Pokračuje kritika svetového finančného žandára Bez Medzinárodného menového fondu (MMF) to šlo vo svete lepšie, povedal nedávno vo Vancouveri na rokovaní liberálnych ekonómov spoločnosti Mont Pélerin, združujúcej 500 ekonómov, politikov a žurnalistov, niekdajší šéf diplomacie USA George Schultz. Schultz poradil prítomnému podšéfovi MMF Stanley Fischerovi, aby sa fond neplietol do politického trhu. Rokovania s Indonéziou viedol MMF, podľa Schultza, z protisuhartovských pozícií. Čím viac MMF, tento medzinárodný finančný žandár, zasahuje do štrukturálnych reforiem, tým viac sa mení na politickú inštanciu. Základným princípom demokracie však je, že realizovať príslušné reformy majú národné vlády. Nik iný si nemôže nárokovať rozkazovať, čo majú robiť jednotlivé vlády. Odpoveď Stanley Fischera bola prekvapujúco otvorená: Ak sa ekonómi zjednotia na určitých politických odporúčaniach MMF, potom je cenné, ak ich fond predloží. Za jeden z takých osožných zásahov považuje Fischer zavedenie plávajúcich menových kurzov, ktoré sú dobrou ochranou pred platobnými krízami. Ázijské podniky sa veľmi silno zadlžili v dolároch, čo im v čase pádu národných mien privodilo veľké ťažkosti. John Greenwood, šéfekonóm Invesco Asia Ltd. však s Fischerom nesúhlasí: V spolitizovaných zmenách výmenných kurzov sa skrývajú riziká ďalších kríz. Napríklad nepoučiteľná Kórejská republika teraz znova expanzívne intervenuje na devízových trhoch, aby zabránila zhodnocovaniu wonu. Pripravuje si tak novú krízu. Liberálni ekonómi obviňujú MMF z deformácie pôsobenia trhu na štrukturálne reformy. Herbert Grubel z Vancouveru vytkol Fischerovi, že fond len chráni svojimi úvermi vlády pred dôsledkami ich zlej hospodárskej politiky. Podľa neho platobné krízy nevyplývajú z pôsobenia trhu, ale z chybnej politiky a úvery MMF zvádzajú vlády k odkladom týchto reforiem. MMF, považovaný často za predĺženú ruku USA v svetovej ekonomike, sa nachádza nielen v paľbe ekonomických liberálov, ale dávnejšie aj stúpencov netrhových východísk z finančných kríz. Exemplárnym príkladom je Malajzia, jediná z ázijských tigrov, ktorá vykázala imperatívne odporúčania MMF zo svojich dverí. Vlani uprostred finančného chaosu prišpendlila ringgit na dolár a zahraničnému kapitálu zapchala na rok únikové otvory z malajzijského trhu. Široko-ďaleko nevídaná bezočivosť k slobodnej turistike medzinárodných peňazí. Premiérovi Mahathirovi sa predpovedal kacírsky trest a inkvizítori už organizovali kapitálovú blokádu Kuala Lumpuru. A hľa, rok pokojne uplynul a sám MMF musel v septembrovej správe priznať, že Malajzia si nad očakávanie dobre poradila nielen s krízovým stavom, ale aj s reštrukturalizáciou bankového sektora. Tým, že na určitý čas zabránila šoku z kapitálového odlevu a nasadila značnú časť zo svojich rezerv 20 mld. USD, získala časový priestor na pokojnú reformu finančného sektora. Už vo februári mohla nahradiť administratívny zákaz repatriácie kapitálu zdanením jeho odlevu (10 - 30 % dane podľa dĺžky kapitálového pobytu v Malajzii) a od 1. septembra t. r. len zdanením vývozu kapitálového zisku. Po tomto uvoľnení čakali v Kuala Lumpure na burze hektické dni a únik až 1,8 mld. USD. Nekonalo sa. Zahraniční investori o peniaze neprišli, na rozdiel napríklad od Ruska, dôvera sa upevnila a malajzijská ekonomika vykazuje zlepšujúce sa zdravie a exportné úspechy. Ak by sme sa boli podriadili a MMF by nám začal diktovať, stratili by sme nezávislosť, povedal nedávno premiér Mahathir časopisu Newsweek. Taktikou MMF je prevziať kontrolu ekonomiky. Podľa mňa je to kolonializmus. Ak sa zmocníte ekonomiky, musíte sa napokon zmocniť politiky. Práve to sa stalo našim susedom. Keď ich ekonomika upadla, museli vymeniť svojich vodcov a zmeniť svoj systém. V Indonézii je šéf MMF Camdessus nadriadený prezidentovi 205 miliónov ľudí. Pre mňa je to veľmi ponižujúce. Jaroslav Brabec
