|
|
||||||||||||||||
| Pondelok 6.Septembra 1999 | |||||||||||||||||
|
 |
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Hmota, duch a povedomieEurópskeho fóra Alpbach 1999 Už od roku 1949 sa v Alpbachu na prelome augusta a septembra pravidelne usporadúva Európske fórum. Každoročne sa tu schádzajú špičkoví predstavitelia európskej politiky, hospodárstva, financií, vedy a kultúry, aby v nádhernom prostredí tiroských Álp diskutovali o najnovších poznatkoch zo spomínaných oblastí a formulovali aj určité vízie do budúcnosti. Österreichische College, ktorá organizuje podujatie zvolila pre tento ročník headline - Hmota, duch a povedomie a táto zaujímavá téma rezonovala nielen v rokovacej sále, ale aj v kuloároch. (Dez)integrovaná Európa? To predurčilo aj rozhodujúcu tému politických rozhovorov, ktorým dominovali otázky Európy roku 2000 - regionálne, národné a európske povedomie. S hlavnou prednáškou vystúpil Wolfgang Schüssel, vicekancelár a minister zahraničných vecí Rakúska. V diskusii o podobe budúcej integrovanej Európy sa vyslovil jednoznačne za silnú Európu a silnú Európsku komisiu, ktorá už nemôže byť iba skladačkou národných vyslancov, obhajujúcich výlučne len národno-štátne záujmy. Európe musia dominovať dva aspekty - princíp subsidiarity (avšak nie iba ako predvolebný slogan, ale najmä vo výkone reálnej politiky) a princíp spoluzodpovednosti. Miliónom občanov treba presvedčivo sprostredkovať myšlienky europanstva. To je predovšetkým úloha pre európskych politikov. Ak podobne uvažuje tisíc obyvateľov, to je ilúzia. Ak stotisíc, je to vízia a ak sa legitimuje podobným povedomím milión obyvateľov, je to už program a realita. Na vytváranie takejto reality treba hlavne mnoho regionálnych projektov. Pokiaľ ide o riešenie vzťahov v trojuholníku EÚ - členský štát - región, sa vicekancelár W. Schüssel vyslovil za urýchlené prijatie akéhosi Kompetenčného katalógu EÚ. S presvedčením, že bude prijatá európska ústava. Jej zmysel vidí predovšetkým v protiváhe k nacionalizmu. Takisto jednoznačne podporil princíp solidarity a podpory aj vo vojenskej oblasti a sformulovania novej obrannej doktríny namiesto formálnej neutrality Rakúska. Doslova sa vyjadril za účasť Rakúska v európskom bezpečnostnom zväzku. Dodajme, že tu už nepochybne ide o súčasť volebného programu rakúskej ÖVP. Pri formulovaní kladných vízií zjednotenej Európy možno považovať majstrovstvo politiky (a politikov osobitne) za veľmi jednoduché a zjednocujúce. Oveľa zložitejšie a diferencovanejšie je to už pri kritickom hodnotení súčasnej reality. Ako uviedol Gilbert Trausch, riaditeľ Centra európskych štúdií R Schumana, k Európskej únii síce neexistuje alternatíva, ale aj v samých politických elitách niektorých členských krajín je nedostatočné európske povedomie. Stačí si spomenúť hoci na proces obsadzovania funkcie prezidenta Európskej centrálnej banky (ECB), kde sa jasne ukázalo, ako málo je angažovaných hlasov pre Európu v podobe jedného veľkého kultúrneho a hodnotového spoločenstva. Európa súčasnosti, to je predovšetkým veľmi triezva ekonomická racionalita. V protiklade k historicky sprostredkovanej duchovnej a kultúrnej identite je dnešná Európa videná ako hospodársky stroj, ktorý bude čoskoro vybavený "inteligentným a homogénnym softvérom". Jasnú (ale veľmi trefnú) kritiku prezentoval aj Fraser Cameron z Európskej komisie v Bruseli. Podľa neho EÚ predstavuje hlavne 15 tisíc bruselských byrokratov spotrebujúcich 85 mld. EUR ročne, čo sa približne rovná rozpočtovým výdavkom Švédska. Nikto nechce federálnu Európu typu "Bundesstaatu", ale integrovaná Európa je potrebná. Aj sám konflikt v Severnom Írsku by vyzeral inak, keby nebolo EÚ. Podľa Camerona by aj zavedenie európskej dane pôsobilo na zvýšenie európskej identity a povedomia. Tým by sme "mysleli" na Európu aj pri každom tankovaní na každom benzínovom čerpadle na území Únie. V pracovných skupinách v rámci politikých rozhovorov vystúpili viacerí špičkoví politici a politológovia. Spomeniem aspoň mená: John Hume, člen Európskeho parlamentu a nositeľ Nobelovej ceny mieru za rok 1998, Werner Fasslabend, rakúsky minister obrany (s veľmi interesantnou diskusiou o bezpečnostnej politike Rakúska), Joachim Bitterlich, stály zástupca Nemecka pri NATO, generál Klaus Naumann, bývalý predseda vojenského výboru NATO, Peter Ludlow, riaditeľ Centra európskych politických štúdií v Bruseli a ďalší. Svetové finančné krízy - ktorý región je na rade? Hlavnou témou hospodárskeho fóra boli medzinárodné finančné trhy (kasíno alebo zotrvačník svetového hospodárstva?), makroekonomické príčiny a efekty medzinárodných finančných kríz, ich dosahy na reálnu ekonomiku, globálne opatrenia proti vzniku finančných turbulencií. Pred dvoma rokmi vypukla ázijská kríza, ktorá výrazne zasiahla Kórejskú republiku, Malajziu, Thajsko a Filipíny. Neskôr sa ňou "nakazilo" aj Rusko a Brazília. Existuje relatívna zhoda v tom, že totálne zlyhala dozorná funkcia Mezinároeného menového fondu, avšak takisto zlyhali aj bankové dohľady a kurzové politiky ázijských krajín. Ako uviedol guvernér Rakúskej národnej banky Klaus Liebscher, príčinou ázijskej krízi bola väčšmi kurzová politika a privátny kapitál menej už nerovnováha obchodnej bilancie uvedených krajín a ďalej úvery pre privátny sektor (v oveľa menšej miere verejný sektor, vláda) a napokon štrukturálne problémy firiem (oveľa menej stav makroekonomiky). Aj keď sa guvernér rakúskej centrálnej banky predstavil ako zástupca plne liberalizovaných finančných trhov, pripustil, že v núdzových prípadoch - a takým bola ázijská kríza - mal MMF zasiahnuť. Nie v záujme kroku späť k regulovaným trhom, ale ako prechodné opatrenie na obnovenie rovnováhy. Na finančných krízach často zarobí privátny kapitál. Nemožno však dlhodobo zisky "privatizovať" a straty "socializovať". Finančné krízy jasne ukázali mieru závislosti svetových ekonomických centier. Riziko ich vzniku tu bude vždy, nikdy ho nemožno úplne vylúčiť. Avšak pravdepodobnosť vzniku kríz možno minimalizovať, a ak prepuknú, zmierňovať ich účinky. Aj preto v apríli 1999 vzniklo s podporou skupiny G7 Fórum pre stabilitu finančných trhov, ktorého konštituovanie inicioval bývalý guvernér Bundesbanky Hans Tietmayer. O príčinách finančných kríz celkom zaujímavo vyznela zhoda zástupcov akademickej obce, ktorú reprezentoval prof. Joseph Yu-Shek Cheng, z City University Hongkong a prof. Andreas Grünbichler z univerzity v St. Gallene. Hlavné príčiny koncentrovali do nedostatku politikej slobody, demokracie, ale najmä do faktorov, akými sú nadmiera korupcie a klientelizmus. V nekontrolovateľnej podobe dokonca ohrozujú ekonomickú bezpečnosť krajiny. Akákoľvek paralela so Slovenskom (nie)je čisto náhodná. Pri výpočte príčin medzinárodných finančných kríz dozaista nemožno opomenúť ani totálnu dereguláciu bankových systémov, krízu obchodu s nehnuteľnosťami, iracionálne správanie niektorých investorov, najmä zahraničných kreditorov a nakoniec aj psychologické faktory. Rýchlosť a účinnosť akýchkoľvek protiopatrení je výrazne obmedzená tým, že (ako uvádza MMF) ešte stále príliš veľa krajín nemá reálny obraz o vlastnej ekonomickej situácii (pozri Rusko, ale aj Japonsko a ďalšie krajiny). Bankovníctvo je potrebné, banky nie? Tento parafrázovaný výrok Bila Gatesa dominoval bankovému semináru. Ak sa opýtate bankárov, ako by charakterizovali najvýznamnejšie zmeny v bankovníctve za posledných 15 rokov, najčastejšie odpovede znejú: masívny rozvoj kapitálových trhov, globalizácia, rastúci význam nebankových inštitúcií, nové informačné technológie, e-banking. Naozaj bankám "zvonia do hrobu?". Je pravdou, že konštantne rastie dopyt po finančných a bankových službách a finančný sektor sa markantne rozširuje. Deregulácia (podobne ako v telekomunikáciách) vytvorila úplne nový dopyt po službách. Hospodárski hráči - privátne osoby, podnikatelia, inštitucionálni investori, verejný sektor - definujú nové požiadavky v platobnom styku, vo financovaní, v investovaní, v zábezpeke proti rizikám, v oblasti správy majetku atď. V tejto oblati jú aj vyspelé krajiny veľmi vzdialené od saturovania dopytu. Teda "potrebujeme bankovníctvo". Aký typ podnikateských subjektov však bude poskytovať finančné a bankové služby budúcnosti? Ešte donedávna bola táto oblasť podnikania vyhradená subjektom s osobitnou licenciou a podliehajúcim špeciálnemu dohľadu - teda bankám. Činnosť bánk bola prísne oddelená od iných odvetví hospodárstva a v rozhodujúcich krajinách banky požívali (a v niektorých aj dodnes požívajú) zvláštny druh relatívnej ochrany. Tým sa v posledných desaťročiach minimalizoval počet novozakladaných bánk a všeobecne sa spomalilo tempo inovácií v produktoch, službách, odbytovaých kanáloch, ale aj v oranizačných štruktúrach. Až v poslednom desaťročí hospodárski hráči presvedčili zákonodarcov a exekúciu o potrebe deregulácie všetkých ekonomických sektorov, ktoré boli doteraz vzdialené normálnym trhovým pravidlám. Informačná revolúcia vedie k industrializácii bankových a finančných obchodov a služieb. Je možné vzájomne oddeliť funkcie ich vývoja, spracovania a odbytu. Vývoj a spracovanie obchodov a služieb možno robiť dodávateľsky (tzv. outsourcing), rovnako odbyt môže zabezpečovať nezávislá sieť akvizitérov, sprostredkovateľov, prípadne prostredníctvom elektronickej siete. Potom naozaj nepotrebujeme banky v takej podobe ako ich dnes poznáme. Banky musia pod tlakom konkurencie (nielen zo strany bankového priemyslu, ale ešte väčšmi zo strany nebankových subjektov) a nových technológií urýchlene zmeniť vlastnú organizáciu a metódy činnosti. Dokonca klientom musia vyslať jasný signál, že sú schopné zmeniť vlastné metódy riadenia. Ďalšia diskusia sa niesla v rovine strategického rozhodnutia - "všetko z jednej ruky" verzus koncentrácia na kompetencie v špecializovaných oblastiach bankových služieb. V 80. rokoch skutočne prevládal tzv. Allfinanz koncept, to znamená, že klient dostal poradenstvo týkajúce sa všetkých bankových produktov z jednej ruky. Tento kocept dokonca zahŕňal aj oblasť poisťovníctva, lízingu, factoringu, stavebného sporenia, sprostredkovania nehnuteľností atď. Medzi výhody takéhoto konceptu patrí predovšetkým to, že bankový poradca má komplexný obraz o finančnej situácii klienta, ktorý zasa získava objektívne informácie z rúk jednej dôveryhodnej osoby a môže realizovať tzv. one-stop-shoping. Dlhodobosť takéhoto vzťahu klient - poradca vedie k vybudovaniu vysokého stupňa dôvery a bankový poradca tak plní obdobnú funkciu ako "domáci lekár". Najnovšie je však lojalita klientov k tzv. tradičnej hausbanke minulosťou. Z tradičného "stamm" klienta sa stáva kupujúci, ktorý nakupuje v 6-7 lokáloch a ide vždy tam, kde získa lepšie kondície. Finančný a bankový sektor sa postupne delí na tri modely konkurencie: prvý, klasický model, tvoria univerzálne verzus špecializované inštitúcie. Druhý model zahŕňa tzv. odbytové banky (špecializované na konkrétnu cieľovú skupinu klientov), tzv. produkčné banky (ponúkajúce nákladovo najúspornejšie masové produkty) a nakoniec portfólio manažérov (obchodujúcich s trhovým rizikom). Tretí model konkurencie tvoria tzv. technologické banky (využívajúce virtuálny kontakt s klienttom a ponúkajúce štandardné produkty nevyžadujúce špecializované poradenstvo), relationship-banky (vzťah banka-klient postavený na báze osobného kontaktu) a nakoniec tzv. produktové banky (s vysokou profesionalitou poradenstva, ale aj s tým spojenou primeranou cenou služieb). Ak rozdelíme banky do štyroch skupín: 1. globálni hráči 2. multibanky 3. regionálne banky - generalisti 4. regionálne banky - špecialisti potom vidíme, že model tzv. relationship-bank sa prelína všetkými štyrmi skupinami, kým model tzv. technologickej a produktovej banky sa koncentruje viac v oboch typoch regionalistov. Výrazne sa presadzuje aj trend posunu od vlastnej produkcie k nakupovanej. Ak dnes banky samy produkujú až 80 % produktov a služieb a iba 20 % nakupujú, v budúcnosti by sa mal tento pomer zmeniť na 30 ku 70 %-ám. A napokon je badateľný posun od diskutovaného Allfinanz konceptu k jadrovej kompetencii, ktorá obsiahne menej oblastí, ale ponúka kompetentnejšie a profesionálnejšie poradenstvo. Ako nový pojem často rezonoval tzv. kanibalizmus v bankovníctve. Vývoj na príklade Nemecka potvrdil, že kým v roku 1992 pôsobilo 4 100 bánk a 71 000 pobočiek, už v roku 1994 klesol tento počet na 3 700 bánk a 69 000 pobočiek a podľa odhadu expertov v roku 2005 sa tento vývoj zastaví na čísle 2 000 bánk a 30 000 pobočiek. Ing. Jozef Kollár, PhD. riaditeľ a podpredseda predstavenstva Ľudová banka, a.s. |
|
||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
|
Webmaster: webmaster@maxo.sk Design: MAXO s.r.o. | |||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
