Zmena pravidiel: cieľ dobrý, no forma nie

„Osedlá si“ vláda vlastných aj koaličných poslancov?

V § 87 ods. 2 zákona č. 303/1995 Z. z. o rozpočtových pravidlách navrhuje vláda doplniť vetu: „O pozmeňujúcom alebo doplňujúcom návrhu k návrhu zákona o štátnom rozpočte, ktorý zvyšuje výdavky štátneho rozpočtu možno hlasovať, len ak sa súčasne hlasuje aj o návrhu na zníženie iných výdavkov štátneho rozpočtu v rovnakej výške.“ Cieľom navrhovanej úpravy, ktorá v minulých dňoch v parlamente prešla prvým čítaním, je to, aby sa v priebehu schvaľovania návrhu štátneho rozpočtu nezvyšoval jeho schodok. Tento návrh však v parlamente vyvolal veľkú búrku nevôle a podľa poslancov konečný cieľ - udržanie navrhovaného schodku možno dosiahnuť nenásilným a podľa nich demokratickým spôsobom. „Minister financií má paradoxne vždy najväčšie problémy s vlastnou koalíciou, pretože o tej sa predpokladá, že je väčšinová a takisto sa pri predkladaní návrhu rozpočtu, podobne ako koalícia, predbieha v tzv. ústretových návrhoch voči občanom...“ - povedal nám poslanec za HZDS S. Kozlík, ktorý motív takéhoto návrhu ako bývalý minister financií chápe, ale nesúhlasí so spôsobom jeho realizácie. „Je to vlastne obmedzenie slobody vyjadrenia poslancov. Udržanie deficitu navrhovaného vládou je predsa vecou vládnej koalície. Ona má kryť zámery vlády.“

O tom, že odpor proti tomuto návrhu vlády nie je výlučne opozičná záležitosť, svedčia slová ministra výstavby I. Harnu: „Podobný princíp som zaviedol vo volebnom období 1990 - 1992, keď som bol spoločným spravodajcom pri prerokúvaní návrhu zákona o štátnom rozpočte. Zásadný rozdiel bol v tom, že vtedy sme si toto obmedzenie ako poslanci odsúhlasili ako náš vlastný návrh na konkrétne rokovanie. Keď je takýto princíp zakotvený priamo v zákone natrvalo, už to nie je legitímne.“ Nezávislý poslanec R. Fico si myslí, že parlament sa stal slúžkou vlády. „Toto už nie je parlamentná demokracia, ale demokracia, kde vláda používa poslancov len na prijatie toho, čo potrebuje. Ak by sa predsa vláda cítila byť silná, pokiaľ ide o počty poslancov, tak by sa nemusela obávať žiadnych návrhov, ktoré by išli nad rámec rozpočtu. Veď zodpovední poslanci podporujúci svoju vlastnú vládu by takéto návrhy okamžite mali odmietnuť.“

„Podľa kompetenčného zákona je ministerstvo financií zodpovedné za príjmy a výdavky v štátnom rozpočte. A poslanci sú tu na to, aby tvorili legislatívu. Lenže aká je skutočnosť? Dnešný parlament je v podstate 150 štatistov,“ povedal nám poslanec za SNS J. Sitek. Podľa neho si vláda s parlamentom doslova robí čo chce. „Pri prerokúvaní takých dôležitých zákonov ako o colníkoch alebo o dani z príjmov sme ich dostali hodinu pred hlasovaním,“ uzatvára J. Sitek a očakáva ostrú reakciu predsedu NR SR J. Migaša, ktorý už raz takýto postup verejne kritizoval. Ako ukázala naša sonda, návrh na zmenu § 87 vyvolal búrku nevôle poslancov bez ohľadu na stranícke tričká. Hoci nie sú v zásade proti princípu - nezvyšovať deficit štátneho rozpočtu - vadí im spôsob, akým si ho chce vláda vopred poistiť. A ako by to podľa nich mala riešiť? S. Kozlík, s ktorým možno súhlasiť: „...podobne ako v iných krajinách vrátane ČR. Aj u nás by štátny rozpočet mal byť schvaľovaný na tri a nie na dve čítania. V prvom čítaní by sa hovorilo o troch základných údajoch rozpočtu: príjmoch, výdavkoch a deficite. Po ich schválení by návrh rozpočtu prešiel do druhého čítania, kde by sa už automaticky diskutovalo iba o vnútornom prerozdelení príjmov a výdavkov. Podľa slovenského rokovacieho poriadku návrh štátneho rozpočtu automaticky nastupuje do druhého čítania.“

Prečo ide slovenská vláda netradičnou cestou, keď sú vymyslené spôsoby, ktoré sa už na prvý pohľad zdajú byť kultúrnejšie a viac demokratické? Ako naznačil R. Fico zrejme preto, lebo si nie je istá podporou vlastných poslancov, ktorí sú ako koalícia logicky vo väčšine a mali by vládu podržať tým, že opozíciu pri pokusoch o prípadný finančne nepodložený populizmus prehlasujú. Okrem toho takýto postup dokazuje aj to, že vláda svojim poslancom nedôveruje. A schválením novely zákona si chce ich pri návrhoch „poistiť“. Z hľadiska vlády je to logický krok, pretože koalícia je veľmi rozháraná, má rôznorodé stranícke záujmy a niektoré subjekty až príliš často hovoria o vystúpení z nej. Iná rovina vládneho by bola, keby, tak ako hovorí I. Harna, sa na takomto postupe poslanci dohodli. U opozičných možno označiť za normálne, ak sa musia podriadiť vládnucej väčšine. Ak však takéto pravidlo odsúhlasia koaliční poslanci, potom smelo možno hovoriť o tom, že ich prekabátila vlastná vláda.

Peter Višváder