Ak sa BR OSN rozšíri, potom tam patrí NSR

Diskusie o zvýšení počtu stálych členov BR OSN trvajú už takmer päť rokov. Práve pri okrúhlej päťdesiatročnici v roku 1995 sa objavili prvé úvahy o zmene koncepcii OSN, a to predovšetkým pokiaľ ide o vnútornú reformu jej Bezpečnostnej rady. Odvtedy zosilnela aj aktivita krajín, ktoré ašpirujú na miesto stáleho člena. Hoci diskusie narážajú na otázku počtu krajín - kalkuluje sa s piatimi: Nemecko, Japonsko a traja zástupcovia rozvojového sveta - čoraz problematickejší sa zdá byť aj ich výber. Zoberme bokom opodstatnenosť rozširovania klubu stálych členov BR OSN s vyhradeným právom veta. Pretože podľa druhého bodu Charty, ktorá hovorí o potrebe rozvíjať vzťahy medzi národmi založené na úcte k zásade rovnosti, podporuje existencia veta rovných a rovnejších.

Na druhej strane je zrejmé, že BR dnes skutočne neodráža vplyv jednotlivých krajín a nepresadzuje tak dostatočne regionálne záujmy. Ak sa pozrieme na jej terajšie zloženie - Francúzsko, Rusko, Veľká Británia, Čína a USA, tento post získali ako víťazné mocnosti (v prípade Číny ako najľudnatejšej krajiny). Stále však ide o zástupcov tzv. Severu. No ani tento výber nezodpovedá vplyvu týchto krajín. V Európe totiž napr. Nemecko za posledné desaťročia skutočne zohráva dominantné postavenie, a to najmä v ekonomickej oblasti (ako porazený štát z druhej sv. vojny nemôže vyvíjať aktivity vo vojenskej oblasti). Okrem toho je vo svete po USA a Japonsku na treťom mieste v HDP a so svojimi 82 miliónmi obyvateľov skutočne predstavuje na starom kontinente nielen ekonomickú dominantu, ale aj politickú. Práve s Francúzskom totiž ašpirujú na tzv. dvojrýchlostnú Európu (až teraz sa do diskusie zapája aj Veľká Británia), v ktorej by si udržali svoj vplyv. Aj v prípade ekonomicky silného Japonska by potom bolo namieste získanie stáleho členstva so všetkými výsadami. No treba si uvedomiť, že v prípade rozšírenia „rovnejších“ by stoličku mali získať aj zástupcovia „Juhu“, teda predstaviteľa Ázie, Latinskej Ameriky a Afriky. Veď len India s miliardou obyvateľov by dnes určite mala dostať možnosť na bránenie vlastných záujmov, resp. možnosť byť prítomná pri rozhodovaní o celosvetových záležitostiach.

Zdá sa však, že nielen menoslov (skupina krajín na čele s Talianskom stále členstvo v BR oboch ašpirantských krajín odmieta), ale najmä výnimočnosť práva veta bráni pohnúť diskusiu ďalej. Veď napr. Spojené štáty by rady videli čo najrýchlejšie za stolom najmä Nemecko a Japonsko, ale bez toho, aby mohli prípadne vetovať prijímané akty.

(sb)