Deformovaná hospodárska súťaž

Rozumne uvažujúci občan nepochybuje o dôležitosti existencie východiska z terajšieho neutešeného stavu hospodárstva. Kľúčom je masívne investovanie do obnovy výrobnej základne na čo najvyššej technologickej úrovni, ako aj do výstavby nových moderných jednotiek produkujúcich konkurencieschopné výrobky. Preto každý podnikateľský subjekt privíta, keď sa štát vhodnými právnymi úpravami usiluje čo najviac zvýšiť záujem o investovanie a vytvára nástroje a priaznivé podmienky, ktoré ho podporujú. Nasledujúci príklad takejto „podpory“ je však, žiaľ, zároveň aj príkladom unáhlenosti a nedomyslenosti jej možných dôsledkov. V uvádzanom prípade „podporou“ investovania sú postihnutí občania a prevažná časť investujúcich podnikateľov, ako aj deformovaná hospodárska

V ust. § 1 ods. 2 zákona o niektorých opatreniach týkajúcich sa prípravy významných investícií a o doplnení niektorých zákonov č. 175/1999 Z. z. je pojem „významná investícia“ definovaný ako „stavba určená na výrobu..., ak finančné prostriedky potrebné na uskutočnenie stavby sú v sume najmenej 1 mld. Sk investičných nákladov, plánovaný objem výroby alebo zamestnanosť sú národohospodársky významné a vláda Slovenskej republiky o nej rozhodla, že jej uskutočnenie je vo verejnom záujme“. Pri splnení týchto podmienok ministerstvo hospodárstva vydá investujúcemu podniku osvedčenie, že ide o významnú investíciu. Na základe osvedčenia má podnik právo sa vyvlastnením dostať k pozemku, na ktorom bude investícia vybudovaná (§ 3 citovaného zákona). Z uvedeného vyplýva, že takýto podnik má zo zákona právo dosiahnuť prevod potrebného pozemku do svojho vlastníctva formou vyvlastnenia. Podľa vymedzenia inštitútu náhrady za vyvlastnenie (§ 111 a nasl. stavebného zákona č. 50/1976 Zb. v znení neskorších predpisov) podnik v takom prípade zaplatí za pozemok náhradu určenú podľa vyhl. č. 465/1991 Zb. o cenách stavieb, pozemkov...). Podnik realizujúci významnú investíciu tak zo zákona vynúteným a najzávažnejším spôsobom zasiahne do vlastníckeho práva ďalšieho subjektu a donúti ho prijať náhradu za vyvlastnenie pozemku, čo je

najnižšia cena,

ktorú už ďalej nemožno žiadnym spôsobom znížiť. Je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že takáto náhrada za vyvlastnenie bude niekoľkonásobne nižšia ako reálna trhová cena toho istého pozemku, čo veľmi významne zníži celkové náklady podniku na realizáciu investície, a teda zlepší jeho hospodárske výsledky, posilní konkurenčnú schopnosť atď.

Predstavme si pre zmenu podnik, ktorý tiež chce investovať a jeho zámer môže byť z hľadiska plánovaného objemu výroby alebo zamestnanosti rovnako národohospodársky významný (veľmi vágne formulácie v definícii významnej investície podľa zákona č. 175/1999 Z. z.), ale investičné náklady jeho stavby nedosiahnu 1 mld. Sk. Jeho investícia tak nijako nebude môcť dostať štatút „významnej investície“, nemôže dostať takéto „osvedčenie“, hoci finančné vyjadrenie produkcie a zamestnanosť vôbec nemusí priamo súvisieť s cenou investície, ako sa to snaží implikovať uvedený zákon cez „nákladový princíp“, dávno prekonaný v čase informačnej spoločnosti. Za potrebný pozemok bude musieť zaplatiť nie najnižšiu možnú cenu vo forme náhrady za vyvlastnenie, ale cenu dosiahnutú dohodou s pôvodným vlastníkom, ktorá sa prinajmenšom priblíži trhovej cene. Niet pochybností o tom, že to výrazne zvýši jeho celkové náklady investície, pretože trhová

cena pozemku

bude vo všeobecnosti rádovo vyššia ako náhrada za vyvlastnenie toho istého pozemku (úradná cena podľa vyhl. č. 465/1991 Zb.). Môže to znamenať, že už len cena pozemku bude tvoriť prevažujúcu časť celkových investičných nákladov, čo samozrejme výrazne a na dlhý čas zhorší hospodárske výsledky podniku (okrem iného vysokým úverovým zaťažením), podstatne to zhorší jeho konkurenčnú schopnosť.

Vzniká závažný paradox: veľkému investorovi, ktorý má zdroje na miliardovú investíciu, zákon umožňuje dostať sa k pozemku za najnižšiu možnú cenu a malý investor, zápasiaci so zabezpečením zdrojov na investíciu musí za potrebný pozemok zaplatiť trhovú cenu na základe dohody s pôvodným vlastníkom. Tu sa nedá hovoriť o rovnakých podmienkach na podnikanie obidvoch subjektov. Ako sa v tomto diskriminačnom zákone prejavuje tak často spomínaná podpora malého a stredného podnikania, ktoré je jedným z hlavných pilierov vyspelých ekonomík? Z uvedeného jasne vyplýva, že uplatnenie zákona č. 175/1999 Z. z. mimo akúkoľvek pochybnosť spôsobí nerovnoprávne postavenie subjektov podnikajúcich v našom hospodárstve. Medzi základné predpoklady ochrany regulárnej hospodárskej súťaže pritom nesporne musí patriť vytvorenie rovnakých podmienok pre všetkých jej účastníkov. V opačnom prípade nebudú v hospodárskej súťaži víťaziť subjekty, ktoré sú výkonnejšie a efektívnejšie. Preto je zrejmé, že zákon č. 175/1999 Z. z. je v rozpore s ust. čl. 55 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého „Slovenská republika chráni a podporuje hospodársku súťaž“, keď je tam i druhá veta v znení, že „podrobnosti ustanoví zákon“.

Ako v spojených nádobách to zapôsobí aj na druhú dotknutú stranu: občanovi vlastniacemu pozemok, ktorý veľký investor potrebuje na svoju „významnú“ investíciu, bude jeho pozemok vyvlastnený a veľký investor vynúteným a najzávažnejším zásahom do vlastníckych práv občana mu doslova

vnúti najnižšiu

možnú cenu podľa desať rokov starého cenového predpisu. Veľkému investorovi to umožňuje zákon č. 175/1999 Z. z. O cene pozemkov, ktoré malý investor potrebuje pre svoju „bezvýznamnú“ investíciu, sa však musí dohodnúť s občanom - vlastníkom pozemku, a to tak, aby sa ich vzájomný kompromis aspoň približoval k trhovej cene, ktorú v danej lokalite bežne používajú miestne úrady pri predaji obecnej pôdy. Je v záujme štátu, ktorého mechanizmy sú nástrojom presadzovania verejného záujmu občanov, podporovať investovanie. Možno však rozumne vysvetliť, prečo to štát robí tak, že dopustí poškodzovať záujmy určitej časti občanov? Každý rozumný občan prinajmenšom intuitívne chápe podstatu verejného záujmu, ako aj to, že v jeho mene musí byť pripravený strpieť aj určité obmedzenia vlastných práv. Čo je však skutočným verejným záujmom a čo sa do jeho podoby len štylizuje, aby to „ľahšie prešlo“?

Za verejný záujem možno označiť všeobecný súhlas občanov s takou zmenou stavu v akejkoľvek spoločenskej oblasti, ktorou by sa dosiahlo uspokojenie určitej potreby pociťovanej prevažnou väčšinou občanov štátu, ktorá predtým uspokojená nebola alebo bola uspokojená v menšej miere. Nemožno pochybovať, že každá súkromná spoločnosť sa pri alokácii vlastných zdrojov a umiestňovaní investícií riadi svojimi súkromnými záujmami, predovšetkým a prakticky vždy kritériami hospodárskej efektívnosti,

výhodnosti a zisku,

inak by neobstála v konkurencii. Je potom korektné, keď štát individuálny záujem iba niektorých vybraných súkromných spoločností deklaruje ako verejný záujem? Ak štát napriek tomu dospeje k záveru, že je potrebné podporovať investovanie poskytovaním vhodných úľav a zvýhodnení, mal by to uskutočňovať tak, aby z nich mali úžitok všetky podnikajúce subjekty bez rozdielu, a nie iba vybraní jednotlivci. Umožnením daňových prázdnin po uvedení investície do prevádzky, štát podporí záujem podnikajúceho subjektu o investovanie, ale zároveň očakáva, že utrpené straty v počiatočných fázach projektu sa mu vo zvýšenej miere vrátia po dokončení investície, a to nielen vo väčšom príjme z daní, ale aj rastom zamestnanosti a príjmov z poistného, zlepšením platobnej bilancie atď. Straty štátu sú tak len dočasné a v konečnom dôsledku ich musia prevážiť dlhodobé prínosy, inak by podpora investovania formou zvýhodnení nemala zmysel.

Pokiaľ však ide o postihnutého občana, štát mu na úžitok a v prospech súkromnej spoločnosti spôsobí trvalú, nezvratnú a nenahraditeľnú ujmu. V podstate sa zákonom porušuje ústavná zásada, že vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Významnú časť ťarchy úľav a zvýhodnení pre vybrané súkromné investície štát svojím zákonom prenáša na iného súkromného vlastníka - občana, pričom táto ťarcha je definitívna a nikdy sa mu nebude kompenzovať. Preto v procese investovania by mal štát k občanovi pristupovať aspoň približne tak, ako pri ochrane svojich vlastných záujmov, prinajmenšom by sa však nemal dopúšťať zákonom legalizovaného poškodzovania vlastníckych práv svojich občanov súkromnými podnikateľskými subjektmi, ktorým zároveň deformuje hospodársku súťaž. Iba vtedy sa naplní zásada rovnakého obsahu a rovnakej ochrany práv všetkých vlastníkov bez rozdielu, ako aj zásada rovnosti podmienok v hospodárskej súťaži.

Michal Šeďo

Bratislava