O čom dalajlámaisti vzorne mlčia

Tibetský HDP 1998 (asi l mld. USD) 47-násobok roku 1959

Keď v nedeľu nechal tibetský duchovný vodca dalajláma v šamorínskej synagóge rozmetať magický pieskový obraz - mandalu, symbolizujúcu pominuteľnosť všetkého dobrého a zlého, nemal šancu rozmetať aj značne pokrivený obrazec o vzťahu Číny a Tibetu v hlavách viacerých slovenských novinárov. Tí si jednoducho nekomplikujú život a ako zvyčajne predložili svojim bezbranným čitateľom puncovaný obraz „čínskeho agresora“, ktorý v roku 1950 anektoval Tibet, ničí jeho duchovné hodnoty, šliape po jeho ľudských právach, nedovoľuje mu praktizovať budhistickú vieru, tibetský jazyk, žiť po svojom hoci v biede. „Pozorovatelia sa obávajú, že Tibet môže čakať ešte horšia budúcnosť ako minulosť,“ tvrdí jeden z týchto publicistických klenotov.

Trocha histórie

Prv, kým sa pozrieme na túto minulosť a súčasnosť, pripomeňme, že prepojenie Tibetu s Čínou nie je dielom len Mao Ce-tunga, ale formovalo sa duchovným i násilným spôsobom od 9. storočia, keď sa tibetské vojská zmocnili a vydrancovali čínsku cisársku metropolu Si-an. Riedko obývaný Tibet sa potom stal po stáročia cieľom výbojov čínskych a mongolských cisárov. Za dynastie Jüan v 13. storočí začlenili Tibet pod čínsku administráciu. Keď sa neskoršie Mongoli zmocnili Tibetu, vypovedali odtiaľ na začiatku 18. storočia dalajlámu, Mongolov zasa vyhnal čínsky vladár Kang-si z dynastie Čching. Od roku 1751 podliehal zasa Tibet Číne, teda presne o sto rokov prv, ako Američania vo vojne odtrhli severnú polovicu Mexika. Prítomnosť Číny v Tibete zoslabili v 19. storočí koloniálne vojny, a potom občianska vojna. V roku 1951 vrátila Peking do Lhasy 17-bodová dohoda, ktorú podpísala Tibetská miestna vláda po tom, čo Čína obsadila východnú časť Tibetu.

Surový feudalizmus

Ako vyzerala táto minulosť, ktorú má tromfnúť „ešte horšia budúcnosť“?

Pod teokraciou dalajlámu fungovalo 1300-ročné nevoľníctvo a otrokárstvo, oveľa krutejšie, ako svojho času v Európe. Aristokracia, úradníci, kláštory a lámovia, ktorí predstavovali 5 % obyvateľov, vlastnili všetku pôdu, pastviny, lesy a takmer všetok dobytok. Ostatní, 95 % Tibeťanov, nemali nič. Oni aj ich deti boli dedičným majetkom, otrokmi teokratickej vrstvy.

„Mních, ktorý sa smeje,“ povedal v Šamoríne: „Vo svojej podstate sme všetci rovnakí.“ Pod jeho vládou až do roku 1959, keď mal 24 rokov, však nevoľníkom a otrokom, žijúcim na hrane smrti, keď u vrchnosti prosili trocha nástojčivejšie o zľutovanie, usekávali za trest ruky a nohy. Títo „rovnakí“ museli odpracovať na robote 50 – 80 % svojich výkonov – tak ukladal Kasag (Tibetská miestna vláda). Nevoľníci boli neuveriteľne zadlžení u úžerníkov. Ich celková dlžoba prevyšovala v roku 1958 dva razy ich celoročnú agrárnu a živočíšnu produkciu. Mnohí utiekli pred úžerou z dedín do Lhasy, Sikace, Nagčchü, Čchamto, kde sa to potom hmýrilo žobrákmi, ktorých kosil hlad a choroby. Majiteľ nevoľníkov a otrokov kupoval, predával, daroval, zastavoval, vymieňal, ba aj zabíjal. Platilo: Život vznešeného má cenu jeho váhy v zlate, život otroka cenu slameného povrazu. Feudáli zriaďovali na panstve svoje vlastné súdy. K trestom patrilo nielen odseknutie ruky či nohy, ale aj uší, hádzanie ľudí do vody, vylupovanie očí, preseknutie šľachy.

V celom Tibete bolo v roku 1951 len sto lekárov, tristo na tibetskú medicínu a tri malé nemocnice pre nobilitu. Kiahne, cholera, týfus, pohlavné choroby, tetanus boli v Tibete doma. Detská úmrtnosť dosiahla 43 %, takmer polovica tehotných žien a rodičiek zomierala. Do školy nechodilo 97 percent detí a tomu zodpovedala aj negramotnosť. Až na malé výnimky boli teda vtedy „všetci rovnakí“.

Ozajstný ohňostroj ľudských práv.

Povstanie otrokárov

Sedemnásťbodová dohoda z roku 1951 s oficiálnym názvom Dohoda o prostriedkoch na mierové oslobodenie Tibetu, vnútená Pekingom a podpísaná Kasagom, uznala potrebu reformy sociálneho systému. Hovorilo sa v nej: „V otázkach rôznych reforiem v Tibete nepoužijú centrálne úrady (Peking) donucovanie. Miestna vláda v Tibete uskutoční reformy podľa vlastného uznesenia a reformné požiadavky ľudu sa vyriešia na základe konzultácie s vedúcimi činiteľmi Tibetu.“ Uplynulo osem rokov, a Kasag sa úspešne vyhýbal reformám. Časť z najvyšších činiteľov čoraz otvorenejšie konšpirovala proti Číne so zahraničím a zorganizovala niekoľko ozbrojených vystúpení. Množili sa vraždy prívržencov reforiem, dokonca i zástupcov Pekingu. V marci 1959 teokratické sily odhodili 17-bodovú dohodu, vyhlásili nezávislosť Tibetu a začali ozbrojené povstanie. Peking ho tvrdo potlačil „v mene jednoty Číny a základných záujmov tibetského ľudu“. Štrnásty dalajláma aj s najvernejšími otrokármi o niekoľko dní utiekol do Indie. Odtiaľ aj počas svojich početných ciest po svete sa podľa určitej slovenskej tlače usiluje o splnenie „najdôležitejšej úlohy, ktorou je zachrániť Tibeťanov“.

Pozrime sa teda, pred čím ich chce zachrániť.

Zrušenie feudalizmu

Ak sa spoľahneme na obecnú znalosť tragického desaťročia „kultúrnej revolúcie“ 1966 - 1975, ktorá poničila, nielen v Tibete, životy, sociálne štruktúry, náboženské stavby, v krátkych rokoch predtým i v ére Tengovej reformy urobil Tibet spolu s Čínou prevratné pokroky. Hlboká tibetská reforma z júla 1959 oddelila svetskú administráciu od náboženskej, zrušila feudalizmus a otrokárstvo, barbarský kódex a tresty. Zrušili sa dlžoby. Pôdu feudálov zúčastnených na povstaní vyvlastnili, od tých, čo neboli v í vykúpili (spolu za 45 miliónov jüanov) a všetko rozdelili nevoľníkom podľa kľúča štvrť hektára na člena rodiny. Rozdelili aj 820-tisíc kusov dobytka. Pôdu dostali aj tí lámovia, ktorí sa prihlásili, že ju budú obrábať. Oddelenie politiky od náboženstva sprevádzala náboženská sloboda, právo stať sa lámom či mníškou i právo z tohto stavu kedykoľvek vystúpiť. Štát sa zaviazal subvencovať tie kláštory, ktoré na seba nezarobia. Reforma poskytla bývalým nevoľníkom politické práva, Tibeťanom a etnickým menšinám 80 % miest v tibetskom i regionálnych parlamentoch, čo sa dodnes dodržiava, na úradoch je 74 % Tibeťanov. Úradná reč je tibetština a čínština „s prednosťou tibetštiny“.

Ekonomická revolúcia

Skok z feudalizmu do Tengovej reformy priniesol z centra do Tibetu subvencie v rozsahu 40 mld. jüanov, peniaze alokujú aj viaceré čínske provinčné vlády. V roku 1998 dosiahol Tibet HDP 9,118 mld. jüanov, 47-násobok roku 1959. Dnešná infraštruktúra je, pravda, s niekdajšou neporovnateľná, v roku 1998 sa do nej napr. investovalo 468-krát viac ako za dalajlámu v roku 1958. Fungujú tri civilné letiská, v Lhase medzinárodné, diaľkové cesty pretínajú náhorný Tibet. Vtedy mal Tibet len jeden malý priemyselný závod na výrobu zbraní a elektráreň s výkonom 92 kW, spolu 100 zamestnancov. Dnes má 300 závodov s 50-tisíc robotníkmi. Teraz zberajú roľníci 850-tisíc ton obilia oproti 155-tisíc ton v roku 1952, rastlinná a živočíšna výroba dáva polovicu HDP, 30-násobok výkonu z roku 1959. V Tibetu, kde kedysi žilo 90 % ľudí v biednych stanoch a pozliepaných šopách, je dnes paradoxne viac obytného priestoru na obyvateľa ako v preľudnených a bohatších oblastiach Číny.

Oproti niekdajším trom malým nemocniciam je tam dnes 1300 zdravotníckych zariadení so 6700 lôžkami a 3,57 lekára na tisíc obyvateľov – je to lepšie ako celočínsky priemer. Novorodenecká úmrtnosť sa znížila zo 43 % na 3,6 %. Priemerná dĺžka života sa natiahla z vtedajších 35,5 roka na dnešných 67 rokov. Pre Tibet neplatila zásada jedného dieťaťa, a tak sa počet jeho obyvateľov zvýšil o 1,24 milióna (na 194 %) za posledných 40 rokov. Vyše 80 % detí chodí do školy, ktorá je bezplatná od základnej po tibetskú univerzitu. Negramotnosť sa znížila na polovicu populácie.

Možno pochopiť, že čísla sú nudné čítanie, preto sa mu asi mnohí naši novinári neradi venujú. Patria však k základnému vzdelaniu. Čo však nemožno pochopiť, je predvčerajší televízny výrok údajne ľavicového politika, ktorý chvejúcim sa hlasom oznámil, že situácia v Tibete je „tragická“. Možno mu práve rozrušenie nedovolilo pochopiť, že tragická situácia nie je na Ďalekom, ale Blízkom východe.

Jaroslav Brabec