|
|
||||||||||||||||
| Štvrtok 16.Septembra 1999 | |||||||||||||||||
|
 |
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Pomalé a nerovnomerné ozdravovanieDesať rokov transformácie v strednej a vo východnej Európe Takmer desať rokov po zavedení reforiem v krajinách strednej a východnej Európy iba malý počet štátov dokázal, napriek rozsiahlym zmenám, zabrániť poklesu životnej úrovne, ktorá vo väčšine krajín naďalej klesá. Najnaliehavejšou úlohou je preto zabrániť jej ďalšiemu poklesu. Okrem toho sa v krajinách, kde sa zanedbávajú inštitucionálne faktory, vyvíjajú zvrátené formy kapitalizmu. Zahraničná tlač, najmä tá v krajinách Európskej únie, venuje veľkú pozornosť nášmu hospodárskemu vývinu. Uverejňujú (Neue Zürcher Zeitung) rozsiahle úvahy, analýzy, predpovede. Hrboľatý chodníček Kto sa dnes poprechádza po centre Varšavy alebo Prahy, tomu už len máločo pripomenie sivý obraz a tiesnivú atmosféru osemdesiatych rokov. Čulá stavebná činnosť, elegantné obchody, plné reštaurácie a uponáhľaní chodci sprostredkúvajú dojem prekvitajúcich metropol. Kto sa však zahĺbi do hospodárskych štatistík, ten vytriezvie. Po kríze adaptácie, bezprostredne po zavedení reforiem v rokoch 1989 -1990, väčšina krajín východnej a strednej Európy (v protiklade k Spoločenstvu nezávislých štátov, ktoré sa tu neanalyzuje), našla cestu späť na hrboľatý chodníček rastu. V roku 1989 reálny hrubý domáci produkt (HDP) najprv v Poľsku, potom v Slovinsku prekročil východiskovú úroveň z roku 1989. Slovensko, Maďarsko a Česká republika sa aspoň priblížili k objemom z roku 1989, ostatné štáty za nimi zaostávajú. Merané hrubým domácim produktom na jedného obyvateľa (očisteným o kúpnu silu), len Poľsko, Slovinsko a Maďarsko sa v období od 1990 do 1999 zlepšili oproti priemeru Európskej únie. Ostatné krajiny výrazne zaostávajú. Rozklad a rast Možno konštatovať, že klamlivé sú aj dojmy z metropol a štatistické údaje. Na jednej strane sa vzostup vždy odzrkadlí hlavne na veľkomestách, ale už prvá cesta po vidieku oberá pozorovateľa o ilúzie. Na druhej strane však štatistiky sprostredkúvajú príliš negatívny obraz, pretože exaktnejšie zachytávajú rozklad starých priemyselných štruktúr ako rast služieb, ktoré sa čiastočne realizujú v tieňovom hospodárstve. Prvým poznatkom, vyplývajúcim z transformácie, je konštatovanie, že ozdravenie sa začne neskôr, bude pomalšie, ako sa očakávalo a že svojím nerovnomerným priebehom spôsobí ohromné preskupenie. Johannes Linn, viceprezident Svetovej banky, kompetentný pre tento región, to nedávno na konferencii usporiadanej v jednej z chorvátskych národných bánk v Dubrovníku ilustroval skutočnosťou, že ruský nominálny HDP v roku 1990 prekročil HDP Poľska viac ako šesťnásobne, ale v roku 1999 bude iba nepatrne vyšší. Poloha a história Hľadať príčiny týchto odchýlok znamená hľadať recept na úspešnú transformáciu. Európska banka pre obnovu a rozvoj (EBOR) sa pokúsila načrtnúť regionálne vzory, a to tým, že na základe početných indikátorov, začnúc stavom privatizácie až po reformy na kapitálovom trhu, vytvorila skupiny reformných krajín s podobným stavom reforiem. Iní autori sa pokúsili vytvoriť súvislosť medzi HDP na jedného obyvateľa a odstupom od západnej Európy. Všetky tieto hľadiská prezentujú zemepisne vedľa seba sa nachádzajúcu skupinu pokročilých krajín v strednej Európe. Patria medzi ne Maďarsko, Poľsko, Česká republika, Slovinsko a azda aj Slovensko, Chorvátsko a časti Pobaltia. Južná Európa nasleduje už v poli porazených, ale ešte pred Spoločenstvom nezávislých štátov. Pri celej problematike takejto klasifikácie poukazujú jej autori na význam historickej a zemepisnej východiskovej polohy. V strednej Európe boli hospodárske a mentálne štruktúry menej zdeformované ako ďalej na východe. Jednak tu do druhej svetovej vojny bola priemyselná tradícia, jednak preto, že v Maďarsku a v Poľsku niekdajšie čiastkové reformy umožnili istú súkromnú iniciatívu. Aj zemepisná blízkosť k západnej Európe umožnila, že sa ľahšie usídlili priame investície a zahraničný obchod sa ľahšie Čo bolo správne? O význame konkrétnej reformnej politiky svedčí skutočnosť, že aj krajiny s podobnou východiskovou situáciou sa rozvíjali odlišne. Už nikto nepochybuje o tom, že bez liberalizácie tlače a zahraničného obchodu, bez (čiastočne) konvertibilnej meny a bez možnosti prístupu nových podnikov na trh, by mohlo vzniknúť trhové hospodárstvo, riadené neviditeľnou rukou. V neposlednom rade úspech Poľska sa prihovára za radikálny postup. Na jednej strane pomalá alebo neúplná liberalizácia iba predlžuje deformácie, na druhej strane je (ako zvykne zdôrazňovať poľský minister financií Balcerowicz) pri zavádzaní reforiem akceptovanie nepopulárnych opatrení najväčšie a odpor ešte neorganizovaných protivníkov najmenší. V zásade nemožno pochybovať o privatizácii štátnych podnikov. Len postupom času bolo zrejmé, že spôsob reforiem vlastníctva je azda ešte dôležitejší ako ich tempo. Kolumbovo vajce sa ešte stále nenašlo. Štandardné metódy ako priame predaje za trhových podmienok alebo prístup na burzu síce najskôr vytvoria pravých vlastníkov, ktorí dodajú kapitál, know-how a spoločné spravovanie, no vedú(napríklad v Maďarsku) pre nedostatok domáceho kapitálu k vysokému podielu zahraničných vlastníkov. Masová privatizácia (ako najmä česká kupónová privatizácia, ktorá sa stala neslávne povestnou) umožňuje zasa rýchlu a zo začiatku spravodlivú reformu vlastníctva, no prenecháva podniky neskúsenej verejnosti, preťaženým investičným fondom a slabým bankám. Napokon privatizácia insiderov, pri ktorej sa uprednostňovali zamestnanci a manažéri (v štátoch po rozpadnutej Juhoslávii) alebo politickí obľúbenci (v slovenskej vláde V. Mečiara), vyvoláva rodinkárske hospodárstvo so slabými vlastníkmi. Medzičasom sa najlepšie rozvíjajú tie podniky, ktoré majú (ako česká dcérska spoločnosť VW Škoda Auto) silného zahraničného partnera, kým niekdajšie reprezentačné podniky ako český strojársky koncern Škodu Plzeň alebo slovenskú oceliareň VSŽ domáci majitelia, jej vlastní manažéri priviedli na pokraj bankrotu. Výhoda štandardu Kde sa okrem toho dá redukcia subvencií kompenzovať nedoplatkami alebo privilegovaným prístupom k úverom a kde neexistuje skutočná hrozba konkurzu, kde teda nevládnu žiadne donucovacie rozpočtové prostriedky, tam je nízky tlak dokonca i na reštrukturalizáciu privatizácie. Významnú úlohu pritom hrá finančný sektor. Keďže úlohou bánk za komunizmu bolo iba prerozdelúvať finančné toky podľa stanoveného plánu, je ich cesta k úspešnému sprostredkovávateľovi medzi sporiteľmi a investormi dlhá a na mnohých miestach vedie cez bankové krízy a štátne pomocné programy. Najlepšie prebiehala tam, kde (ako napríklad v Maďarsku a čiastočne aj v Poľsku) skoro zaviedli privatizáciu a pritiahli zahraničných investorov. Ak ako mieru reštrukturalizácie berieme do úvahy vývoj produktivity práce, tak sú na tom najlepšie Maďarsko a Poľsko. Reforma vlastníctva by sa mala zamerať hlavne na štandardné metódy, a tým čiastočne na strategických investorov. Masová privatizácia môže slúžiť maximálne ako doplnková forma. Reforma vlastníctva by sa tiež mala rýchlo rozšíriť na banky. Rozhoduje stabilita Je potrebné vyžadovať trvalú makroekonomickú stabilitu. Stabilita sama síce nevytvorí vyššiu životnú úroveň, bez nej však niet perspektívy. Počas vysokej inflácie sa sotva investuje, príliš vysoký štátny deficit a deficit celkovej bilancie zasa vyvoláva krízu financovania a krízu meny. Mnohé krajiny medzitým dosiahli začiatočný hlavný cieľ stabilizačnej politiky - redukovanie previsu peňazí, uvoľneného liberalizáciou cien. Obmedzili sa aj štátne deficity, aj keď sa na dlhodobejšie zabezpečenie financií musí obnovovať nemocenské poistenie a dôchodkové zabezpečenie. Rastovo obmedzenou Achillovou pätou sa však stali platobné bilancie. Transformácia si vyžaduje rozšírenie investícií, ktoré sa už nedá financovať iba domácimi úsporami. Na jeho doplnenie preto prispieva kapitál zo zahraničia. Táto skutočnosť umožňuje, že sa prechodne viac investuje, konzumuje a importuje, ako sa vyrába a vyváža. Zároveň to však vedie k deficitu celkovej bilancie. Umenie spočíva v tom, aby sa toto manko udržiavalo v únosnej miere a aby sa financovalo z priamych investícií, teda bez ďalšieho zadlžovania. To si vyžaduje vyvážený rozvážny mix peňažnej, fiškálnej, menovej a príjmovej politiky, ako aj opatrenia na zvyšovanie konkurencieschopnosti. Keď sa netrestá Nastalo obdobie vlčej chamtivosti. Týmito slovami ilustroval poľský publicista Adam Michnik postsocialistické nesváry. Skutočne, na viacerých miestach hrozí zvrátený kapitalizmus, plný korupcie a netransparentnosti. Ľudia na východe nie sú však zvlčilejší ako inde. Nedostatočné sú iba inštitúcie, ktoré by mali ich chamtivosť (vlastné záujmy) usmerňovať tak, aby slúžili všeobecnému blahu. Ak sa napríklad vyše 1600 podnikov prostredníctvom kupónovej privatizácie dostane na Pražskú burzu skôr, než sa inštaluje silný burzový dozor, alebo ak sa štátne podniky takmer načisto vytunelujú transferom zdrojov do súkromných pokladníc a keď to nemá za následok ani tresty, ani konkurzy, sú zvrátenostiam otvorené všetky brány. Priepasť sa presúva Potrebný je preto právny rámec a inštitúcie, ktoré definujú a hlavne presadzujú štandardy (začnúc ochranou veriteľa až po povinnosť zverejňovania), nevyhnutné pre trhové hospodárstvo. Toto je v transformujúcich sa krajinách o to dôležitejšie, ale aj o to ťažšie dosiahnuť, že mnohí politici považujú štát za akýsi druh vlastníctva, kým naopak občania ho ponímajú ako protivníka, ktorého treba podviesť. Pretože spôsoby správania sa, po desaťročia zautomatizované a typické pre paternalistický vrchnostenský štát sú často ešte silnejšie ako spoločnosť občanov tvorená stredným stavom. O úspechu rozhoduje kombinácia všetkých týchto faktorov. V konečnom dôsledku možno dať iba klobúk dolu pred tempom a odvahou, akými štáty v strednej Európe presadili zmeny. Naproti tomu vyvoláva starosti zhoršená situácia v ostatných krajinách, kde hrozí, že sa do začarovaného kruhu dostane mix nepriaznivých východiskových podmienok a nedostatočných reformných snáh. Tým sa črtá scenár transformácie, ktorý nezmenšuje priepasť medzi životnou úrovňou východu a západu, iba sa presúva na východ. Západ nechtiac zväčšil toto nebezpečenstvo. Tým, že sa rozšírenie NATO na východ, hlavne však rozšírenie Európskej únie uskutočnilo podľa jasne definovaných skupín krajín, prúdia do prvej skupiny priame investície, kapitál a transferové platby. Ako varovne konštatuje poľský ekonóm Dariusz Rosati, táto skutočnosť ešte viac urýchľuje rast predného voja, namiesto aby podporovala zadný voj. Vojna v Kosove spôsobila, že sa ešte zväčšuje táto priepasť, avšak zároveň po prvý raz poukázala na nebezpečenstvo, že sa celý tento región odpíše. Ak by mal Pakt stability pre južnú Európu (avizovaný ako reakcia na toto odpísanie sa) vyústiť v čosi viac ako v celý rad konferencií, mohol by vytvoriť rámec na dlhodobú stratégiu proti tomuto zadnému voju. Napokon, cieľom má byť, aby mládež, prejavujúca nespokojnosť v najchudobnejších krajinách, bola odvrátená od vonkajšej alebo vnútornej emigrácie a aby bola mobilizovaná k tomu, aby tvrdou a statočnou prácou na východe a juhovýchode Európy zvyšovala životnú úroveň. V tomto úsilí ju treba čo najviac podporovať. |
|
||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
|
Webmaster: webmaster@maxo.sk Design: MAXO s.r.o. | |||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
