Tibet a tvorba virtuálnej reality

Neobyčajne živá diskusia čitateľov Hd o tibetskej tematike

Článok O čom dalajlámaisti vzorne mlčia (Hd č. 199) vyvolal medzi čitateľmi Hospodárskeho denníka nečakane živé diskusie, do redakcie smerovali telefonáty a maily. Jeden až z Tokia. Veľká väčšina ohlasov je kladná. Čitatelia pochopili, že nám išlo o zaplnenie tých súvislostí čínsko-tibetských vzťahov, o ktorých prevažná časť slovenskej tlače – a nielen v súvislosti s návštevou dalajlámu – programovo mlčí; explicitne to zdôrazňuje už titulok.

Tibetská téma súčasne ukázala aj v širšom meradle ideologický úspech, ktorý inkasuje prax jednostrannej informovanosti slovenskej verejnosti. Stojí za to sa nad tým zamyslieť.

Ojedinelý nie je na prekvapenie názor, že keby až do úteku dalajlámu do Indie v roku 1959 panoval v Tibete už 1300 rokov feudalizmus s črtami otrokárstva, musela by o tom písať aj iná tlač. Dalajláma by nedostal Nobelovu cenu a neprijímali by ho všade vo svete s otvorenou náručou. Pre časť čitateľov je skôr prijateľnejšie falošné tvrdenie, že na príčine nešťastia tibetského ľudu je dnešná Čína, ktorá „zlikvidovala jeho ľudské práva“ a robí „genocídu tibetského ľudu“. Túto virtuálnu skutočnosť sa statočne usilovali usídliť vo vedomí ľudí aj články k návšteve dalajlámu.

Desivá štatistika

V jednom z nich s názvom Mních, ktorý sa smeje sa dokonca tvrdí, že po protičínskom povstaní v roku 1959 „monitorovacie skupiny protibetských organizácií uvádzajú desivé číslo 1,2 zlikvidovaných príslušníkov tibetského národa“. Ak uvážime, že v roku 1950 mal Tibet jeden milión obyvateľov a o pár rokov potom len o niečo viac (avšak pri čínskej etnicíde), je štatistika monitoringu i príslušnej redaktorky ozaj vynikajúcim výkonom. Iní autori zasa uvádzajú, že s dalajlámom utieklo 80- až 120-tisíc Tibeťanov. Slušalo by sa však poznamenať, že historici uvádzajú aj iné čísla (Alan Palmer v The Penguin Dictionary of XX. Century na strane 362 uvádza 9-tisíc utečencov. Dodajme, že zväčša feudálov, ich ozbrojených jednotiek, úradníkov, mníchov. Na takú informáciu však tvorcovia virtuálnych dejín už nemajú síl.

Zodpovednosť

Virtuálna realita je možno zaujímavá počítačová hra, ale v mediálnej hre nesie zodpovednosť za to, že sa pre občanov stáva pravdou. Táto „pravda“ je potom legitimáciou pre politikov, aby konali.

Možno si ešte spomenieme na výroky ministra obrany USA Cohena, ktorý pustil do obehu, že Srbi povraždili v Kosove stotisíc Albáncov. Všetci to, pochopiteľne, rozhorčene odsúdili. Onedlho sa nenápadne prešlo k číslu 11-tisíc. Už rok však v Kosove usilovne hľadajú, ale zatiaľ sa narátalo niečo vyše 2-tisíc mŕtvych, pričom príčina smrti mnohých je neznáma. Možno si aj spomenieme na „hromadnú popravu kosovských Albáncov v Račaku“, na základe čoho sa Srbom predložil rambouilletský diktát. Podpíšete alebo budeme bombardovať. Došlo na druhý variant, hoci oficiálna správa prevažne fínskych patológov obvinenia z masakry nepotvrdila. Verejnosť však už bola spracovaná.

Karta v mocenskom mariáši

Pre mocenské posuny sa, pravda, virtuálna skutočnosť vytvára nielen parabolizovaním, dramatizovaním vhodných, ale aj bagatelizovaním či zamlčovaním nevhodných faktov. Nejde o dalajlámu ako človeka či umierneného mnícha, ale o to, že sa objektívne stal kartou v mocenskom mariáši. Preto o neho rozvojový svet nemá záujem, preto ho prijímajú len určité kruhy v bohatých štátoch. Pre obyčajného človeka je však aj tam len atrakciou, ktorá sype piesok, povedzme do Dunaja. Považujem za hanbu našich čias, keď Číne, ktorá sa po jeden a pol storočí hanebného ópiového kolonializmu a ďalších vojen krvopotne škriabe k väčšej miske ryže, hádžu na krk slučku Taiwanu, TMD-rakiet, politických provokácií sekty Fa Lun-kung, Tibetu, áno, aj Nobelových cien. Do Číny by mala smerovať Nobelova cena rozhodne za niečo celkom iné. Príslušný návrh podal aj malajzijský premiér Mahathir.

„Genocída“

Pokiaľ ide o genocídu, je to silný tabak. Tibeťanov pribúda bez obmedzenia, zatiaľ čo dominantné etnikum Chan, a to aj v Tibete, bolo zaviazané známou kvótou jedno dieťa na rodinu. Ako vyzerá táto etnocída a vytláčanie Tibeťanov z Tibetu? V Tibete, ktorý má dvojnásobnú rozlohu Francúzska, dnes žije 2,45 milióna obyvateľov, z toho 2,36 milióna Tibeťanov (96,33 %), národnosti Chan 67-tisíc (2,73 %), zvyšok ostatné etniká (údaje z konca roku 1998). Pripomeňme súčasne, že aj Tibeťania žijú v iných čínskych provinciách, najmä v piatich juhozápadných a je ich tam viac ako v samom Tibete. Európska únia kodifikuje voľný pohyb ľudí, a to cez hranice suverénnych štátov, lepšie povedané cez hranice štátov s obmedzenou suverenitou, ako integračnú zásadu. Ani v USA nežijú na niekdajších mexických územiach len Mexičania a na indiánskych len Indiáni. Vlastne tam už žijú len veľmi okrajovo. Keď však Čína pošle do Sin-ťiangu, Čching-chaja či Tibetu na veľké stavby odborníkov alebo chce premiestniť obyvateľov z púšte do priaznivejších podmienok, je to „tragédia“, „genocída“ a Svetová banka vypovie rozvojový úver.

Ide však o niečo celkom iné.

Jaroslav Brabec