Devalvácia statočnej práce

Komentuje Eleonóra Bujačková

U mnohých ľudí dnes opäť silnie presvedčenie, že všetky ponovembrové vlády - napriek parciálnym pozitívnym krokom - pre občana urobili málo. To málo sa v očiach nedobrovoľne nezamestnaných i tých, ktorí žijú a živoria na hranici existenčného minima, ešte scvrkáva úmerne poznaniu, o koľko viac urobila vládna moc sama pre seba.

Medzi hodnotami, kedysi pre ľudí životne dôležitými a významnými, ktoré sa dnes dostávajú do úzadia, sa nečakane ocitla aj hodnota statočnej práce. Neodsunul ju tam faktor nastupujúcej nezamestnanosti, ale sprostredkovane aj také javy v našej spoločnosti, ako je privatizácia a podnikanie. Aké percento z tých, čo celý život pracovali, má dnes možnosť podieľať sa na týchto spoločensky preferovaných aktivitách? A na druhej strane, o aký stupienok si dnes môže zvýšiť svoj životný štandard bežný zamestnanec, ak na pracovnom poste vynaloží, povedzme, dvojnásobné úsilie? Má vôbec zmysel pracovať viac a kvalitnejšie, ak odmenou je len prípadné vlastné sebauspokojenie, ale chýba možnosť zabezpečiť rodine primeranú životnú úroveň?

Vytvorených takmer 30-tisíc spoločensky účelných miest síce môže zlepšiť štatistiku, ale za číslom udávajúcim počet nezamestnaných, oscilujúcim stále okolo hranice 500-tisíc, treba vidieť práve toľko individuálnych ľudských osudov, ktorých ukazovatele nezaujímajú. Pre nich je podstatná ich vlastná problémová až krízová životná situácia a hľadanie spôsobov, ako ju riešiť. Toto číslo je znepokojujúco vysoké a kritické pre ekonomiku krajiny. Mimochodom, prečo sa napriek prísnej evidencii uchádzačov o prácu a sociálne dávky neposkytuje pravidelne údaj o evidovaných skupinách obyvateľstva kalkulujúcich výlučne s výhodami (fluktuantov či ľudí pracovne neprispôsobivých predsa možno na základe osobných údajov identifikovať), aby vláda a občania mali reálnu predstavu.

Jedným z významných výdobytkov demokratického spoločenského poriadku je uznanie hierarchie základných hodnôt a ich vzájomnej nezameniteľnosti. Inými slovami: hodnoty slobody nemožno vymeniť za relatívny blahobyt známy z minulého obdobia. Namieste je však realita: Aké možnosti sa ponúkajú pracujúcim v ekonomicky zruinovaných fabrikách a podnikaniachtivým ľuďom bez východiskového kapitálu, ktorým banky odmietajú úvery? Sloboda, to je predovšetkým zodpovedná voľba medzi alternatívami, ale zároveň aj možnosť tvoriť alternatívy existujúceho stavu. Stane sa trend devalvácie statočnej práce, jej znehodnotenie či nedocenenie typickým znakom súčasnej slovenskej spoločnosti?