Dve ekonomické udalosti upútavajú už dlhší čas pozornosť verejnosti. Prvou je hra o VSŽ a druhou je problém tzv. strategických podnikov. Dramatické zvraty a nepredvídané udalosti sú vždy základnou ingredienciou dobrodružných filmov a kníh. Ak však takéto udalosti sú sprievodným javom podnikania na Slovensku, je podnikanie mimo kontrolu a prešlo do štádia nekontrolovateľného hazardu s majetkom tak vlastníkov, ako aj veriteľov podnikov. Pre tých, ktorí by napriek zdravému rozumu chceli investovať na Slovensku, je vyhodnotenie investičných alternatív nevyhnutým začiatkom. Ak zoradíme investičné alternatívy tak, že VSŽ je jedným extrémom typu výrobných podnikov a na druhej strane postavíme investície do štátnych dlhopisov a akcií strategických podnikov, tak môžeme konštatovať nasledujúce. Každý, kto mal možnosť stať sa vlastníkom akcií VSŽ a iných podobných výrobných podnikov môže potvrdiť, že hodnota akcií týchto podnikov nedosahuje ani ich nominálnu cenu. V skutočnosti sú tieto podniky v rukách veriteľov, ktorí stoja pred niekoľkými, pre nich nevýhodnými alternatívami. V prípade teoretickej úvahy, že konkurz je jedným z riešení, by veritelia prišli o podstatnú časť svojich pohľadávok. Konštruktívna rekonštrukcia je jednou z ciest, ktorá na Slovensku podľa mňa reprezentuje tiež iba teoretickú úvahu. Príčinou je, že nikto nikomu nedôveruje a že tí, ktorí by mali mať iniciatívu, nekonajú. Dôvodom nefunkčnosti štátu a ním kontrolovaného bankového systému nie je definitívne nedostatok právnych nástrojov, ale nízka intelektuálna kapacita jeho predstaviteľov. Ideologická blokáda týchto ľudí spočíva v tom, že považujú za úspech ak podnik živorí a tvorí aspoň dočasné pracovné príležitosti. Je na čase, aby sme pochovali túto ideologickú blokáciu a uznali, že každá komerčná činnosť musí viesť k zisku. Iba zo zisku sa dajú robiť nové investície a iba zo zisku sa dajú uspokojiť tí, ktorí v podniku rizikujú svoje úspory. Každá zdravá činnosť musí vytvárať nové hodnoty. Boj o kontrolu nad VSŽ má emotívno-špekulačný charakter a robí tento podnik jedným z pamätníkov pomätených duší. Podstatne vážnejšou problematikou je privatizácia tzv. strategických podnikov. Keď pán Mojžiš vstúpil do debaty s radikálnym návrhom, ktorého podstata spočíva v možnosti nákupu akcií týchto podnikov aj domácimi investormi, vybuchla vo vláde nemalá panika. Záujmové skupiny rozličného kalibru, ktorých spoločným menovateľom je politické prepojenie a snaha rýchlo sa obohatiť, už dávno rokujú tak tu, ako aj za hranicami Slovenska s vhodnými strategickými investormi. Nie je pochybnosť o tom, že nedávno prijatý zákon o strategických podnikoch bude jednou z prekážok pre Slovensko v prípade serióznejšieho rokovania s nami o vstupe do EÚ. Pozitívne je to, že sme sa rozhodli sprivatizovať aspoň časť tohto majetku. Takéto rozhodnutie znamená, že vláda bude nútená predložiť občanom také dokumenty, ktoré jednoznačne zobrazia tak majetok, ako aj jeho hodnotu v tých podnikoch, ktorých časť sa má privatizovať. Každý investor bude pri posúdení tohto materiálu vyžadovať aj záväzné stanovisko štátu k pojmu zisk a modelu procesu stanovenia cien na trhu prirodzených monopolov Slovenska. Zmysel každej investície spočíva v tom, že musí byť dlhodobo rentabilná. Kým štát, ktorý sa rozhodol sprivatizovať minoritné podiely v týchto podnikoch, nevypracuje seriózny prospekt, v ktorom budú regulované vzťahy medzi vlastníkmi, trhom a štátom, bude privatizácia týchto podnikov iba rétorikou. Pán Mojžiš má, samozrejme, pravdu v tom, že vláda musí umožniť slovenským investorom investovať do týchto podnikov. Vyjadrenia niektorých ministrov k jeho návrhu však ukazujú, že politici majú vlastné predstavy o privatizácii. Najviac vystrašenou dámou na Slovensku je ministerka financií. Každú korunu, ktorú by eventuálni slovenskí investori použili na nákup akcií od štátu, by museli vybrať zo slovenských bánk. Neverím, že by slovenský bankový systém vydržal takúto skúšku. Pozitívne by bolo to, že by sa vláda konečne venovala tomu, čo už dávno mala riešiť. Principiálne dobrý návrh pána Mojžiša sa však rýchlo premenil na primitívnu kampaň, ktorej cieľom je zavádzanie občanov o výške budúcich ziskov z výnosov strategických podnikov. Keď ani vláda nevie, čo vlastne predáva, tak pán Mojžiš definitívne nevie, čo sa vlastne dá kúpiť. Nič nenasvedčuje tomu, že produktivita napr. elektrárne na Slovensku je na lepšej úrovni ako produktivita VSŽ. Ak VSŽ má na jednu vyrobenú tonu ocele päťkrát toľko zamestnancov ako jeho najlepší konkurent, tak je pravdepodobné, že v iných podnikoch na Slovensku je to podobné, alebo ešte aj horšie. Romantické sny o obrovských ziskoch pre investora sa rýchlo môžu zmeniť na reálne zážitky vlastníka podniku bez kompetencií a bez peňazí. Dúfajme, že jeseň schladí hlavy tých, ktorí zastupujú štát pri predaji, ale aj tých, ktorí by eventuálne chceli investovať prv, ako budú vedieť do čoho. A. F. Zvrškovec prezident Dividend Group
