|
|
||||||||||||||||
| Pondelok 20.Septembra 1999 | |||||||||||||||||
|
 |
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Madunické cibuľové hodyČudoval by sa i veľký rodoľub Ján Hollý Na Slovensku je odvekou tradíciou, že každá dedina má v roku jedny (niekde podľa veľkosti) aj dvoje celoobecné slávnosti - hody. Zvyčajne vychádzajú z náboženských zvyklostí na počesť vysviacky kostola, alebo na deň jeho patróna. Z obidvoch príležitostí sa uprednostňoval termín patriaci do jesenného obdobia, keď bolo po žatve a bol dostatok vykŕmenej hydiny a iných chutných produktov. Hody sú spojené s muzikou, tanečnou zábavou, často aj s jarmokom. Už v stredoveku mali hody charakter ľudovej zábavy. Pretože sa konajú v rozličných dňoch roka, je zvykom pozývať príbuzných a známych. Zvyčajne vtedy sa v rodičovskom dome zíde po svete roztrúsená rodina, aby spolu posedeli, pozhovárali sa, zabávali sa pri bohato prestretom stole a pochutnávali si na husacine či kačacine s lokšami. Vtedy má človek možnosť konzumovať chutné jedlá až do presýtenia. Madunický unikát Výnimkou v tomto smere nie sú ani Madunice, takmer dvojtisícová dedinka neďaleko Piešťan, ktorú zrejme pozná každý motorista cestujúci ešte po starej ceste na Považie. V Maduniciach sa však okrem tradičných hodov každoročne chystajú aj na ďalšie hody, ktoré nikde inde na Slovensku nenájdete. Sú to cibuľové hody. Je to skutočne tak. Veď už po štvrtý raz v Maduniciach, v dedinke, v ktorej dlhé roky ako farár pôsobil básnik Ján Hollý, kde pri požiari v roku 1843 utrpel popáleniny a odtiaľto pochádza aj známy veľkopodnikateľ v spracovaní mäsa Karol Kabát, mali Madunické cibuľové slávnosti. Domácim, teda Maduničanom, to nie je nič čudné, ale iní sa možno pýtajú a chcú vedieť prečo? Prečo práve cibuľové slávnosti? Najlepšie vám odpovie šarmantná starostka Alena Jelušová, pretože ona to všetko pred časom spískala, ona má na svedomí celý ten cibuľový humbug. Starostka sa dozvedela, že v jednom americkom mestečku Gilroy tamojší obyvatelia každoročne niekedy v polovici roka oslavujú sviatky cesnaku. Vtedy jej napadla myšlienka, prečo by práve v Maduniciach, ktoré sú odjakživa známe zeleninárskou tradíciou, predovšetkým v pestovaní cibule, nemohli mať cibuľové hody? Začali v piatok Keď potom s touto myšlienkou prišla na miestne poľnohospodárske družstvo, možno sa niektorí aj trochu pousmiali, ale keď videli, že to myslí celkom vážne, tak zvážneli aj oni. A vlastne prečo by čosi netradičné a pritom veľmi zaujímavé nemohlo byť aj u nich? Slovo dalo slovo, a tak už pred štyrmi rokmi usporiadali takpovediac pokusne nultý ročník. A keďže sa vydaril, bolo by veru hriechom nepokračovať. Kto navštívil dedinu, hneď cítil, že sa tu niečo deje. Ale poďme po poriadku. Nie je to ešte až tak dávno, vari len niečo vyše desať rokov, keď takmer v každom slovenskom družstve pestovali nejakú zeleninu - poľnú, ale aj rýchlenú v skleníkoch alebo aspoň vo fóliovníkoch. Spolu na približne tridsaťtisíc hektárovej ploche. Napriek tomu sme vitamínov mali málo. Ešte šťastie, že túto medzeru v pestovaní zeleniny vypĺňali, najmä na južnom Slovensku, zeleninári - súkromníci. Dnes už zeleninu vo veľkom, ale ani v malom, vo väčšine slovenských družstiev nepestujú, pretože majú iné starosti. Sústreďujú sa predovšetkým na také poľnohospodárske plodiny, pri ktorých nie sú vysoké náklady, ale veľký zisk. Pritom je však dôležité, aby ich dokázali aj predať. Tak je to aj v Poľnohospodárskom obchodnom a výrobnom družstve v Maduniciach v Hlohovskom družstve. Bulhar Todorov Keď pred rokmi v iných činnostiach patrilo poľnohospodárske družstvo v Maduniciach medzi zaostávajúce, tak v zeleninárstve malo chýr najlepšieho široko ďaleko. Bolo to zásluhou Ivana Todorova, ktorý veru v sebe nezaprel svoje bulharské korene, kde zeleninárstvo, ako sa vraví, bolo a ešte stále je národným športom. Akože inak, aj u nás, teda v Maduniciach, sa nemohol predsa venovať ničomu inému ako tomu, čomu rozumie. Tu na to našiel tú najživnejšiu pôdu. A tak sa po nejakom čase o madunických družstevníkoch niesol v pestovaní v podstate každého druhu poľnej zeleniny začnúc cibuľou, kapustou a končiac semenami mrkvy a petržlenu ten najlepší chýr. Samozrejme, že dorábali aj skorú zeleninu - šalát, papriku a rajčiny. Ivan Todorov dnes ťahá na osemdesiatku a v družstve už vari pätnásť rokov nepracuje, je na dôchodku, ale zeleninárska tradícia, s ktorou pred niekoľkými desiatkami rokov v Maduniciach začal, po ňom ostala. Aj keď už poriadne okyptená. V súčasnosti sa v Maduniciach venujú len pestovaniu cibule. A veru výsledky majú. Spoločne s pestovateľmi v Kolárove a v Šoporni už dlhšie patria medzi najlepších na Slovensku. Možno povedať, že v tomto smere udávajú celoslovenský tón. Napokon, pestovanie cibule je pre nich aj ekonomicky veľmi výhodné. V tomto roku ju máme na päťdesiatich hektároch a je jej tam neúrekom, vraví predseda družstva Jozef Lietava. Mladý agronóm inžinier Oliver Šiatkovský sa iba spokojne usmieva. Zdá sa, že cibule budú mať toľko, ako vari nikdy doteraz, možno aj vyše tridsať ton na hektári. Čo majú, predajú Dôležité však je, že nemajú ani väčšie starosti s jej dobytom. Už roky ju dodávajú košickej Rybe a bratislavskej firme Radoma. Vraj, keby sa im cibule urodilo aj tisíc ton, či ešte viac, vedeli by si s ňou poradiť. Pre všetku majú už teraz zabezpečený odbyt, s čím sa inde pestovatelia pochváliť nemôžu. Starosti im robí iba jej uskladnenie. Ešte pred niekoľkými rokmi sa cibuľovému problému venovali družstevníci vo Veselom, ale aj v niektorých okolitých družstvách. Vybudovali si tu klimatizovaný sklad s kompletnou pozberovou linkou aj s jej šúpaním. Dnes tu po čomsi takom niet ani chýru ani slychu. Spoločný poľnohospodársky podnik Agroprodukt, ktorý mal v tomto regióne na starosti pestovanie a odbyt zeleniny, dávno skrachoval a jeho likvidáciou to s pestovaním zeleniny aj inde išlo dolu vodou. Znehodnotili sa tým aj nemalé investície. Pritom dnes by sa veľa z toho družstevníkom, a nielen v Maduniciach, zišlo. Okamžite by sme potrebovali klimatizovaný sklad, zdôrazňuje predseda madunického družstva. Urobili sme síce hangárové uskladnenie, no dnes nám už ani tieto skladovacie priestory vonkoncom nestačia. Veď svojim zákazníkom potrebujeme dodávať kvalitnú cibuľu počas celého roka. V Maduniciach už majú vypracovaný projekt, dokonca aj miesto, kde by mal stáť nový moderný klimatizovaný sklad cibule. Na jeho vybudovanie im chýba už len maličkosť - štyri až päť miliónov korún... Nemajú ich, no nevzdávajú sa. Možno neskôr, keď si dokážu poradiť s inými problémami. Napríklad, aby im odberatelia za dodané poľnohospodárske plodiny včas zaplatili. Nie ako Poľnonákup v Kežmarku, ktorý im je už vyše roka napriek urgenciám a prísľubom skorej platby dlžný približne pol milióna korún. Žatevný oldomáš Aj teraz sa žatva skončila, podľa predsedu družstva Jozefa Lietavu, takmer vynikajúco. Po minuloročných jesenných dažďoch, ktoré ich pribrzdili v sejbe ozimnej pšenice, vôbec nedúfali, že budú zberať priemerne po šesť ton pšenice z hektára. Jarný jačmeň im síce sypal len po päť ton na hektári, keď im veľké starosti krátko pred žatvou narobila búrka, ktorá im pováľala takmer tridsať percent plôch, z ktorých zobrali minimum zrna. Aj keď žatevný oldomáš bol v Maduniciach radostný, predsa nevyskakujú. Radovať sa budú môcť až vtedy, keď dobre predajú nielen potravinársku pšenicu, ale aj sladovnícky jačmeň. Podobne ako inde, aj nás ubíjajú vysokánske, až dvadsaťšesťpercentné úroky, ťažká si predseda družstva Jozef Lietava. Po rozdelení družstva sme nejaké úvery zdedili, ďalšie sme si zobrali sami. Väčšinu z nich sme stihli už aj zaplatiť. V súčasnosti však ešte máme päťmiliónový úver, pri ktorom stíhame zaplatiť iba úroky. Nuž aj preto s veľkým napätím očakávajú zber cibule, ktorá by im v mnohých prípadoch mohla vytrhnúť tŕň z päty. Približne šesť- až osemmiliónová finančná injekcia, možno ešte aj väčšia, za predaj cibule, by im skutočne pomohla. A potom veru môžu byť veselé aj tradičné cibuľové hody. Určite by sa tomu, čo sa deje v súčasnosti v Maduniciach, veľmi čudoval aj veľký slovenský rodoľub Ján Hollý. Oči by od údivu otváral nielen nad cibuľovými slávnosťami, ale aj nad tým, ako dnes vyzerá jeho niekdajšia farnosť. Ako sa mení, s mohutnou výstavbou kultúrneho domu, stred Maduníc nielen pri fare, ale aj okolo kostola, v ktorom bol dlhé roky veľmi uznávaným a obľúbeným farárom. Bohuš Hrušovský |
|
||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
|
Webmaster: webmaster@maxo.sk Design: MAXO s.r.o. | |||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
