Daňové preplatky a úrok

V prípade, ak daňový preplatok nemožno preúčtovať na úhradu daňového nedoplatku podľa ustanovení § 63 ods. 2 a 3 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“) môže daňový subjekt požiadať podľa dikcie § 63 ods. 4 citovaného zákona o jeho vrátenie. Zákon však stanovuje jednu podmienku, ktorá musí byť splnená, aby bolo vôbec možné daňový preplatok podnikateľskému subjektu vrátiť. Preplatok sa totiž vráti výlučne v prípade, ak je väčší než 50 Sk. Tento limit bol stanovený preto, aby náklady na vrátenie daňového preplatku neboli vyššie ako sám preplatok.

Vratka daňového preplatku

Vratka daňového preplatku poukázaná v prospech daňového subjektu sa v zásade vykoná na jeho žiadosť (t. j. aktivizuje sa tu zásada dispozitívnosti daňového konania spočívajúca v tom, že správca dane tak nerobí z úradnej moci - ex offo), a to do jedného mesiaca od doručenia žiadosti, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Zákon k danej právnej sentencii pridáva dovetok, podľa ktorého žiadosť o vrátenie preplatku alebo jeho preúčtovanie nie je spoplatnená, teda nepodlieha správnym poplatkom (pozri zákon č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov).

Vychádzajúc z ustanovenia § 63 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb., ak nepožiada daňový subjekt, ktorého daňová povinnosť už úplne zanikla, o vrátenie daňového preplatku do troch rokov od konca roku, v ktorom nadobudol právoplatnosť posledný platobný výmer na daň, na ktorej je preplatok, nárok na vrátenie preplatku zaniká. Ide o preklúziu práva daňového subjektu na vratku daňového preplatku. Uvedená 3-ročná lehota je lehotou prekluzívnou, ktorej márnym uplynutím dochádza k zániku práva daňového subjektu. Dĺžka lehoty je stanovená zhodne s dĺžkou časového intervalu, uplynutím ktorého sa prekluduje právo vyrubiť daň podľa § 45 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.
Modelový príklad
Autor pozná z daňovej praxe prípad, keď daňový subjekt plnil daňovú povinnosť po 3-ročnej lehote, ktorej uplynutím sa právo vyrubiť daň ex lege prekludovalo, avšak ešte nedošlo k preklúzii práva daňového subjektu na vrátenie daňového preplatku podľa § 63 ods. 5 citovaného zákona. Tým, že daňový subjekt uhradil platbu dane, ktorá mu bola dorubená dodatočným platobným výmerom vydaným po 3 rokoch od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie, plnil daňovú pohľadávku štátu, ktorá právne zanikla. Tým, že plnil bez právneho dôvodu, pričom nemal daňové podlžnosti voči správcovi dane, evokoval vznik daňového preplatku. Daňový subjekt plnil na základe vykonateľného dodatočného platobného výmeru bez toho, aby sa proti nemu odvolal, čím ho nechal správoplatniť. Po uplynutí určitého času, zrejme na základe konzultácie danej veci s daňovým expertom, požiadal miestne príslušný daňový úrad o vrátenie daňového preplatku. Daňový úrad rozhodnutím žiadosť daňového subjektu zamietol, pričom jeho právny názor odobrilo aj príslušné pracovisko Ústredného daňového riaditeľstva SR, čím sa v daňovom konaní vyčerpal riadny inštančný postup. Daňový subjekt vystupujúci už v pozícii žalobcu zažaloval prostredníctvom svojho právneho zástupcu rozhodnutie druhoinštančného územného finančného orgánu. Tým, že podal tzv. žalobný petit o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, inicioval na Najvyššom súde SR konanie v tzv. správnom súdnictve, ktoré sa vedie podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov. Najvyšší súd SR, ako súd vecne príslušný preskúmavať rozhodnutia administratívnych orgánov s pôsobnosťou pre celé územie SR, v rámci tzv. revíznej súdnej právomoci žalobe navrhovateľa vyhovel a daňové rozhodnutia rozsudkom zrušil a vec vrátil na nové daňové konanie a rozhodnutie. Diskontná sadzba NBS

Podľa dikcie šiesteho odseku § 63 zákona č. 511/1992 Zb., ak vznik preplatku zapríčiní správca dane, vráti preplatok bez žiadosti do 15 dní od zistenia tejto právne relevantnej skutočnosti. Zákon teda sankcionuje správcu dane za vznik daňového preplatku z dôvodov ním zavinených polovičnou lehotou, v priebehu plynutia ktorej musí preplatok poukázať v prospech daňového subjektu. Navyše tu môže nastúpiť i ďalšia sankcia: ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote podľa odseku 4 ustanovenia § 63 zákona č. 511/1992 Zb., je povinný zaplatiť daňovému subjektu úrok z preplatku vo výške 140 % diskontnej úrokovej sadzby Národnej banky Slovenska platnej v prvý deň kalendárneho štvrťroka, v ktorom došlo k omeškaniu.

Ako typické dôvody evokujúce vznik daňového preplatku zapríčineného správcom dane možno uviesť prípady, keď je daňový subjekt na základe rozhodnutia vydaného v daňovom konaní (platobný výmer c) a dodatočný platobný výmer (povinný vyrubenú) dorubenú daň zaplatiť, pretože dané rozhodnutie je vykonateľné a podané opravné prostriedky nemajú odkladný (suspenzívny) účinok, pričom sa daňový subjekt neskôr v apelačnom štádiu daňového konania, príp. v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch, resp. v revíznom súdnom konaní domôže svojho práva: protokol o daňovej kontrole obsahuje chybné záverečné zistenia, správca dane v platobnom výmere nesprávne vypočítal výšku vlastnej daňovej povinnosti daňovníka, nesprávny výpočet penále, resp. zvýšenia dane, et cetera. Ako určitý lapsus zákona možno ponímať to, že v prípade, ak daňový preplatok zapríčiní správca dane, je povinný prinavrátiť daňovému subjektu zodpovedajúcu sumu do 15 dní, ale úročenie daňového preplatku sa začína až po uplynutí mesačnej lehoty odo dňa zistenia tejto skutočnosti. Vzniká tu teda 15-dňové vákuum. Podľa § 63 ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb. sa proti rozhodnutiu správcu dane o žiadosti o vrátenie preplatku môže daňový subjekt odvolať v zákonnej lehote do pätnástich dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie však nemá odkladný (suspenzívny) účinok.

Mgr. Patrik Benčík
Ústredné daňové riaditeľstvo
pracovisko Trnava