V dialógu menia mier za vojnu

Vzájomné osočovanie smeruje k jednému: Kto spustí paľbu?

Molotovove koktaily striedajú pogumované projektily, prázdne sklené fľaše narážajú o ľudské hlavy, sem-tam ich zakrvavia dopadajúce kamene. Ranených a zabitých pribúda na oboch stranách, aj keď viac je ich vari z palestínskeho tábora. Je to zrejmé, bojuje sa na okupovaných územiach Západného brehu a Gazy, v mestách ako Ramalláh, ktoré zväčša poznali len násilie. „Toto je vojna. To je to, čo (Arafat) chce!“ Jednoznačné slová izraelského ministra komunikácií Benjamina Ben-Eliezera, ktorý zároveň vyzval na vytvorenie „mimoriadnej národnej vlády“, zloženej z Barakovej strany Jeden Izrael a pravicového Likudu A. Šarona, nepotrebujú komentár. Rovnako ako reakcia palestínskeho ministra medzinárodnej spolupráce Nabila Šása na adresu premiéra E. Baraka, že jeho prejav, že násilím sa potlačia nepokoje na palestínskych územiach, je len „vyhlásenie vojny“.

Ak si však pozorne zoberieme názory všetkých politikov z oboch táborov, vzácne sa zhodujú v jednom bode. Prestali hovoriť o mieri a mierovom procese. Je pre nich „mŕtvy“, ako to nahlas povedal práve Ben-Eliezer. Aj petícia tisícky palestínskych intelektuálov a poslancov parlamentu odmieta pokračovať v mierovom procese: „Po barbarských masakroch spáchaných (izraelskou) armádou a vládou nie je možné sa vrátiť k tomu istému rámcu rokovaní s izraelskou stranou.“ Je už teraz nezmyselné dokazovať či vyvracať slová predsedu izraelského parlamentu A. Burga, že návšteva Šarona na Chrámovej hore, kde leží tretie najposvätnejšie miesto islamu, bola provokáciou. Je len zrejmé, že dnes je slovo vojna a mimoriadne opatrenia na dennom poriadku. Včera to bolo štyridsať obetí z radov Palestínčanov v Ramalláhu a na Západnom brehu Jordánu, dvaja v hneve ulynčovaní izraelskí vojaci a stovky zranených. Podľa Šása ani Barakove troj- až štvordenné ultimátum - bez stiahnutia sa izraelskej armády - ničomu neposlúži, možno len pádnym argumentom na jednostranné kroky. Pretože tie sa včera, fakticky pred vypršaním ultimáta na zastavenie násilností, dostavili.

„Mienime sa riadiť princípom vládnuť Palestínčanom čo najmenej, ale pri maximálnej bezpečnosti. Nejde nám o to anektovať (znova?) územie de jure, ale vytvoriť hranice medzi blokmi osád a Palestíncami.“ Taký je záver rokovania izraelského kabinetu, ktorý verejnosti oznámil námestník ministra obrany Izraela E. Sneh. Hoci „takáto separácia nepripadá do úvahy v Jeruzaleme“, je zrejmé, že na ulici svištiace guľky rozvášnených palestínskych a židovských obyvateľov a osadníkov len zvýšia frekvenciu a efektívnosť. Veď plán nie je nič iné, ako jednostranné rozhodnutie kabinetu vytýčiť osady podľa samovoľných pravidiel, ktoré sú tvorené „tam, kde je to možné, pri bezpečnostných zárukách“ pre osadníkov. „Prajeme si žiť vedľa seba na základe dohody, ale pretože tá chýba, sme pripravení urobiť tak jednostranne.“ Nevedno, či ide o ospravedlnenie, skôr o vykonštruovaný argument na vykonanie toho, čo Izrael potreboval ešte predtým, než sa začne opäť hovoriť o budúcom usporiadaní Palestíny. Potom ťažko niekto - najmä nie medzinárodná scéna - dokáže židovských osadníkov vyhnať z ich domovov v nových „izraelských hraniciach“.

Blízkovýchodné peklo je však už dosť horúce, aby sa do neho čo i len pozreli všetci medzinárodní diplomati, ktorí tu majú týždeň otvorených dverí. Ruský minister zahraničných vecí Igor Ivanov hovorí, že by bolo „predčasné hovoriť o zlome“, no myslí tým úspechy, ktoré kdesi stratili prívlastok mierové. Ani Kofi Annan sa nemôže sťažovať na nedostatok aktivity. Podarilo sa mu zvolať Bezpečnostný výbor pozostávajúci z vysokopostavených predstaviteľov armády, zástupcov bezpečnostných orgánov Izraela a Palestíny, ktorý by viedol šéf CIA George Tenet. Ten dorazil na miesto činu včera. A všetci sa snažia pripraviť prelomové stretnutie v Egypte na budúci týždeň.

Ale na čo sa má summit konať? Arabský svet je skutočne čoraz viac na strane Arafata, čo potvrdzujú najnovšie demonštrácie v Egypte, BR OSN by sa rovnako zmohla len na výzvu zastaviť násilia a ak by sa aj Arafat pokúsil proklamovať skoré vyhlásenie štátu, šanca usadiť ho za jeden stôl s Barakom by bola ako dať k sebe rovnakopólové magnetky. Použilo by sa len násilie, ktoré sa vráti niekoľkonásobne späť. Keď ho nečakáte.

Slávka Blazseková