O príjmoch z roku 2050?

Je to svojím spôsobom zázrak, keď sa priemerné mesačné príjmy skupiniek našincov začínajú od 40 000 Sk a prinajmenej v jednom prípade generálneho riaditeľa sa dostali za 800-tisíc Sk. Keby tak išlo o finančné ocenenie jedinečnej odbornosti, know-how, príp. veľkého obchodu alebo aspoň dobrého mena a dôveryhodnosti v zahraničí, príkladom by mohol byť azda prezident VSŽ G. Eichler, ale je to inak. Do funkcií nastúpili nielen pred rokmi, ale tiež začiatkom tohto roka v dôsledku výmeny vládnych garnitúr. Česť výnimkám, lenže v týchto firmách s kontrolnou účasťou štátu, ktoré sú doslova nosnicami zlatých vajec, by nemohli neuspieť ani priemerní z priemerných z tej-ktorej brandže. Nehovoriac už o porovnaní so spoločensky pričasto hanenými, neraz aj dehonestovanými a kriminalizovanými súkromnými podnikateľmi. Tí by si mali pripadať popri nich prinajmenej ako hlupáci, ba skôr ako mentálne retardovaní, ktorí neboli schopní získať lukratívne funkcie bez podnikateľskej zodpovednosti v takýchto firmách. Takýto príklad by predsa nemal vyvolávať rozčúlenie a už vonkoncom nie závisť. Aspoň niekoľko skupiniek našich súčasníkov má už za sebou vstup do vzťahmi aj hodnotami jasného a vôbec „šťastného zajtrajška“, takmer rovného toľko odmietanému a zavrhovanému komunizmu. Nejde ani tak o to, že tieto štátom kontrolované firmy prezentujú navonok finančnú mizériu, rezolútne požadujú možnosť vstupu zahraničných investorov, zvyšovanie cien za svoju produkciu, vo väčšine prípadov aspoň oslabenie štátnej kontroly a následnú postupnú privatizáciu. Nemôžu totiž nefungovať, keďže ich produkcia je nenahraditeľná, a tiež preto, že naďalej sú na pevnom základe z minulosti. Konkrétni „experimentátori“ sa nedostali k tomu, aby ho deštruovali (... a je viac ako dosť pamätníkov ich rozšafnosti po celej republike!), ba dokonca bol v poslednom desaťročí naviackrát spevnený. Ide o to, že to nie je nemožné, aby vo finančne skuvíňajúcich štátom kontrolovaných firmách, nazývaných aj strategickými, nepredbiehali v príjmoch a ich „filozofii“ ostatné o polstoročie. Nemali by sme sa čudovať, že celý rad vládnych činiteľov a vplyvných ľudí čias minulých aj súčasných je upodozrievaných z korupcie a z konfliktov záujmov. Je to predsa hanba, že taký člen vlády je na tom príjmovo ako vedúci nejakého oddelenia vo firme, ktorá je štátom kontrolovaná. Čudovať sa, že by sa nechali zaplatiť za lobovanie, alebo dokonca za správne riešenie na prospech tej-ktorej záujmovej skupiny?! Dožičme im, ale vtedy, keď budú plniť aspoň 51 percent z daných sľubov. Prečo im legálne o voľačo nezvýšiť príjmy, veď ide o niekoľko sto funkcií. Keď sa však pozrieme na múdrosť nášho štátu, reprezentovanú okrem iných učiteľmi, lekármi a vedcami, alebo na tých, ktorí zabezpečujú vnútornú a vonkajšiu bezpečnosť, teda v príjmoch sedem- až sedemnásťtisícových, tak by kreátori súčasnej vládnej politiky mali znervóznieť?! Nemôžu nevedieť, že ňou dokončujú montáž časovanej bomby, citlivej na jesenné dažde, poryvy hmly či teploty okolo nula stupňov Celzia. Základným problémom je, že sa nedá ani lekárom, učiteľom aj osvetovým pracovníkom, vedcom, ale ani sudcom, policajtom, vyšetrovateľom, absolventom vysokých škôl, železničiarom, ľuďom pred a v dôchodkovom veku poradiť, aby si našli nové pozície, na ktorých by si citeľne finančne polepšili. Trochu by si mohli pomôcť úspešnosťou v politike, ale to poväčšine iba na časovo obmedzené obdobie. Funkcie v štátnom sektore sú zadané, ba vypredané a nových je málo na takú masu možných uchádzačov o „krajší dnešok a zajtrajšok“. Od týchto profesijných skupín do značnej miery závisí, na akej úrovni budeme ako národ či ako občania Slovenskej republiky. V posledných rokoch sme dosť stratili z tých pozícií, ktoré svet uznával na rozdiel od nás samých. Je predsa absurdné, aby našu možnosť byť čoraz zdravšími, vzdelanejšími, kultúrne rozhľadenejšími, opretí o pocity životnej, občianskej a celkovej bezpečnosti, ale aj dôstojnosti, obmedzovala neschopnosť doterajších a budúcich vládnych garnitúr pochopiť tento kategorický imperatív. Dnes vzniká otázka, či by sa spomínaní manažéri s príjmami z roku 2050 trebárs nemohli vrátiť do takého 2005. roku, aby zarovnali krok s morálkou, a napriek tomuto gestu ostali pred priemernými príjmami v štátnom sektore o niekoľko konských dĺžok vpredu. Nevystačili by vrcholoví manažéri pod štátnou kuratelou maximálne s desať- až pätnásťnásobkom priemernej mzdy v štátnom sektore a cieľovými prémiami za 101-percentné výsledky, resp. konkrétne a finančne vyčísliteľné prínosy?! Podľa toho by sa dali zmorálniť aj príjmy im podriadených pracovníkov. Za hranicou bezpečnosti sociálneho zmieru je, aby v sektore, ktorý kontroluje štát, boli za rovnakú alebo obdobnú činnosť rozdiely v príjmoch viac ako trojnásobné. Nielen voči lekárom, učiteľom a ďalším, ale predovšetkým voči sfére súkromných podnikateľov a živnostníkov (vynímajúc niektorých minulých privatizátorov a súčasných reprivatizátorov), z ktorých väčšina by sa považovala za pomätených, pokiaľ by vo svojich firmách prijala spomínanú úroveň manažérskych a iných príjmov. P. S.
Teším sa, keď jestvujú takí schopní jednotlivci - manažéri, ktorí vo firmách kontrolovaných štátom, vykonávajú svoju činnosť tak, že dostanú za ňu v jednom mesiaci celoročný premiérsky plat a stovky takých, ktorí sú v nich oceňovaní mesačne rovnako ako šéf vládneho kabinetu ...