, hoci mohla byť konkrétnejšia a jej kroky dôslednejšie termínovo vymedzené. Aby bola realizovateľná v praxi, bude treba zmeniť ešte viaceré zákony. V koalícii neboli rozpory vzhľadom na jej realizáciu či obsah. SDĽ síce spočiatku kritizovala, že je nekonkrétna, ale postupne sme sa zjednotili. Neskôr sa do vlády vrátila iba pre formálne doplnenie. To isté platí aj o Priemyselnej politike SR. Vraj jej novátorský prístup je v tom, že namiesto doterajšej podpory jednotlivých odvetví pomáha vytvárať podnikateľské prostredie pre všetkých a neskôr trh ukáže, kto je schopný prežiť. Nie je to iba východisko z núdze, že neviete koho vlastne treba podporiť? Kto hovorí, že Priemyselná politika SR je nekonkrétna a všeobecná, s veľkou pravdepodobnosťou ju nečítal. Pretože podrobne vyhodnocuje každé odvetvie - vývoj za posledných 10 rokov, jeho exportná schopnosť, kvalitatívne a kvantitatívne ukazovatele. Veď bolo privatizovaných povedzme 95 % subjektov, ktoré predtým riadil náš rezort a dnes už len ťažko môžeme povedať, koľko traktorov treba vyrobiť a podporiť tento zámer. Jednoducho odvetvovo ladená Priemyselná politika SR je prežitá. Formovanie konkurencieschopného prostredia je novátorské riešenie, ktoré povedie k výsledkom. O to viac, že sme ju spracovali s výhľadom na integráciu Slovenska do EÚ. Chceme definovať bariéry konkurencieschopnosti a odstraňovať ich. To je kompetencia tohto rezortu. V rámci interpelácií v parlamente som dostal otázku od poslanca Rusnáka, čo chcem robiť pre oživenie priemyslu v Prešovskom kraji. A čo mám robiť? Mám si sadnúť do Tesly Stropkov alebo do Auta Prešov a riadiť ich? Mám pre ne zháňať úvery či zabezpečovať odbyt? Nie, ja sa pokúsim vytvoriť podmienky normálneho trhového vývoja v hospodárstva a potom nech sa presadí ten, kto na to má. Štandardné a stabilné podnikateľské prostredie, ktoré bude motivovať podnikateľov, je kľúčom k hospodárskemu rozvoju. To čo ste povedali a naznačili vo vzťahu k EÚ, formovanie podnikateľského prostredia, to je predsa samozrejmosť, na to nepotrebujeme Priemyselnú politiku SR. Ale šľahačkou na tomto koláči je to, že štát vie, ktoré odvetvia podporí, aby lepšie exportovali, čo sa následne priaznivo odrazí na obchodnej bilancii. Tak ako napríklad Švajčiarsko má jemnú mechaniku, aj my predsa máme svojich lídrov: automobilizmus či drevársky priemysel. Súhlasím, ale ako ich máme podporovať?
Finančne, napríklad odpustením daní.
To všetko v Priemyselnej politike SR je: podpora tých, ktorí využívajú domácu surovinu, ktorí vyrábajú s vysokou pridanou hodnotou, vyrábajú sofistikované výrobky a podobne. To znamená tých, ktorých konkurencieschopnosť je dlhodobá a nie krátkodobá vzhľadom na konjunktúru na trhu. Aj pani Thatcherová ako najtvrdšia pravičiarka, keď viedla vládu, niekoľkokrát počas pol roka sa zaoberala jedným konkrétnym podnikom. Štát tam dával účelovo viazané peniaze, aby mu pomohli prekonať problémy, alebo aby ho oddlžili. Keby naša vláda mala k dispozícii finančné zdroje, celý proces by bol rýchlejší. Naša možnosť pomôcť je obmedzená výškou našich zdrojov a tie sa momentálne rovnajú nule. Príkladom životaschopného podniku s dlhmi je Vihorlat Snina. Má dlhy spred roku 1989, exekútori ich vymáhajú. Keby ich nemal, bol by schopný zabezpečovať výrobný program pre svojich ľudí, rozvíjať sa a vytvárať aj ďalšie pracovné príležitosti. Takže napriek tomu, že tých zdrojov je veľmi málo, ja bojujem a dúfam, že dobojujem víťazne do konca to, aby Konsolidačná banka prevzala niektoré úvery. Najmä keď sú to úvery povedzme ešte federálne alebo zo špeciálnej výroby. Teda také, ktoré si podniky nezobrali, ale ktoré musia splácať. A čo zvýhodňovanie zahraničných investorov na úkor domácich, za čo ste boli kritizovaní? Hoci sa o náprave hovorí, stále platí tento stav. Novela, ktorá prinesie nápravu, by mala platiť od 1. 1. 2000. Vytvorí všetky podmienky všetkým investorom. To znamená nielen tým, ktorí vznikli po 1. apríli 1999 a ktorí majú zahraničného partnera. Taký bol zámer nášho ministerstva od začiatku. Lenže napriek všetkým týmto deklaráciám je vstup zahraničných investícií veľmi malý. Za prvý štvrťrok 1999 iba tretina stavu pred rokom... To je o inom, ako ste sľubovali pred voľbami. Áno, prvý štvrťrok bol katastrofou. Ale keď spočítam, s kým všetkým som rokoval a sprostredkúval kontakty, môžem vyhlásiť, že do konca roku 1999 bude na Slovensku rozostavaných desať nových tovární. Spomeniem spoločnosti INA v Kysuckom Novom Meste, Molex v okrese Košice-vidiek, ďalej dcérska spoločnosť IKEY bude v Malackách stavať závod radovo pre tisíc pracovných príležitostí, Continental a ďalší. Nesúvisí toto váhanie s reprivatizáciou? Predsa nech akokoľvek hovoríme o náprave chýb a klientelizmu z minulosti, predsa len spochybnila majetkové vzťahy. Garanciou upokojenia v tomto smere pre zahraničie by mohol byť zoznam podnikov, kde majetkové pomery vláda akceptuje. No stále akosi mešká... Možno je to chyba vlády, možno otázka spoločenskej klímy, že oveľa viac sa propagujú kauzy, ako povedzme konkrétne rokovania s investormi. Súhlasím s tým, že cítiť určité zneistenie, ktoré berie ambície a chuť investovať. A dokonca aj súčasný stav, kde povedzme ostáva na vôli FNM, či začne niektorú zmluvu spochybňovať, alebo nie, nepovažujem za zdravý. Ani prekvapivé a razantné konania, ktoré sa objavia z ničoho nič ako blesk z jasného neba, že FNM odstúpi od zmluvy tak, ako sa to stalo pri ZSNP Žiar nad Hronom. Našou taktikou by predsa nemala byť pomsta pri reprivatizácii, ale ekonomika. Preto aj tam, kde privatizácia bola evidentne urobená zle, skôr ako povieme, že odstúpime od zmluvy, mali by sme naznačiť, akú máme ďalšiu predstavu. Kedy teda bude zoznam podnikov, v ktorých vláda akceptuje majetkové pomery na svete? Do 30. septembra tohto roka.
Hovorili ste, že sa zastávate vo vláde podnikateľov. „Bojovali“ ste aj s ministerkou Schmögnerovou, keď neuhrádzala faktúry podnikateľom a nevracala im dane? Je to môj vytrvalý boj o to, aby sme si vyčistili stôl. Ak štát chce od podnikateľskej sféry platobnú disciplínu, sám musí platiť ako hodinky. Ten nešťastný výrok berme ako pošmyknutie jazyka pani ministerky. Tlak je obrovský, každý krajský úrad tlačí pred sebou radovo 400 mil. nezaplatených faktúr. Kľučkujú, hľadajú riešenia, improvizujú. A predsa nie je možné, aby štát, špičkový štátny úradník alebo topmanažér venoval osemdesiat percent svojho času operatíve a rozmýšľal, ako zaplatí faktúru. Osobná otázka ku kauze Nafta Gbely. V istej fáze tohto sporu ste povedali, že podáte demisiu, ak to urobí prezident FNM SR Ľ. Kaník. Neskôr ste tento návrh stiahli s tým, že nevidíte na to dôvod, lebo problém sa medzičasom vyriešil. No na Kaníkovom odstúpení trváte doteraz. A to i napriek tomu, že problém je – podľa názoru vlády - vyriešený. Prečo ste použili na rovnaký prípad u dvoch ľudí inú logiku postupu? Mrzí ma, ako veľmi sa táto kauza spolitizovala. Ale nie je problém spätne si nalistovať dennú tlač a nielen v kauze Nafta Gbely, ale aj v iných problémoch a zistiť, ktorá malá politická strana využíva vopred pripravený mediálny nátlak. Inak tomu nebolo ani v prípade Nafty Gbely. Hovorilo sa o tom, že je tu obrovský americký investor, ktorý všetko vyrieši. Vraj Poór vedie nad vládou 2:0, Poór ju znovu dobehol, ukázal, že je šikovnejší ... A to bol začiatok spolitizovania celého tohto vecného problému. Veď medzitým sa ukázalo, že oháňanie sa tým, že Nafte hrozí cross default, nie je pravdivé, pretože aj keď im SPP ponúkli peniaze, odmietli to a zaplatili z vlastných zdrojov. Napokon sa ukázalo, že silný strategický partner nie je silný strategický partner, že to bola len české konzorcium, ktoré malo predkupné právo. Že veľká Cinergy má obrovské problémy s prudkým poklesom svojich akcií na Wall Street a podobne. Takto by som mohol pokračovať. Mám už dosť politických skúseností na to, aby som pri prudkom mediálnom prepuknutí tejto kauzy vedel, že sa napokon dostane do takej polohy, keď národ už ani nebude evidovať, kto vlastne mal pravdu. Chcel som sa tomuto vyhnúť a v čase, keď to bolo aktuálne, ponúkol som svoju demisiu a bol by som ju podal. Dnes je to za nami. Je to poučenie pre všetkých, aj pre FNM, pre Kaníka, pre ministerstvo hospodárstva, aj pre mňa. Ale jedna zásadná vec, ktorá sa v celom tomto víre faktov dostala na vedľajšiu koľaj, je nasledovná: vláda navrhla odvolanie vedenia fondu nie preto, že by urobil nejaké chyby, alebo preto, že by niečo urobil pomaly. Navrhla odvolať vedenie fondu preto, že má nezvratné presvedčenie, že krok, ktorý pán Poór urobil 22. júna, urobil po dohode s predstaviteľmi FNM. Teda namiesto toho, aby sa usilovali o vrátenie akcií, čo teraz vehementne robia, vtedy súhlasili s takouto transakciou. Ale zatiaľ to nikto nedokázal.
My máme nezvratné presvedčenie. To je dôvod. Nie je tajomstvo, že jeden z hlavných argumentov pre tento postup bol legálne odpočutý telefonický rozhovor. A teraz sa dostávame do roviny trestnoprávnej zodpovednosti, do roviny prezumpcie neviny, dôkazu a vynesenia súdu. To je vec trestnoprávna, občianskoprávna a ja súhlasím s dodržiavaním zákonov a s prezumpciou neviny. Ale z hľadiska politickej zodpovednosti vláda rozhodovala pod ťarchou rozsiahlych argumentov. Dnes je situácia diametrálne odlišná a sám neviem, čo je rozumnejšie. Nedávno HZDS hodnotilo 300 dní vlády. Samozrejme, veľmi kriticky. I napriek tomu, že vládli dlhé roky a ekonomika sa nedá zvrátiť z mesiaca na mesiac. Odmietajú zodpovednosť za súčasné hospodárske problémy Slovenska. Ale už sa stalo chorobou všetkých slovenských politikov dávať vinu za problémy tým druhým. Kedy sa v hospodárstve končí zotrvačnosť predchádzajúcej vlády a začína zodpovednosť novej? Nebudem sa ani vyhovárať na svojich predchodcov, ani strácať čas vyrábaním ďalších dôvodov, že prečo sme hospodárstvo zdedili také, aké sme zdedili. Jednoducho pri pozitívnom prejavovaní sa našich legislatívnych zmien a kontraktov očakávam, že stabilizácia v budúcom roku bude reálna a že v roku 2001, 2002 sa dostaví hospodársky rast. To sa však nedá dokázať šetrením... Táto vláda totiž stále len škrtá a neinvestuje. Ministerku financií presviedčam, aby neredukovala ministerstvo financií len na ministerstvo štátneho rozpočtu a že treba pristúpiť aj na zníženie daní pre podnikateľskú sféru. Aj keď bude nižšie daňové zaťaženie, nemusí to znamenať výpadok zo štátneho rozpočtu, pretože bude viac subjektov, ktoré budú platiť dane. Pretože aj keby hneď klesla na polovicu a rozpočet by z nej stratil hoci aj 10 mld. Sk, tak sa vytvorí toľko pracovných miest, že sa znížia sociálne výdavky, zvýšia sa iné formy nepriamych daní a nakoniec štátny rozpočet bude profitovať. Takže treba skombinovať rozumnú rozpočtovú politiku so znížením odvodového a daňového zaťaženia. Peter Višváder