Zamestnávateľ, podnikateľ a stravné

- § 24 ods. 2 písm. r), podľa ktorého ide všeobecne o výdavky (náklady), na ktorých úhradu je daňovník povinný podľa osobitných zákonov a konkrétne tiež

- § 24 ods. 2 písm. k), podľa ktorého sa do daňových výdavkov (nákladov) započítajú aj výdavky (náklady) na pracovné cesty, a to do výšky, na ktorú vzniká nárok podľa osobitných predpisov (osobitným predpisom je napr. zákon č. 119/1992 Zb.), pričom pokiaľ ide o stravné, postupuje sa podľa bodov 4. a 5. tohto ustanovenia. Ak zamestnávateľ poskytne stravné nad rámec zákona č. 119/1992 Zb., t. j. v nenárokovej výške (napr. vyššiu sadzbu denného stravného alebo stravné poskytne aj v prípade, ak má zamestnanec na pracovnej ceste zabezpečené bezplatné stravovanie), takýto výdavok (náklad) si nemôže započítať medzi výdavky (náklady) vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov. Podnikatelia
Pokiaľ ide o podnikateľov a ďalšie samostatne zárobkovo činné osoby (ďalej len skrátene „podnikatelia“), v prípade ich „pracovných ciest“, t. j. v prípade výkonu práce mimo sídla ich podnikania, sa stravné na daňové účely, do výšky na ktorú vzniká nárok podľa zákona č. 119/1992 Zb. uznáva len v prípade, ak ide o zahraničné pracovné cesty (§ 24 ods. 2 písm. k/ body 4. a 5. zákona č. 286/1992 Zb.). Z uvedeného vyplýva, že ak si podnikateľ pri tzv. služobnej ceste na území Slovenskej republiky poskytne „stravné“, bez ohľadu na poskytnutú výšku, nemožno tento výdavok (náklad) daňovo uznať. Pri zahraničných pracovných cestách do výšky nároku (ako pri zamestnancoch) si môže tento výdavok (náklad) uviesť i na daňové účely. Plnenie nad tento nárok, t. j. rozdiel medzi nárokovým a nenárokovým plnením, je mimo daňových výdavkov (nákladov). Zdrojom je zisk po zdanení.

Pracovné cesty musí mať i podnikateľ presne evidované s uvedením účelu, cieľu cesty a ďalších podkladov, aby svoj výdavok v prípade kontroly vedel pred správcom dane obhájiť. Musí dokázať, že ide o výdavok potrebný na zabezpečenie jeho zdaniteľného príjmu. Záverom
Na záver len pripomíname, že v príspevku sme sa zaoberali z možných cestových náhrad len jednou, a to stravným. Chceli sme najmä upozorniť na to, v ktorých prípadoch ide o nárokové plnenia a v ktorých nie a najmä na skutočnosť, že je potrebné rozlíšiť pri pracovných cestách zamestnancov poskytovanie stravného ako cestovnej náhrady od stravovania, ktoré takouto náhradou nie je, ale je konkrétnym plnením (t. j. príjmom zo závislej činnosti, ktorý je zdaniteľný, ak ide o peňažnú formu a od dane oslobodený, ak ide o formu nepeňažnú). Dagmar Piršelová