V akej sme pozícii?

Peter Kasalovský

Je to absurdné, keď Rakúsko vyžaduje ako odplatu za podporu odporcov bývalého režimu dočasné „nesprevádzkovanie“ temelínskej atómovej elektrárne. Na pondelkovej tlačovej konferencii to dramaticky formulovala šéfka rakúskej diplomacie B. Ferrero-Waldnerová, keď sa jej podarilo dostať „Temelín“ ako kauzu na program príslušných orgánov Európskej únie. Televízne stanice zaznamenali na túto tému aj meditáciu českého prezidenta Václava Havla. Nepodržal toto dielo, ktoré nie je o nič menej gigantické, ako sú tie v NSR, vo Francúzsku či v Spojených štátoch. V súvislosti s ním si akurát spomenul na megalomániu komunizmu a zároveň naznačil, že treba rozšíriť kontakty s rakúskou stranou. Podľa agentúr si dokonca vyčíta, že začiatkom 90. rokov prepásol šancu zabrániť dostavbe Temelína.

Nie je neznáme, že rakúski občania povedali už dávnejšie v referende nie svojej dokončenej atómovej elektrárni vo Freudenau. Odvtedy ich vlády s rôznou intenzitou protestujú proti jadrovej energetike svojich susedov. V určitých momentoch rakúske protesty pripomínajú zasahovanie do ich - do našich vnútorných vecí alebo nátlak či skôr vydieranie v súvislosti so súčasnou možnosťou rakúskeho veta integračným ambíciám Českej republiky a Slovenskej republiky. Nepriamo to potvrdil minulú nedeľu aj podpredseda vlády SR pre ekonomiku Ivan Mikloš v diskusii s lídrom Smeru Robertom Ficom na STV 1.

Pochybujem, že by si Európska komisia v prípade Temelína dovolila spochybniť MAAE (Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu), ktorá sídli práve vo Viedni, alebo štátny orgán jadrového dozoru Českej republiky. Bol by to nielen precedens, ale v prvom rade politicky neprípustné potvrdenie nerovnakého metra na jadrovú energetiku. Na tom, že atómové elektrárne Jaslovské Bohunice, Dukovany, Mochovce a Temelín nie sú menej bezpečné (podľa superprísnych medzinárodných štandardov) ako tie neatakované, nemôže vôbec nič zmeniť rakúska verejná mienka. Je tu síce memento aj ľudsky pochopiteľný strach z obludnosti černobyľskej tragédie a iných menších havárií vo svete, ale Rakúsko akoby nechcelo mať rovnaký meter pre všetky štáty s jadrovou energetikou. Je fakt, že dodnes sa ani neospravedlnilo Slovensku za tú dehonestujúcu kampaň pred tromi rokmi, keď by sme už začali pochybovať o kvalifikovanosti, resp. zodpovednosti našich a medzinárodných es jadrovej energetiky, nespomínajúc radšej fúzatú kauzu SVD Gabčíkovo - Nagymaros.

Jadrová energetika ako tromf z rukáva vo vzťahoch medzi Rakúskom, resp. EÚ a malým Slovenskom je však výnimočný. Citlivosť na ňu však bude v niektorých krajinách naďalej vysoká. Predovšetkým pre chabú informovanosť ich obyvateľstva o tom, ako funguje a je zabezpečená proti zlyhaniu techniky aj ľudí taká atómová elektráreň. Je tu však inšpirácia nielen pre rakúskych politikov. Dalo by sa povedať, že sa objavujú nové a staronové tromfy z ofsajdu vo vzťahoch v našom regióne, ako sú tzv. Benešove dekréty alebo názor, že sa v SR nevytvárajú dostatočne priaznivé podmienky na rozvoj maďarskej menšiny a rómskeho etnika. Ich používanie, čo len príležitostné, by napokon mohlo vyvolať nielen našu nedôveru v korektnosť procesu celoeurópskej integrácie. Koniec koncov, väčšina z postkomunistických štátov je pod tlakom niektorej z krajín EÚ, ktorá priam nanucuje svoje videnie problémov a ich riešenia.

Ergo, v akej sme teda pozícii? Nazdávam sa, že ako nádejní pomocníci na stavenisku novej Európy relatívne mizernej.