Za zásluhy do vlády?

Ocenenie výstupu Šarona na Chrámovú horu

Napriek tomu, že podľa pôvodného plánu a výsledkov minulotýždňovej schôdzky v Paríži mali dnes blízkovýchodní šéfovia sedieť spolu s americkým hostiteľom vo Washingtone, dali prednosť krízovému štábu v Egypte. Násilím zavírená oblasť Západného brehu, pásma Gazy a najnovšie aj pohraničia južného Libanonu však veľa optimizmu na plodnú diskusiu neprináša. A to ani napriek tomu, že sa na brehy Červeného mora rozhodol dostaviť B. Clinton, ruský šéf diplomacie Igor Ivanov v rámci svojej cesty po Sýrii, Libanone a následne Izraeli, ďalej za EÚ jej vysoký predstaviteľ pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku Javier Solana a napokon sám šéf OSN Kofi Annan, ktorý predpovedal totálnu vojnu a ktorý počíta s tým, že to bude ťažká misia a jej výsledok je neistý. Hocako, osud mierového procesu na nich určite nestojí, ak o neho nestoja obe bojujúce strany - Izraelčania a Palestínčania. Premiér Ehud Barak však tvrdí, že za všetky násilnosti v predchádzajúcich desiatich dňoch je zodpovedný palestínsky prezident Jásir Arafat. Ak ich nezastaví, mierový proces na Blízkom východe „sa skončí a Izrael v záujme zaistenia pokoja a bezpečnosti prikročí k použitiu všetkých dostupných prostriedkov“ (Barak). Arafat, ktorý pricestoval do Káhiry ešte v čase platnosti Barakovho ultimáta (do skončenia Dňa zmierenia - Jom Kippur), síce nezakázal malé demonštrácie, a nemôže vyvrátiť ani fakt, že jeho politická cena u Palestínčanov stúpla, ale násilie s doterajším počtom takmer sto zabitých, väčšinou Palestínčanov, sa nevymklo z rúk len jemu.

Nie je celkom správne tvrdiť, že Palestínčania začali s násilím prví. Veď sama BR OSN napokon nepodľahla jednému zo svojich stálych členov a v prijatej rezolúcii odsúdila Izrael „za akty násilia, predovšetkým nadmerné nasadenie ozbrojených síl proti Palestínčanom, ktoré si od 28. septembra vyžiadalo mnoho zranených a straty na životoch“. V ten deň sa šéf pravicového Likudu Ariel Šaron rozhodol obklopený tisíckou ozbrojených síl vyštverať na Chrámovú horu posvätnú pre všetkých moslimov a demonštrovať neodškriepiteľné právo Izraelčanov na ňu. Otázka teda znie: Ako si mohol Šaron zobrať celú tisícku „ostrých“ chlapcov ako nečlen vlády bez toho, aby o tom premiér nevedel? Medzinárodné spoločenstvo Šaronov akt označilo ako provokáciu už vtedy. Prezident židovského štátu Kacav sa šéfa Likudu zastal s ospravedlnením, že to bol akt zomknutia Izraelčanov. A Barak dnes na podporu svojho menšinového kabinetu žiada Šarona o rozšírenie radov vlády. Je zrejmé, že je pod hrozbou nedôvery parlamentu, ale „vyzerá to tak, že všetky cesty vedú nie k únikovému východu, ale k únikovej vláde“, tvrdí poradca premiéra. Možno tu niekde treba začať zisťovať neochotu Baraka k solídnemu dialógu a hľadaniu kompromisu.

Slávka Blazseková