Úmysel je dobrý, ale...

Komentuje Peter Višváder

Porovnanie schodku štátneho rozpočtu Slovenska na budúci rok a schodku verejných financií pripomína prípad ako z veľkej knihy ekonomiky. Oba mínusy sú totiž takmer rovnaké - vo výške 37 mld. Sk a líšia sa iba o niekoľko stovák miliónov. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že Slovensko má vyrovnaný rozpočet obcí, zdravotných a Sociálnej poisťovne, Fondu národného majetku SR, Národného úradu práce a štátnych fondov. Tieto oblasti totiž vchádzajú do okruhu verejných financií spolu so štátnym rozpočtom. A ak ten má schodok rovnajúci sa schodku celého okruhu verejných financií, potom logicky môžu nastať dva prípady: buď štátny rozpočet financuje deficity ostatných okruhov verejných financií, alebo tie hospodária s vyrovnaným rozpočtom.

Druhý prípad na Slovensku v súčasnosti neplatí. Lenže zdá sa, že presun pasív celého okruhu verejných financií do štátneho rozpočtu aj napriek správnej a zreteľne deklarovanej snahe ministerky financií B. Schmögnerovej spriehľadniť tieto finančné toky bude problematický a môže priniesť nepredvídateľný vývoj. Pretože krátko po schválení vládneho návrhu štátneho rozpočtu sa ukázalo, že Sociálna poisťovňa nemá pokrytých ďalších 7 mld. Sk výdavkov zdrojmi a predbežne uvažuje o tejto sume ako o schodku. No a ak pri rovnosti deficitu štátneho rozpočtu a verejných financií „nabehne“ Sociálnej poisťovni schodok 7 mld. Sk, potom už je požadovaný 4-percentný podiel schodku verejných financií k hrubému domácemu produktu iba snom, ktorý sa postupne rozplýva. Navyše tento konkrétny prípad nemusí byť a pravdepodobne ani nebude posledný (napätá je situácia najmä v rozpočtoch obcí a miest, zdravotných poisťovní a Fondu národného majetku SR) a svedčí o zraniteľnosti slovenskej ekonomiky a o jej vratkých nohách. V prípade Sociálnej poisťovne sa ukazuje, že nevládzeme platiť sociálny systém, ktorý vôbec nie je predražený veľkým luxusom na jedného nezamestnaného, ako často vyčítajú ministrovi P. Magvašimu, ale v celkovom objeme svojich výdavkov vytvoreným veľkým počtom nezamestnaných. Práve problém vysokej nezamestnanosti sťahuje ku dnu nielen vôľu vlády po makroekonomickej stabilite, ale aj samotný štátny rozpočet a ekonomiku ako takú. Vláda by sa teda mala vrhnúť na problém riešenia nezamestnanosti a stimulačných faktorov na zamestnávanie pre podnikateľov. Zatiaľ však robí opak, snaží sa uhrať celú záležitosť na papieri. Pri krytí schodkov oblastí okruhu verejných financií sa ukazuje, že nerobí dobre.