Kompozíciu mu určuje strih

Čo zákazník, to neopakovateľný výsledok
Jeho šikovnosť a zručnosť by mu mohla závidieť hociktorá žena. Veď mužov, ktorí vedia vlastnoručne urobiť strih šiat a ušiť kabát, zimnú vetrovku, svadobné šaty, nohavice, rifľovú bundu, ale aj originálne spoločenské šaty, ba dokonca i spodnú bielizeň, nie je veľa. Jedným z nich je Ivan Vrábel z Piešťan, ktorý sa už niekoľko rokov živí práve profesiou krajčíra. Nie je však krajčírom obyčajným. Popri svojom prirodzenom talente, nápaditosti a cite pre krásno využíva i protipól umenia, a tým je vzťah a záujem o techniku. A tak neodmysliteľnou súčasťou jeho práce sú počítače, na ktorých navrhuje modely a vďaka špeciálne upravenému programu mu tlačiareň vytlačí aj strihy. Radšej podporu
Oficiálne začal podnikať v šití ešte v roku 1988, ako absolvent strednej elektrotechnickej školy. Bol jedným z prvých podnikateľov v meste. Po roku 1989 sa zmenili formy podnikania i legislatíva, podmienky existencie živnostníkov však neboli dlho ujasnené, a tak začiatky boli pomerne zložité. V roku 1992 rozbehol spolu s ďalšou spoločníčkou firmu Garmette, mala štyridsať zamestnancov. Boli väčšinou „dodaní“ z úradov práce, bolo ťažké ich naučiť robiť. „Mysleli sme si, že keď sa budeme správať slušne, postupne ich naučíme zodpovedne a kvalitne pracovať. Bol to však omyl. Väčšine z nich vyhovovalo pol roka robiť, potom brať podporu ... Veľká firma však nebola pre mňa. Bola to vlastne klasická výroba, v ktorej som sa nemohol uplatňovať navrhovaním modelov. Šili sme oblečenie pre colníkov, spolupracovali sme s VD Piešťanka, mali sme i zákazky do Rakúska, robili sme ľahkú konfekciu, ale zákazky sa hľadali veľmi ťažko, práce bolo málo, a tak sme v roku 1995 firmu zrušili.“ Návrhy z počítača
Ivan Vrábel začal odznova a začal konečne robiť to, čo pôvodne chcel. Tvoriť a šiť vlastné modely, skĺbiť tvorivú činnosť s využitím výpočtovej techniky. Prvé dva roky sa len „hral“ s počítačom. Prerábal programy, kúpil tlačiareň a prispôsobil ju svojim potrebám tak, aby mal základné strihy aj so všetkými detailmi v počítači. Zaoberal sa vizualizáciou, navrhovaním grafických značiek firmám, tvoril nové modely. Postupne sa začal špecializovať na prácu s kožou. Materiál nakupoval v Rempe ako odpad, z ktorého sa šili rukavice. Výsledný efekt bol však vždy zaujímavý. Postupne získal kontakty na kvalitnejší materiál, zákazok pribúdalo. „Koža bola ešte pred pár rokmi veľmi nedostatkový tovar. Ušil som sám niekoľko zaujímavo vyzerajúcich kožených búnd a ich majitelia v mojich modeloch chodia dodnes. Prídu si len vymeniť podšívku. Samozrejme, dnes sa situácia v tomto smere na trhu celkom obrátila, a tak sa musím orientovať iným smerom. Za cenu kožených tovarov v súčasnosti nekúpim ani surovinu. Preto sa špecializujem na šitie na zákazku, na exkluzívne modely. Nech robím čokoľvek z kože, potrebujem strih, aby som našiel ideálnu kompozíciu v materiáli. V tom mi veľmi pomáha počítač. Zadám mu potrebné miery a on vytvorí všetko, čo potrebujem.“ Indiánsky odev
Dnes má malú dielňu, sám šije, ale podľa potreby využíva i dve ďalšie krajčírky, ktoré zaučil v práci s kožou. Vyhľadávajú ho motorkári, ktorí potrebujú očalúniť kožou sedadlo motorky, doplniť ušitím na zákazku detaily či celé odevy, aby boli na svojich motorových tátošoch čo najoriginálnejší. Po motorkách ho navštívili veteráni s požiadavkou špeciálnych čaluníckych prác v koži na starých autách. Vyhľadávajú ho i koničkári, ktorí sa tiež potrebujú obliecť do svojských kožených kostýmov. Medzi veľmi zaujímavú zákazku patrilo šitie kompletného oblečenia obsluhujúceho personálu do indiánskej pivárne. Aby boli odevy čo najoriginálnejšie, Ivan Vrábel naštudoval množstvo indiánskych kníh a odbornej literatúry, aby sa dozvedel čo najviac o zvyklostiach, symboloch, farbách a až potom objednávku vybavil. Každý model bol iný, ručne maľovaný. Pre ten istý podnik teraz chystá kolekciu indiánskych textilných letných odevov. Samozrejme, že preberá starostlivosť i o špeciálne ošetrenie a čistenie. Dá sa vyžiť
Zdanlivo ľahké podnikanie nesie so sebou aj negatívne stránky. Napríklad ponuka veľkoskladov na doplnkový sortiment, ako ozdôbky, cvočky, gombíky, podšívky, rôznofarebné zipsy je obrovská. Problém je však v tom, že odberateľ je povinný kúpiť z jedného vzoru pomerne veľké, vopred určené množstvo, ktoré taký malý podnikateľ, akým Ivan Vrábel je, nemôže hneď využiť. A tak mu tovar a v ňom uložené peniaze, stojí. Podobne je to aj s kožou. Tovar nakúpi minimálne za 100-tisíc Sk, čo je síce len na pár modelov, ale ak sa hneď nepredajú, je zabrzdený v ďalších nákupoch. Napriek tomu sa nenecháva odradiť, veď ako tvrdí, hoci to nie je ľahké, dá sa z tejto práce vyžiť a jeho plány do budúcnosti sú konkrétne. V prvom rade chce vybudovať reprezentačnejší priestor, v ktorom sa bude môcť predstaviť zákazníkovi čo najkomplexnejšie. Aby mal zákazník predstavu o tom, čo robí a ako robí, prezrie si v počítači ponúkaný sortiment i s možnosťami tvorivého doplnenia, prispôsobenia modelu podľa konkrétnej požiadavky. Jeho predstavy siahajú ešte ďalej. Ešte intenzívnejšie sa chce venovať práci v grafickom štúdiu, s cieľom zabezpečovania kompletného servisu v oblasti reklamy, propagácie, tvorby videoklipov, vizualizácie, spracovania šotov z podujatí rôznym organizáciám, jednotlivcom, hudobným skupinám, umelcom. V tejto práci teda opäť zladí a prepojí svoje výtvarné cítenie s využitím nedozerných možností počítačov. Zora Petrášová