Žil a tvoril so súčasnosťou svojej zeme

V týchto dňoch je vo výstavných priestoroch Spoločenského centra SLK v Piešťanoch inštalovaná výstava maliara, kresliara a ilustrátora Ľudovíta Ilečku pri príležitosti jeho 90. výročia narodenín.

Charakterizovať celoživotné dielo umelca Ľudovíta Ilečku, príslušníka Generácie 1909, nie je možné bez pripomenutia autorovho osobnostného profilu v kontexte doby, v ktorej rástol, dozrieval a žil a ktorá ho formovala ľudsky i umelecky. Štruktúra mravných noriem, ovplyvnených rodinným, študijným i dobovým prostredím, nakoniec vyústila do výrazne sociálno-humanistických názorov.

Ľudovít bol druhý zo štyroch synov. Narodil sa 14. októbra 1910, navštevoval reálne gymnázium a svoj skrytý výtvarný talent prejavoval viac-menej náhodným kreslením spolužiakov, karikovaním pedagógov. Ľudovít po maturite na striktnú žiadosť otca začal so štúdiom práva v Bratislave, kde vydržal len rok. Lákala ho Praha, kam aj v roku 1930 odišiel. Začal štúdium matematiky a deskriptívy na prírodovedeckej fakulte, ktoré rozšíril o odbor kreslenia na Vysokej škole technickej. Kreslenie ho postupne zaujalo natoľko, že po čase zanechal aj matematiku a svoje úsilie nasmeroval na kreslenie a modelovanie. V roku 1932 ho prijali na Akadémiu výtvarných umení. Živil sa hlavne ilustrovaním detského časopisu a kreslením do novín. Rokom 1935 je datovaná i ilustrácia prvej knihy, Vojenské tajomstvo ruského prozaika a klasika detskej literatúry A. Gajdara.

V tom čase pôsobil v Prahe Štefan Bednár, ktorý bol Ilečkovi myšlienkovým vzorom a jeho sociálnokritická, ľavicovo orientovaná publicisticko-karikatúrna tvorba, citlivo reagujúca na politické a spoločenské dianie sa mu stala inšpiráciou. Ilečko satirickými kresbami, ilustráciami a trefnými výtvarnými karikatúrami prispieval do Světa práce, Mladého hlasatele a Levé fronty. Jeho početné novinové výtvarné „príspevky“ sa vždy vyznačovali jadrnou a výstižnou analýzou súdobej skutočnosti, vždy presvedčivo sa v nich odzrkadľuje výtvarníkov umelecký názor a ľudský postoj k politickej a spoločenskej situácii. Na ľudské i umelecké dozrievanie malo podľa Ľ. Ilečku vplyv aj stretnutie s Júliusom Fučíkom, ktorý po Bednárovom odchode do Paríža v roku 1934 viedol Rudé právo a potreboval ilustrátora-karikaturistu pre nedeľné prílohy.

Druhú svetovú vojnu prežil v Bratislave. S ostatnými vojakmi Slovákmi, pôsobiacimi v Prahe ho po okupácii odvelili na Slovensko. Vďaka svojmu vzdelaniu sa dostal do propagačnej skupiny pôsobiacej pri Ministerstve národnej obrany, a spolu s umelcami Jozefom Majkutom a Vladimírom Vestenickým, so sochármi Valérom Vavrom, Ladislavom L. Pollákom a teoretikom Jaroslavom Dubnickým tvorili Oddiel armádnych výtvarníkov. Prešiel aj frontom. Dodnes nechápe, ako prežil množstvo nezabudnuteľných dramatických a nebezpečných situácií, pričom sa spoznal s významnými osobnosťami povstaleckého i vojnového sveta. Jeho antimilitantné myslenie, citlivá duša a vnímavá krehká povaha veľmi ťažko prekonávali také otrasné autentické zážitky, akými bolo nakladanie židovských rodín s deťmi do transportov smrti či pohľad na raneného vojaka, ktorého zamrznutého položili pred zrakmi spolubojovníkov i bezmocne hľadiaceho Ľudovíta, stretnutie s prvými hrobmi slovenských vojakov... Ceruzkou a uhlom kreslí expresívne podané protivojnové, sociálne ladené humanistické figurálne kompozície, z ktorých vyžaruje presvedčivá tragická nálada a ponurá dobová atmosféra.

Medzi ďalšie opakované motívy patrí motív cigánov. V jeho kresliarskom skicári i na plátnach sa objavujú cigáni prenasledovaní i utekajúci, cigáni kočovní, postavy dospelých i detí. Maľuje ich v dramatickej atmosfére s pochmúrnou farebnosťou, podčiarknutou expresívnejším rukopisom, ale v rozsiahlom depozite umelca sa nachádzajú i idylické motívy so zažehnaným nebezpečenstvom a optimistickejšou paletou.

Päťdesiate roky umelec prežíva ako obdobie intenzívnej práce. Ilustruje knihu Chlieb M. Jančovej a Tichý Don M. Šolochova, prvé vydanie Školy A. Gajdara a Tolstojovu Krížovú cestu, ku ktorej sa vracia po piatich rokoch. Po prečítaní Hečkovej knihy Drevená dedina bol taký zaujatý dejom, že cestuje na Oravu a kreslí ľudí i krajinu, netušiac, že tieto kresby sa stanú základom ilustrácií do pripravovaného vydania. Realizuje Rozprávky starej matere M. Jančovej, ilustruje obľúbené detské knižky Jano a Čenkovej deti F. Kráľa a farebný návrh oráča na obálku knihy Pole neorané P. Jilemnického. Osudy hlavného hrdinu ho zaujali natoľko, že ho navštívil v dedinke Svrčinovec pri Čadci, v ktorej žil. Vydavateľ nakoniec tieto verné portrétne štúdie ceruzkou zakomponoval do publikácie namiesto ilustrácií.

V ilustráciách potvrdzuje svoju kresliarsku zdatnosť, schopnosť drobnokresbovo vykresliť epický dej a priblížiť sa tak verne prostrediu a atmosfére literárnej predlohy, ktorú dôsledne študuje. Platí to i na ilustrovanie šlabikárov, živej abecedy a učebníc, na ktorých pracoval v rokoch 1955 - 1956.

V roku 1962 sa vracia na Slovensko, pôsobí v Košiciach a v súbore skíc s dokumentárnou presnosťou zaznamenáva veľkolepú industriálnu premenu zeme a realizuje keramickú mozaiku v závodnom klube VSŽ v Šaci s figurálnou tematikou budovateľov tohto veľkého priemyselného komplexu. Od roku 1963 pracuje v Bratislave v Nakladateľstve Pravda, v oddelení vydávania plagátov a propagácie pracuje až do dôchodku v roku 1976. Práve s pôsobením v tomto oddelení je spätá aj jeho rozsiahla tvorba spoločenského plagátu k významným výročiam, udalostiam a rôznym príležitostiam. I naďalej ilustruje detskú literatúru pre vydavateľstvo Mladé letá i svetovú literatúru. V ilustráciách posledných rokov sa už nechal strhnúť farbou. Pôsobivá kolorovaná kresba z obálky knihy Žltý mustang J. Navrátila z roku 1977 a dynamické ilustrácie ku knihe Janko Slamka J. Korenku z roku 1983, zavŕšili celoživotnú ilustrátorskú tvorbu rukopisne svižným, modernejším chápaním dynamických kresieb.

V roku 1980 pri príležitosti 70. výročia narodenín umelca mu usporiadal ZSVU jubilejnú výstavu v Bratislave, kde bolo jeho dielo prezentované v rozsiahlejšej koncepcii. Po prvý raz tu prezentoval veľkoplošné kvetinové zátišia, ktoré vytvoril už vo svojom ateliéri v Moravanoch nad Váhom a ktoré sa postupne stali cieleným programovým zameraním posledných tvorivých rokov. Poeticko-lyrickú polohu výrazu diel charakterizuje síce spontánny, ale umiernený maliarsky prednes, plný harmónie a baladickej atmosféry, ktorú nestrácajú ani v prípade protivojnovej tematiky.

Za mnohostrannú umeleckú i kultúrno-organizačnú činnosť získal viacero ocenení. Laureátom štátnej ceny sa stal už v roku 1951 za ilustrácie kníh, v roku 1976 mu udelila Vláda SSR čestný titul zaslúžilý umelec za celoživotnú ilustrátorskú a kultúrno-spoločenskú prácu. V roku 1982 mu bola udelená cena Zväzu slovenských výtvarných umelcov za plagátovú tvorbu.

Keď pozorne „čítame“ Ilečkove výtvarné kroky a ponárame sa do špecifiky jeho tvorivého procesu, objavíme v ňom nielen klasické umelecké postupy, dôsledne remeselne zvládnuté na základe nadania a dlhoročnej praktickej skúsenosti, ale vnímame i spoločenské posolstvo tvorby, ktoré slobodné umenie ako také obsahuje. V Ilečkovom prípade to platí zvlášť intenzívne a opodstatnene. Žil a tvoril so súčasnosťou svojej zeme...

Zora Petrášová

Snímky archív

Texty pod obrázky:

Autoportrét, olej, 1998

Poľné kvety, olej, 1980