Práva zamestnávateľov v ofsajde

Čo ak pracovník zo dňa na deň odíde z práce?

Na ochranu zamestnancov máme odbory. Tie presne vymedzujú právomoci zamestnávateľa a práva zamestnanca, ak má pocit a dôkazy, že mu zamestnávateľ krivdí. Zákonník práce má otvoriť od budúceho roka ochrane práv zamestnancov nové možnosti. Sú rovnako dobre ochraňovaní aj podnikatelia pred svojvôľou zamestnancov? Za takýto prípad možno považovať napríklad to, ak zamestnanec odíde z pracoviska zo dňa na deň. Čo ak tým ohrozí chod prevádzky? Čo ak zamestnávateľ, ktorý doňho investoval na rôznych školeniach, nevie zaňho nájsť náhradu? Dnes sa tento jav dosť rozšíril, no Zákonník práce tento problém špeciálne nerieši a zamestnanca v takýchto prípadoch k ničomu nezaväzuje a nenúti. Napríklad, že ak sa obe strany nedohodnú na dátume odchodu zamestnanca, že ten musí zostať aspoň do konca práve začatého mesiaca. Táto situácia môže byť najmä vo vysoko špecializovaných prevádzkach zneužívaná, napríklad na neúmerné mzdové požiadavky, hoci to znie pri dnešnej úrovni miery nezamestnanosti paradoxne.

Ako môže v takýchto prípadoch postupovať zamestnávateľ? V podstate nemá na zamestnanca „páky“. Jedným z riešení je po svojvoľnom odchode preukázať mu prípadnú spôsobenú škodu a vymáhať jej náhradu. Zamestnávateľ však vtedy musí preukázať: existenciu pracovnoprávneho vzťahu so zamestnancom v čase vzniku škody, vznik škody, protiprávny úkon - porušenie povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním, alebo úmyselné konanie proti pravidlám slušnosti a občianskeho spolužitia, príčinnú súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody a zavinenie zamestnanca. Vznik škody a jej výšku preukazuje poškodený zamestnávateľ. Zákonník práce zotrváva na zásade, že zamestnávateľovi patrí zásadne len náhrada skutočnej škody. Ak bola spôsobená zamestnancom úmyselne, môže zamestnávateľ požadovať aj náhradu inej škody, ak by jej neuhradenie odporovalo pravidlám slušnosti a občianskeho spolužitia.

Zamestnanec, ktorý zodpovedá za škodu podľa § 172, je povinný nahradiť zamestnávateľovi skutočnú škodu, a to v peniazoch, ak škodu neodčiní uvedením do predchádzajúceho stavu (výška náhrady škody spôsobenej z nedbanlivosti nesmie presiahnuť u zamestnanca sumu rovnajúcu sa trojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku). Voľba náhrady škody - buď peňažná, alebo uvedenie do pôvodného stavu, je ponechaná na zamestnanca, ktorý má povinnosť škodu nahradiť. Výšku požadovanej náhrady škody určuje zamestnávateľ.

Ako ukazuje naša právna úprava, kým na jednej strane dbáme na práva zamestnancov, zamestnávateľa sa v podstate nik nezastane. O morálnych alebo o nepriamych škodách spôsobených s urýchleným hľadaním náhrady sa nikde nehovorí. Takže dnes majú v takýchto prípadoch zamestnanci jednoznačne navrch.

Katarína Šimková