Keď uvravenosť nie je výhrou

Komentuje Eleonóra Bujačková

Opakujem neraz vyslovené, že slušný novinár musí mať železné nervy a trpezlivosť, ak chce získať celkom obyčajnú informáciu. A pritom neraz oveľa zásadnejšia správa o úmysloch výrobcov je vyslovená celkom ľahko a bez rozmyslu. Naivita niektorých slovenských podnikateľov v oblasti vonkajších vzťahov je skutočne neuveriteľná. Nezabudnem na spoločnosť, ktorá sa prostredníctvom niekdajšej organizácie zahraničného obchodu podieľala na veľkej zákazke a v rovnakom období v súlade s vtedajšou publicistickou módou sa chválila, že s ňou už nikdy nechce mať nič spoločné. Druhú takú objednávku už pre svoje silné reči nezískala.

Niektoré podniky sa dodnes snažia pred novinármi tajiť aj to, čo sa dá okamžite zistiť napríklad z výročnej správy (napríklad výšku straty či zmeny v zložení predstavenstva). Na druhej strane však západným odborníkov zrejme v dobrej viere vytárajú najdôvernejšie informácie. Táto otvorenosť sa takmer okamžite obráti proti nim. Mnohí z vlastných skúseností vedia, že ani dobrý obchodný priateľ nie je v skutočnosti priateľ. Bez ohľadu na to, že sa tak tvári hoci aj niekoľko rokov. Niektorí odborníci zo sveta tvrdia, že tento fakt by sa mal „vtĺkať do hlavy“ všetkým manažérom. Je to dôležitejšie ako vedieť, že biele ponožky sa k tmavému obleku prinajmenšom nehodia.

Sú veci (napríklad zloženie nákladov, predajná taktika), o ktorých podnikateľ v žiadnom prípade nesmie hovoriť. Nesmie ich prezradiť ani milenke, psychiatrovi či v spovednici. U nás sa však prezrádzajú (verím, že nevedomky) najväčším konkurentom. Ak ide firma do nejakého obchodného sporu, vystrieľa všetky argumenty vopred. Zlepší si síce domácu povesť, ale obávam, sa, že svojim advokátom veľmi nepomôže. Kto má nezavinené problémy, ten neraz vykladá, koľko miliónov mu protiprávne dlhuje napríklad banánová republika. Je mu hneď lepšie, že si vylial srdce. Ibaže obchodní radcovia tiež čítajú noviny, a tak na druhý deň putuje napríklad depeša do pomarančovej republiky. Podnikateľ sa potom nesmie čudovať, keď mu dlžníci z tejto krajiny prestanú platiť (prečo by financovali niekoho, kto aj tak čoskoro zbankrotuje, a teda už nikdy nič nedodá).

Priveľká otvorenosť v obchodných otázkach sa, žiaľ, neobmedzuje iba na podnikateľov. Mnoho príkladov by sme našli aj na najvyšších úradoch. „Zhovorčivosť“ je naozaj zlozvyk. Žiaľ, s príliš neefektívnym výsledkom.