|
|
||||||||||||||||
| Utorok 7.Septembra 1999 | |||||||||||||||||
|
 |
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Ožijú polia a osirelé gazdovstvá?Agropodnikatelia na Trnavskej tabuli sa nevzdávajú Nie je to ani desať rokov, keď napríklad len v bývalom Západoslovenskom kraji dorobili poľnohospodári ročne približne dva milióny, ale aj viac ton obilnín. Pritom sa plánovalo so stabilizáciou úrod obilnín na dvaapolmiliónovej hranici. Práve na západnom Slovensku sa narodilo aj Hnutie šesťdesiatkarov a neskôr sedemdesiatkarov v pestovaní pšenice a jačmeňa (boli to tí, ktorí dosiahli, a potom stabilizovali hektárové úrody obilnín na úrovni šesťdesiat a neskôr sedemdesiat metrických centov). O niečo podobné sa usilovali pestovatelia aj uplatňovaním priemyselného pestovania kukurice na zrno. Najznámejšími nositeľmi plodinových systémov, ktoré uplatňovalo desiatky slovenských poľnohospodárskych podnikov na niekoľko desiatkach tisíc hektároch, boli družstevníci v Ostrove, Šali, ale aj ďalší. Obilná špionáž Vtedy sa do tejto spoločnosti zaradili predovšetkým obilninári z našich najúrodnejších regiónov, predovšetkým z Trnavskej tabule a zo Žitného ostrova. Všetci do jedného sa usilovali napĺňať strategickú líniu vtedajších čias - zabezpečenie dostatku obilnín. A tak sme boli svedkami nielen súťaženia, kto bude lepší, kto bude mať väčšie hektárové úrody. Aj keď neraz na to z prestížnych dôvodov používali všelijaké agronomické finty. Medzi družstvami jestvovala doslovná obilná špionáž. Veľmi pozorne sa sledovalo, kto koľko zožal obilia. Čakalo sa, kto prvý zahlási žatevné hotovo, aké výsledky nahlási nákupnej organizácii. Pretekali sa, kto dosiahne rekord a čo najviac prekoná šesť- a neskôr sedemtonovú hranicu v pestovaní pšenice a jačmeňa. V konečnej fáze k tomu už nebolo treba veľa, stačilo, keď ste poznali konečné výsledky svojho najväčšieho konkurenta, a pridali k tým svojim priemerným hektárovým úrodám niekoľko kilogramov navyše. Veru, aj to sa stávalo. Ale tým vonkoncom nechcem degradovať ozajstné obilninárske majstrovstvo agronómov a všetkých tých, čo sa postarali o vtedajšiu vysokú úroveň slovenského obilninárstva, pretože väčšinou to boli ozajstní majstri vysokých hektárových úrod. Možné však je aj to, že ich úsilie na dosiahnutie sebestačnosti v zabezpečení obilnín sa mnohým bude zdať prežitkom. Je to naozaj tak? Manažéri polí Takými agronómami, ako boli Vojtech Palkech v Trebaticiach, Ing. Ivan Záhradník v Ostrove, Ing. Jozef Oravec v Piešťanoch, Ing. Jozef Trubač vo Voderadoch, Ing. Štefan Marioth v Cíferi a ďalší, v tom čase už pred rokmi nemali na Slovensku páru. Viacerí z nich v poľnohospodárstve ostali, no dnes to už nie je ono, vravia. Nejednému z nich sa totiž nielen zdá, ale sami to aj cítia, akoby dnes žatva už ani nikoho, okrem poľnohospodárov, nezaujímala. Akoby sa nerozhodovalo koľko a aké obilie budeme mať na múku a potom aj na chlieb a pečivo, čím budeme kŕmiť zvieratá. Spomenie si niekto napríklad na našich najuznávanejších obilninárskych odborníkov - akademika Emila Špaldoňa či profesora Michala Andraščíka z nitrianskej Vysokej školy poľnohospodárskej? Alebo na najväčších slovenských šľachtiteľov obilnín v histórii inžinierov RNDr. Bohumila Kábrta z Bučian, Ing. Štefana Szamáka zo Sládkovičova, Dr. Ing. Melichera Bartalosa zo Solar, Ing. Cyrila Haraja z Košút a niektorých ďalších? Ľahko sa môže stať, že niekto tieto mená počul po prvý raz. V súčasnosti sa tomu ani niet čo čudovať, pretože sú aj takí, ktorí sa neradi vracajú do minulosti, aby museli priznať, že čosi v nej, a najmä v poľnohospodárstve, bolo aj niečo dobré a progresívne. Obilnica funguje Napriek všetkému, poľnohospodári robia, čo je v ich silách. Aj na Trnavskej tabuli a Žitnom ostrove, teda v regióne Trnavského kraja, ktoré vždy boli a aj budú pre produkciu potravín našimi rozhodujúcimi oblasťami. Aj keď v tejto slovenskej obilnici už budú na tohtoročnú žatvu iba spomínať, tamojší poľnohospodári, ale aj potravinári takpovediac bojujú o svoje holé prežitie. Pritom niet pochybností, že keď sa ekonomicky položí práve táto najprodukčnejšia oblasť v slovenskom poľnohospodárstve, azda už niet vari o čom v našom agrokomplexe hovoriť. Čo si o tom všetkom myslí bývalý dlhoročný zootechnik v Horných Orešanoch, potom námestník riaditeľa Štátneho majetku v Senci, neskôr aj predseda družstva v Maduniciach a v súčasnosti riaditeľ Regionálneho odboru Ministerstva pôdohospodárstva SR v Trnave Ing. Vladimír Mokoš? Prirodzene, ani nás neobišli všetky tie ekonomicko-hospodárske neduhy, s ktorými už roky zápasí slovenské poľnohospodárstvo. Vzniknuté problémy si nielen uvedomujeme, ale pociťujeme tým viac, že práve náš región má azda najväčšiu zodpovednosť za to, aby sme mali požadované množstvo potravín z vlastnej, teda slovenskej produkcie. Doterajší, takmer desaťročný vývoj poľnohospodárstva aj v našom regióne v plnej nahote odkrýva všetku doterajšiu necitlivosť a neraz aj ľahostajnosť zainteresovaných nad ďalším vývojom slovenského agrokomplexu. Mnohé by nepoznali Nedávno sa vo Voderadoch stretli bývalí, ale aj terajší predsedovia a riaditelia družstiev a obchodných spoločností. Nielen spomínali, ale hovorili aj o tom, že v súčasnosti by mnohé podniky, ktoré budovali, veru ani nepoznali. Stačí sa len prejsť po regióne a uvidíte, čo sa stalo s mnohými poľnohospodárskymi podnikmi. Sú zdevastované, hospodárske objekty sú opustené, prestal v nich pulzovať hospodársky život. Azda stačí, keď poviem, že len stavy hospodárskych zvierat sa v trnavskom regióne znížili maximálne o tridsať percent. Pravdou však je aj to, že niektoré družstvá sa zmodernizovali a napriek zložitosti problémov vidno v nich vďaka progresívnym manažérom nielen pokrok, ale aj výsledky. Vidno to všade tam, kde pracujú skutoční manažéri. Ľudia, ktorí majú nielen skúsenosti, ale dokážu riešiť organizačno-obchodné problémy. Nie je ich však až toľko, aby dokázali zlikvidovať manko slabých podnikov. Dôkazom toho sú aj ich hospodárske výsledky. Veď v minulom roku vlani z 51 poľnohospodárskych družstiev, piatich obchodných spoločností, štyroch akciových spoločností hospodáriacich na pôde v Trnavskom, Piešťanskom a Hlohovskom okrese, plné dve tretiny hospodárilo s veľkými hospodárskymi stratami. Celkove si na svoje konto pripísali takmer dvestomiliónovú stratu. Keď si uvedomíme význam tohto regiónu v zabezpečení potravinovej dostatočnosti, tak je to skutočne na zamyslenie. Bohuš Hrušovský |
|
||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
|
Webmaster: webmaster@maxo.sk Design: MAXO s.r.o. | |||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
