Hľadanie obrannej identity

Európa v očiach USA zatiaľ nie je strategickým aktérom

Súčasná orientácia EÚ na európsku obrannú identitu je reakciou na zmenu geopolitickej situácie. Po rozpade ZSSR Európa už nečelí hrozbe veľkého útoku na krajiny NATO. Je však konfrontovaná s európskymi regionálnymi konfliktmi, terorizmom, extrémizmom, fundamentalizmom, s pašovaním zbraní vrátane ilegálneho predaja jadrových materiálov. Najmä konflikty na Balkáne odhalili závažne trhliny v politike EÚ a jej neschopnosť použiť silu, ak sú ohrozené jej životné záujmy, hoci Európania majú dostatočný počet ozbrojených síl. Napriek tomu sú schopní zabezpečiť len zlomok z potrebného nasadenia pri reagovaní na rôzne bezpečnostné výzvy. Hoci SZBP nie je hospodárskou politikou, jej vplyv na sociálno-ekonomický rozvoj a postavenie EÚ v globalizovanom prostredí je obrovský. Efektívna SZBP je o. i. podmienkou úspešnej reštrukturalizácie a konsolidácie európskeho leteckého, vesmírneho a obranného priemyslu a v konečnom dôsledku aj podmienkou zmiernenia priepastného technologického zaostávania krajín EÚ za USA.

Tento stav má hlboké hospodársko-politické príčiny. Proti integrovaným, silným a globálne aktívnym Spojeným štátom stojí voľnému trhu holdujúca a priemyselne i štrukturálne relatívne fragmentovaná Európa, s početnými národne odlišnými koncepciami výskumu a technologického rozvoja, s rôznymi právnymi úpravami vývozu a odlišnými priemyselnými kapacitami. Žiadny z národných trhov v Európe nie je dosť veľký, aby zabezpečil konkurencieschopný obranný priemysel ako základ a nástroj účinnej spoločnej európskej bezpečnostnej a obrannej politiky. Výdavky USA na nové zbraňové systémy sú totiž podstatne vyššie ako výdavky všetkých európskych spojencov dohromady. USA vynakladajú ročne 267 mld. dolárov a Európa len 122. Už len suma na vojenský výskum v USA sa rovná celkovému rozpočtu na obranu v NSR a presahuje výdavky na výskum a technologický rozvoj všetkých európskych členských štátov spolu.

Logickým dôsledkom je stav, že Európa dosiaľ nie je ani strategickým aktérom, ktorým by chcela byť, ani globálne uvažujúcim a aktívnym partnerom pre USA. Podľa Z. Brzezinského „situácia v Európe už nerozhoduje o stavu sveta. Amerika musí udržiavať rovnováhu v tomto obrovskom priestore tak, že hrá kľúčovú úlohu v dvoch geostrategických trojuholníkoch: Amerika - Európa - Rusko a Amerika - Čína - Japonsko. Udržanie rovnováhy medzi týmito trojuholníkmi je základom udržania svetovej stability“ (nedávne zrušenie všetkých sankcií na obchod s Čínou zo strany USA je potvrdením). Táto situácia nie je dôsledkom toho, že - ako sa vyjadril Vysoký predstaviteľ EÚ pre SZBP a bývalý generálny tajomník NATO Javier Solana - „je príliš mnoho Ameriky”, ale skôr toho, že „nie je dosť Európy”. Európska únia sa preto rozhodla opustiť úlohu civilnej mocnosti a prikročiť k skutočne funkčnej, spoločnej, bezpečnostnej a obrannej politike, ktorá sa v prípade potreby bude môcť oprieť i o vojenské prostriedky a patričnú politickú vôľu členských štátov EÚ. Nedoriešenou však zostáva otázka cesty. Radikálny nárast vojenských výdavkov je prakticky vylúčený s ohľadom na podmienky členstva v menovej únii, konkrétne pre maximálne povolenú výšku rozpočtového deficitu. Do úvahy preto prichádza cesta reštrukturalizácie európskych armád, odchod od princípu teritoriálnej obrany a braneckých armád, koncentrácia a podpora vojenského výskumu a pod.

Získajú zbrojárske firmy

Zásadnejšie posudzovanie európskej zahraničnej a bezpečnostnej politiky odhalilo rad kontroverzných problémov. Jedným z najťažšie prekonateľných sa ukazuje tradičná sebazahľadenosť Európanov, ich preferovanie vlastných národných, mocenských a pod. priorít. Skutočnosť, že Amsterdamská zmluva vstupovala do platnosti v čase vrcholiacej kosovskej krízy, je viac ako symbolické. Kosovský konflikt totiž odhalil hranice možného v medzinárodno-politických aktivitách NATO v období po skončení studenej vojny, a tým podkopal ašpirácie hlavného člena aliancie – Spojených štátov – na úlohu tvorcu bezpečnostného poriadku v Európe. USA boli hlavným aktérom leteckých útokov proti Juhoslávii, ale následná hospodárska a politická konsolidácia tejto časti Európy bola prenechaná réžii európskych štátov. Tradičný americký tlak na Európu, aby sa vo väčšej miere podieľala na financovaní zbrojného arzenálu NATO, má totiž aj svoju druhú stránku. Väčšina týchto financií však skončí v amerických zbrojných firmách, ktoré nie sú príliš ochotné podeliť sa o technológie alebo vstúpiť do spoločných podnikov s atlantickými partnermi. Technologické zaostávanie Európy sa týmto sústavne prehlbovalo. Štáty EÚ dovážajú z USA zbrojnú techniku sedemnásobne (!) viac, ako tam vyvážajú.

Zmena politiky

Amsterdamská zmluva z roku 1997 spresnila formy a nástroje spoločnej zahraničnej politiky najmä tým, že vytvorila funkciu Vysokého predstaviteľa pre SZBP. K zásadnej zmene došlo na summite v Helsinkách (1999): EÚ má rozvíjať schopnosť efektívnejšie odpovedať na krízy a do roku 2003 musí byť pripravená v reakcii na krízy rozmiestniť jednotky rýchleho nasadenia, v ktorým má byť asi 60-tisíc vojakov (15 brigád). Tieto sily musia byť vojensky sebestačné a musia mať nevyhnutné veliteľské, riadiace a spravodajské kapacity, logistiku, ďalšie bojové podporné služby a podľa potreby i letecké a námorné prvky. Členské štáty musia byť schopné sa na tejto úrovni plne rozmiestniť do 60 dní a udržať sa po obdobie minimálne jedného roka.

Európski členovia NATO, ktorí nie sú členmi EÚ, i ďalšie krajiny, ktoré sú kandidátmi na členstvo v EÚ, budú vyzvané, aby k tomuto zlepšeniu obranných schopností Európy prispeli. V prípade potvrdenia účasti budú mať pri bežnom vedení takejto operácie rovnaké práva a rovnaké povinnosti ako účastníci z členských štátov. Týmto je prakticky daná odpoveď na všetky úvahy o prípadnej „čistej” neutralite Slovenska, pretože všetky „nezúčastnené” krajiny ako členovia EÚ sa budú podieľať na budovaní tzv. druhého piliera EÚ.

SZBP bude kombináciou vojenských a najmä nevojenských prostriedkov. Hlavnou príčinou rastúceho významu nevojenských prostriedkov je radikálna premena podstaty konfliktov. Ak v prvej svetovej vojne 85 % obetí tvorili vojaci a 15 % civilné obyvateľstvo, tak v konfliktoch na konci 20. storočia sa tento pomer prakticky obrátil. Okrem toho v podmienkach globalizovaného prostredia rastie význam nástrojov súvisiacich s prevenciou konfliktov, akými je ekonomická pomoc, podpora demokracie, ochrana ľudských práv, podpora výmeny informácie a pod.

Doc. Ing. Anatolij Bracjun, CSc.

Ekonomická univerzita v Bratislave