Kde sa strácajú miliardy

Komentuje Eleonóra Bujačková

Je málo populárne tvrdiť, že podstatnú časť strát v národnom hospodárstve spôsobil nadmerný rast miezd pri klesajúcej či stagnujúcej produktivite práce. A predsa: rast miezd viedol k rastu nákladov, a tým znižoval schopnosť dlžníkov splácať záväzky voči dodávateľom, bankám i štátu (nezaplatené dane). Táto tendencia vyústila k tomu, že niektoré podniky prestali vyplácať mzdy zamestnancom. Je zarážajúce, ako ľahko zvyšovali mzdy mnohé podniky, ktoré boli neraz na pokraji krachu. V našich podnikoch sa ešte stále za najmenší hriech považuje neplatiť včas dodávateľom. Dodávatelia väčšinou pokračujú v dodávkach, vari aby nestratili zákazníka, a neplatia tiež. Svoju vlastnú platobnú neschopnosť cudne označujú ako „druhotnú“, pritom „druhotná platobná neschopnosť“ ako výraz nič nehovorí, žiadnou poľahčujúcou okolnosťou nie je. Keď je odberateľ v pochybnej finančnej situácii, mal by mu prezieravý dodávateľ dodávať iba pri platení vopred alebo pri platení akreditívom či šekom. To sa v praxi takmer nedeje. Medzi dodávateľmi existuje konkurencia, súťaže i v platobnej „úslužnosti“, čo je však krátkozraké. Túto situáciu povzbudzujú banky, ktoré pri hodnotení klientov málo prihliadajú na platobnú situáciu a tzv. „druhotnú“ platobnú neschopnosť neraz tolerujú. Za štandardného klienta považujú každého dlžníka, ktorý platí im, bez ohľadu na to, či sa nefinancuje práve neplatením svojim dodávateľom alebo štátu. Na súčasnom vývoji medzipodnikovej zadlženosti má svoj podiel aj finančná správa, ktorá z rôznych dôvodov necháva na pokoji niektoré podniky, ktoré neoprávnene hospodária so štátnymi prostriedkami (štátu neodvedené príspevky na nemocenské a sociálne poistenie, inkasované a neodvedené dane). Razantne ich nevymáha.

Zhovievavosťou k dlžníkom sa zvyčajne ich ekonomika nezlepší, pretože sa iba vytvára finančný vankúš umožňujúci odďaľovať potrebnú reštrukturalizáciu, prepúšťanie objektívne nadbytočných pracovných síl, radikálne znižovanie nákladov. Zhovievavosť voči dlžníkom, zdĺhavé konkurzné konanie, to sú aj dôsledky „sociálneho“ prístupu k neúspešným podnikom a ich zamestnancom. Vysoké zadlženie väčšiny podnikov a podnikateľov po lehote splatnosti, ktoré sa dohaduje na miliardy, znižuje efektívnosť národného hospodárstva, zhoršuje bonitu bánk i účinnosť menovej politiky NBS. Uvedená situácia sa podpisuje aj na úverovom portfóliu komerčných bánk, ktoré mnoho rokov súťažili o klientov a pritom málo sledovali bonitu týchto klientov, ich kredibilitu. „Lanárenie“ podnikových klientov bankami viedlo k zmäkčovaniu kritérií pre poskytovanie úverov. Začiatok všetkých alebo väčšiny bankových strát však spočíva v hospodárení ich klientov v tom, ako klienti splácajú úvery. Banky nemôžu rozlišovať medzi primárnou a „druhotnou“ platobnou neschopnosťou. Ak je banka neschopná každý deň plniť všetky svoje záväzky, ide ku dnu. Z tohto hľadiska majú najväčšiu „zásluhu“ na vysokých nákladoch transformácie slovenskí manažéri, podnikoví aj bankoví. Mali síce veľké sebavedomie, ale v mnohých prípadoch tomuto sebavedomiu nezodpovedali znalosti, schopnosti, umenie riadiť v podmienkach trhu.