Slávny, ale nenápadný dar Atlantiku

Ak je Egypt darom Nílu, tak potom je Portugalsko určite darom Atlantiku. Avšak to, že sa zrodilo zo sobáša oceána s pevninou zďaleka neznamená, že by bolo len krajinou rýb a morských potvoriek spokojne sa rozťahujúcich na vašom tanieri, ktoré posielate do žalúdka s olivami ovlaženými lahodným vínom. Portugalsko je zážitok. Zrkadlo hrdosti, pokory, slávy a bolesti. Krajina objaviteľov, ktorá sa po päťstojeden rokoch necháva sama koketne objavovať.

Veď presne 9. septembra 1499 sa slávny Vasco da Gama vrátil očakávaný kráľovským dvorom do Lisabonu zo svojej objaviteľskej cesty po Indii. Táto plavba, spolu s Kolumbusovým objavením Ameriky zmenila svet aj dobu. Pritom Portugalsko bolo už vtedy otočené Európe (vraj z „lásky“ k Španielom) chrbtom. Štátik, ktorý nezaberá ani šestinu Pyrenejského polostrova (89 200 km2) a ktorý si nechal Madeiru (794 km2) a Azorské ostrovy (2247 km2) namočené v Atlantiku, je nám v podstate nejšou európskou krajinou. Dokonca mohutný maják na Cabo de Roca je najzápadnejším bodom celej Európy. Letieť od nás do Lisabonu je ako letieť na Cyprus či do pohoria Kaukazu.

Ani z jedného miesta vo vnútrozemí to nemáte na pobrežie ďalej ako 210 km. Teda asi dve hodiny autom. Z mysu sv. Vincenta na západnom cípe Európy je to najbližšie do Afriky a Brazílie. Ak sa vám, najmä na juhu slnko zunuje, za tri hodiny ste v Sierra Nevade a môžete s chuťou brázdiť lyžiarske svahy. Lebo v zime je takáto činnosť možná azda len na severe Portugalska (najvyšším vrchom v krajine je Estrela, 1993 m). V tých dňoch priemerná teplota v Portugalsku tancuje okolo 12 stupňov Celzia, v lete sa potom šplhá nad 29 stupňov.

Ach to portské!

Tmavý sladkastý, ale rovnako omamne silný mok, ktorý objavili Angličania, pochádza zo severu krajiny. „Vždy odporúčam portugalské vína, pretože mnohí zahraniční turisti, ktorí sem prichádzajú o nich nevedia. Odhadoval by som, že osemdesiat percent z nich nepozná, aké vysokokvalitné vína sa v Portugalsku produkujú,“ sťažuje sa majster vín Jorge Vita, pôsobiaci v súčasnosti na juhu slnečného Algarve. Mnohí podľa neho nevedia, ako chutí slávne portské, ani, že ho vynašli práve na severe krajiny, v Porte. Na budúci rok bude toto malebné mestečko európskou „metropolou kultúry“, čo je samo o sebe vábivou pozvánkou. Nebyť Porta, bolo by dnes Portugalsko bez mena. Veď Rimania na miestach starších sídel iberského obyvateľstva a fenických obchodníkov založili dve osady: na severnom brehu Portus (t. j. prístav) a oproti nemu Cale (dnešná Vila Nova de Gaia). Zo spojenia oboch mien potom vznikol názov celého kraja. Práve Portucale však patrilo medzi prvých „šťastlivcov“, ktorí padli na kolená už v 10. storočí s reconquisty. Sláva prišla až v 14. storočí.

Neobjavený vidiek

Keď sa spustíte zo severu na juh, narazíte buď na päťdesiat kilometrov dlhé pobrežie, kde žijú dve tretiny z 9 900 000 obyvateľov, alebo na neprebádaný vidiek malých dediniek a mestečiek, ktoré poznačil vplyv maurskej kultúry. Niektoré pôsobia až orientálne, iné zase napoly africky. Ešte aj červená pôda zvyšuje dojem blízkeho čierneho kontinentu.

Po tom, čo prekročíte najväčšiu rieku Tejo a pomaly sa posúvate na juh, otvárajú sa pred vami pomarančové sady a nekončiace sa vinohrady (národnými farbami sú žltá a modrá - pomaranče a víno). Náš šofér a sprievodca (cestovnému ruchu sa dnes venuje 6 % aktívneho obyvateľstva, pričom príjmy z neho tvoria 5 % HDP) v jednej osobe odparkuje svoj terénny džíp (mikrobus by stúpajúce vidiecke cesty, ktoré v živote nevideli asfalt, nezdolal) vo na okraji cesty, ktorá má šírku jednosmerky, a na chvíľu sa stratí v zmesi uschnutej trávy a najrôznejších kríkov a stromov. Prináša akési bylinky a nechá nás hádať. Spoznávame postupne bazalku, tymian a pri ochutnávke tmavohnedých strukov svätojánskeho chleba z neďalekého rohovníka a roztĺkaní mandlí, ktorých je tu tiež hojne, sa rozreční. „Portugalsko, to sú olivy, figy, mandle, svätojánsky chlieb, žltý melón, kirikiri a korok. Až potom hrozno, citróny, pomaranče či broskyne,“ zdôrazňuje s akousi hrdosťou.

Niet sa čo čudovať. V krajine, kde neprší päť mesiacov v roku, sa od nepamäti darilo len stromom, ktoré veľa vody nepotrebovali. Teda mandľovníkom, olivovníkom a rohovníku. Ešte aj dnes nájdete pod olivovníkmi požaté lány obilia. Nielen preto, že sa suploval nedostatok rovných plôch v tomto hornatejšom kraji, ale aj preto, že málo listnaté stromy udržiavali aspoň z jari trochu vlahy, kým v lete s preriedeným účesom prepúšťali dostatok slnka.

Keď míňame kameňmi rozparcelované políčka, ktoré nie sú v mnohých prípadoch väčšie ako jeden ár, nedá mi nespýtať sa, čo je dôvodom na takéto súkromníčenie ďaleko od civilizácie. Sprievodca bez odpovede pokračuje ešte pár stoviek metrov a oproti strmému svahu posiatemu kameňmi zastaví. „Takto vyzerajú políčka, ktoré ľudia majú, kým ich neskultivujú. Tie skončia na hranici pozemku, pretože je nelogické ich odnášať preč, alebo hádzať na susedov pozemok.“

Obnažené stromy

Šplháme sa ďalej do kopca a míňame stromy, ktoré sa vyzliekajú v pravidelných intervaloch. Kým statné a strapaté eukalypty to robia spontánne, korkovým dubom vyzlieka trenírky do troch metrov človek špeciálnou sekerkou, aby sa strom neporanil. „Prvýkrát sa kôra stiahne, keď má strom 25 rokov, potom každých deväť rokov. Každý strom za život vydá najmenej 20 úrod. Kôra s hrúbkou tri až päť centimetrov sa potom namáča, nalieva, vyrovnáva a upravuje rôznymi technológiami,“ vysvetľuje a s úsmevom dodáva: „Na zátku do fľaše vám stačí odhryznúť kus kôry zo stromu.“ Keď ovoniame vôňu surového korku, uštipačne poznamená: „Vonia vínom. Vie, čo bude strážiť.“

Štedrý juh

Máme šťastie na počasie. Z vrcholku Foia (902 metrov) v pohorí Serra Monchique vidieť takmer polovicu krajiny. Pred nami sa otvára Algarve. Hoci táto časť krajiny najviac trpí nedostatkom zrážok, Boh jej na oplátku nadelil najštedrejšie kvitnúce sady a vinohrady, vymodeloval najkrajšie kreácie skalných útesov a vybičoval more do najvzrušujúcejších vĺn.

Práve juh, známy svojou slabosťou pre golf a turistov, či flirty s hebkými denne upravenými piesočnými plážami a čistým oceánom, má aj najvyberavejší jazýček na fruta do mar, teda dary mora. Od jemne upravených chobotníc, cez langusty, ustrice, kraby, krevety až po sardinky, národné tresky - „bacalahau“ či „caldeirada“, teda všetky druhy rýb dohromady, pripravené na najrôznejší spôsob. Ako tvrdí sprievodca, ryby možno oficiálne pripraviť na 101 spôsobov, neoficiálne na 365. Na každý deň v roku. Našincovi málo zvyknutému jesť ešte aj polievku z chalúh, v ktorej plávajú zvyšky mušlí bez svojich pánov (tí sa v rozštvrtenom stave postarali o jej zahustenie) srdce po dvoch týždňoch „vysávania“ tých drobizgov z mušieľ určite zaplesá, keď zmení jedálniček. Ale „Portugalčan zje v priemere do roka 40 až 45 kilogramov rýb“, dodáva.

Bom apetíte!

Napriek tomu, že služby Touropa sú vynikajúce a naše dočasné pôsobisko vo Vila Vita Parc poskytuje ten najväčší komfort, nechávame sa zlákať na večeru do miestnej reštaurácii, aby sme ochutnali aj iné portugalské špeciality. Hoci aj v prípade bravčového je bežná kombinácia omáčky s mušľami, dávame prednosť portugalskej tradičnej lahôdke - grilovanému kuraťu frango s piripiri omáčkou. Kým na neho čakáme, zobkáme kúsky mäkkého domáceho chleba so sardinkovou paštétou, najrôznejšími druhmi syra ako serra, nisa, alcains či azeitao a už dičnými olivami. Medzitým prichádza ďalší chod a tradičná špecialita - žltý, na plátky nakrájaný melón s údenou šunkou, a po jeho zdolaní spomínané piripiri. Chcelo by sa dodať, bom apetite!, ako hovoria Portugalčania, ale toto husté a nevinne vyzerajúce sirupové africké korenie predbieha v štipľavosti chilli o konskú hlavu. Takže v danom momente myslíme skôr na to, ako je dobre, že Portugalčania jedia tak veľa a nik sa nebude čudovať, ak si objednáme obligatórny múčnik na zneutralizovanie tejto kovbojky v ústach. A zákusky sú tu skutočne sladké.

Sladké nezhorkne

Ako sa smeje náš druhý sprievodca António André z Miltours, ktorý sa k nám na večeru pridal, „čo je sladké, nezhorkne“. Vzápätí však túto zákuskovú slabosť vysvetlil. V minulosti nemali ľudia ako skladovať v horúčavách ovocie. Okrem toho, najviac sa tu pestovali a aj vydržali sušené figy a marhule. Toto a vplyv arabskej, takisto sladkej kuchyne, je výsledok. Oplatí sa ochutnať figovú a mandľovú tortu, ale špecialitou je aj zákusok so žĺtkovo-tekvicovou plnkou.

Víno je rovnako jedinečné. Pár zaprášených fliaš, ktoré si tu majiteľ opatruje, je dobrým znakom toho, že víno je kvalitné. A čím viac je fľaška obtočená pavučinou, tým je víno aj drahšie. Necháme tak sympatické staručké vínne kaťuše naďalej dekorovať steny krčiem a ochutnáme našej peňaženke bližšie „vinho verde“ (zelené nedozreté víno), ktoré je však vo svojej kategórii rovnako výnimočné. Mal pravdu Jorge Vita: turista ani nepozná, čo všetko skrýva portugalská fľaša vína.

Kávoví maratónci však nadšení nebudú. Ak si objednáte „bica“, dostanete malé silné espresso, tak na jedno uchlipnutie, do ktorého si každý správny Portugalčan vsype najmenej jeden balíček cukru. Ak si vypýtate „kafé“, tak to máte espresso dvojité. Našincovi je teda najviac blízka „galao“, ktorá je síce stále silná, ale s väčším obsahom a s dostatkom mlieka.

Portugalčania jedia na naše pomery veľa. A dlho. Slávnostný rodinný obed začína o jednej a končí niekedy až o štvrtej. Siesta však neznamená, že by sa vyhýbali práci. Pracuje sa do večera, takže je zrejmé, že aj večera sa podáva najskôr po siedmej, zväčša však po ôsmej hodine (o niečo skôr ako španielski susedia). Bodkou za dobrou večerou býva niekedy ich „aguardente“, čo je podobné našej pálenke, najmä pokiaľ ide o 40- až 50-percentné grády. Najznámejšia je „medronho“ z divoko rastúcich bobulí, ale lahodný je aj mandľový či medový likér.

Z chrámu Pousada

Ráno vyrážame smerom do Lisabonu. Cestou náš šofér odbočuje na úzku cestu smerom na Pousada de Palmela. Hoci ďalej by si človek predstavoval historickú usadlosť, v ktorej je nanajvýš malé múzeum, už vyše pol storočia to nie je tak. Pre mnohých turistov sa práve pousada stala vyhľadávanou destináciou. Ide o kvalitné ubytovacie zariadenia spravované štátnou spoločnosťou Enatour, ktoré sú vždy umiestnené v zrekonštruovaných historických budovách a turistami zabudnutých, no príťažlivých lokalitách. Zo severu na juh je takýchto pousadas vyše štyridsať, po každých sto kilometroch jedna. Ako nám vysvetľuje riaditeľ portugalskej siete pousadas Luís Abílio, delia sa na historické a regionálne, podľa toho, či vznikli v historických budovách, alebo len v príťažlivých usadlostiach. Všetko je tu však veľmi útulné, každá pousada má len niekoľko desiatok (zväčša do tridsať) izieb, pričom si vás musí pamätať krstným menom a rovnako ovládať aj číslo vašej izby. Tie sú zariadené takmer kráľovsky a k pohostinnosti patrí aj možnosť využívať tenisové kurty, jazdiť na koni či venovať sa lovu a rybolovu. Tak ako všetky, aj táto Pousada de Palmela je svojská. Kaplnka vo vnútri je zdobená azulejos, na stenách po chodbách a v izbách sú typické portugalské tkané koberce.

Hoci sa zdá, že by našinec mohol o dobrodružstve „na hrade“ len snívať, nie je to tak. Napríklad cestovná kancelária Touropa, ako nám povedala jej reprezentantka Alexandra Eder, splní aj takúto požiadavku klienta a podľa mapky pousadas vyberú spolu tú pravú. Je totiž zrejmé, že najmä Portugalčania majú záujem prilákať vás za každú cenu. Na propagáciu cestovného ruchu ročne vyčlenia 150 až 160 mld. escudos, veď devízové príjmy z cestovného ruchu sa na obchodnej bilancii podieľajú vždy viac ako 20 percentami.

Veľkomesto Lisabon

Pokračujeme smerom na severozápad a míňame ďalšie malé dedinky a mestečká. Okrem azulejos v podobe podnosov (v kombinácii s korkom) či nástenných obrázkov, maľovanej keramiky a prekrásnych výšiviek pribúda ďalší typický suvenír - kohút z Barcelos. Hoci je toto mestečko až na severe krajiny, preslávilo červeného krikľúňa tak, že je dnes najvyhľadávanejším darčekom z ciest. Meria od dvoch centimetrov po takmer pol metra a je z dreva či kovu s červenými maľovanými srdiečkami na krídlach.

Napriek tomu, že bytová výstavba po Expo 1998 nabrala druhý dych vo všetkých mestách, asi najviac sa to odráža v Lisabone. Okrem Beléma s historickým Palácio de Bélem (a vynikajúcim pudingovým zákuskom v lístkovom ceste „pasteis de Belem“) či neďalekej Évory s Dianiným chrámom, veľa histórie v hlavnom meste vzpínajúcom sa ponad rieku Tejo nenájdete. Turistu tak priťahuje najviac domáca „riviéra“ v neďalekom Cascais.

Metropola, ktorá prežila porážku v roku 1755 počas zemetrasenia, začala totiž svoje torzo modelovať nanovo. Napriek tomu má pre turistov atrakcie - pozemnú lanovku (podobnú tej našej na vysokotatranský Hrebienok) do hornej časti mesta Bairro Alta, staručké jednovagónové električky a napokon jedinečný výťah Elevador de Santa Justa, ktorý vylieta až do výšky 32 metrov medzi domami v úzkej uličke Rua de Santa Justa. Cestu nahor by ste si mali skutočne vychutnať, veď výťah navrhoval žiak Gustava Eiffela, nemej slávny Raoul Mesnier du Ponsard.

Expo mladým

Priemerný plat Portugalčana je okolo 120-tisíc escudos. Na stravu minie takmer polovicu, no veľkou položkou je bývanie (60 % z príjmu). Mladé rodiny si jednoducho nemôžu dovoliť bývanie v dome na pobreží či v centre veľkomiest. Aj preto začala vláda s rozsiahlym programom podpory mladých novou bytovou výstavbou. Z diaľky je síce Lisabon podobný tej našej architektúre, je to skutočne len z diaľky. Omietka na bytových domoch tu vydrží oveľa viac, ako len na čas kolaudácie a kvalita stavieb sa tu snúbi s citom pre estetickosť a jemnosť farieb. Vďaka Expo pred dvoma rokmi, ktoré slávilo 500. výročie objavnej plavby Vasco da Gamu, pribudol Lisabonu aj supermost na 820 pilieroch cez rieku Tejo, dlhý 12,2 km, pripravený aj na možné seizmické otrasy.

Projekt nazvaný Expo Urbe by do roku 2010 mal poskytnúť desaťtisíc nových bytov a bývanie pre takmer 25-tisíc obyvateľov. „Pracovné príležitosti im ponúkne priamo areál, kde vzniká obchodné, dopravné, administratívne, kultúrne a spoločenské centrum s modernými priestormi pre usporadúvanie veľtrhov, s rozsiahlymi parkami a prístavom pre 900 rekreačných lodí,“ vysvetľuje nám delegát ICEP M. de Silva Alexandre.

Expo láka aj teraz. Asi najsilnejším magnetom je akvárium s faunou a flórou svetových oceánov v pavilóne oceánov. Nádrž s hrúbkou skla 27 cm a rozmermi 32x23x7 m je najväčšou na svete a na život rýb sa môžete pozerať z dvoch poschodí.

Akí teda sú?

Po večeroch s nimi počúvate nostalgické fado (portugalské ľudové piesne o nešťastnej lásky a osudoch), ktoré najviac charakterizuje „saudade“, teda ľútosť, spomienky a smútok. Cez deň s úsmevom na tvári sedíte pri šálke kávy a sendviči či syre (popoludní nie je typické jesť zákusok) a rozprávate o tom, že nie je dôležité mať luxusné veci, autá či drahé domy. Všetko má byť účelné. Títo ľudia nie sú šetrní, ale ani márnotratní, sú trpezliví a hlavne spokojní. Bez známky akejsi agresie. Ako tvrdí António, je to príčina minulosti. Kým Španieli dobývali svet "krvou, ohňom a krížom, Portugalci sa do svojich kolónií jednoducho nasťahovali.

Slávka Blazseková