Inteligencia a IQ

Ľudský mozog je jediný známy objekt, ktorý dokáže študovať sám seba. Čomu vďačí za svoje schopnosti? Názory sa rôznia. Najdôležitejšiu úlohu vraj mohla zohrať schopnosť podvádzať alebo napr. umenie presne hodiť kameň či oštep.

Pred viac ako štyrmi miliónmi rokov žil vo východnej Afrike tvor nazvaný Australopithecus anamensis. V porovnaní s dnešným človekom nebol nijako vyspelý. Niektorými telesnými znakmi pripomínal šimpanza.

Tento australopitek i napriek tomu predstavuje prvý druh, o ktorom vedci s istotou tvrdia, že sa pohyboval vzpriamene po zadných končatinách. Mohol byť súčasťou vývojovej vetvy, ktorá viedla k ľudom.

Mozog príslušníkov tejto vývojovej vetvy sa postupne zväčšoval a vykazoval komplikovanejšiu stavbu. Čo bolo hlavnou príčinou, ktorá urobila z ľudského mozgu to, čím je dnes? Na túto otázku neexistuje jednoznačná odpoveď. Podľa väčšiny vedcov nemožno nájsť jeden rozhodujúci faktor. Vo vývoji človeka hrali úlohu mnohé vplyvy.

Existujú však vedci s pomerne úzkym pohľadom na evolúciu človeka. Patrí k nim Američan William Calvin z University of Washington v Seattle. Calvin tvrdí, že onen rozhodujúci faktor našiel: za svoje schopnosti vďačíme tomu, že naši predkovia sa naučili programovať tzv. balistické pohyby.

Balistické pohyby sú extrémne rýchle, veľmi presné pohyby horných končatín. Len čo raz spustíme mechanizmus, ktorý začne akciu, nemôžeme už pohyb nijako modifikovať. Príkladom je úder kladivom na klinec, pri ktorom musí mozog naplánovať do najmenšieho detailu presnú sekvenciu činnosti desiatok svalov. Calvin sa domnieva, že oblasti mozgovej kôry, ktoré zodpovedajú za programovanie balistických pohybov, riadia aj pohyby svalov, pomocou ktorých tvoríme reč.

Predchodcovia človeka možno prežili vďaka tomu, že vedeli presne hádzať. Prudko vymrštený predmet im slúžil na lov i obranu. Okrem toho zvládli výrobu nástrojov. Na obe činnosti potrebovali práve balistické pohyby. Reč sa potom u nich vyvinula – aspoň podľa Calvina – ako akási čerešnička na torte, ktorá sa však ukázala byť veľmi užitočnou. Čerešnička na torte, ktorá katapultovala našich predkov nebývalým spôsobom vpred.

S inou zaujímavou teóriou prišiel Goeffrey Miller z University College London. Domnieva sa, že pri zrode ľudskej tvorivosti bol život v skupinách, ktorý umožnil vznik tzv. proteovskej podoby machiavelianskej inteligencie.

Čo sa za týmto pojmom ukrýva? Zjednodušene povedané to neznamená nič iné, než že sme sa naučili podvádzať a miasť protivníka náhodným, ťažko predvídateľným správaním. Miller tvrdí, že sa tvorivá inteligencia vyvinula až vo chvíli, keď sa mozog stal natoľko zložitým, že dokázal klamať. A aj hľadať spôsob, ako sa proti podvodom brániť.

„Najlepšie vždy dopadne ten, kto si osvojil líščiu prefíkanosť. Musí však toto umenie utajiť, musí sa výborne vyznať v pretvárke a zastieraní,“ píše v knihe Vladár taliansky mysliteľ Niccolo Machiavelli, po ktorom bola teória pomenovaná.

„Líščia prefíkanosť” slávi úspech aj v živočíšnej ríši. Šimpanzy podvádzajú napr. aj tak, že signál pre objavenú potravu vydávajú v miestach, kde žiadna potrava nie je. Takto klamú ostatných príslušníkov tlupy a sami sa potom môžu v pokoji najesť.

Aby mohol nejaký živočích podvádzať, musí vedieť čítať myseľ iných jednotlivcov a odhadovať, ako sa v určitej situácii zachovajú. Zdá sa, že spoločný predok človeka a šimpanza, ktorý mohol žiť približne pred siedmimi až desiatimi miliónmi rokov, si túto schopnosť vytvoril. Tým podľa Millera naštartoval veľmi úspešnú evolučnú stratégiu: cestu k vzniku ľudského vedomia.

A ako ide táto teória dohromady s predstavou hominidov ako altruistických bytostí, ktoré si vzájomne pomáhajú? Celkom dobre. Keby sa príslušníci jednej skupiny navzájom stále podvádzali, strácali by na tom všetci. Preto sa vyplatí do istej miery spolupracovať a podraziť toho druhého iba občas.

Podvádzanie, hoci seberafinovanejšie, by však k vzniku ľudskej tvorivosti nestačilo. Miller tvrdí, že významnú úlohu musel zohrať aj výber sexuálneho partnera. Jednotlivci obdarení machiavelianskou inteligenciou dosahovali vyššie postavenie na spoločenskom rebríčku. Samiciam to imponovalo a vyberali si úspešných samcov za partnerov. Podvedome tak zabezpečovali svojim potomkom väčšiu šancu na prežitie. „Gény inteligencie” sa vďaka tomu v populácii šírili.

Hoci Millerov pohľad na vývoj človeka je širší ako pohľad Calvinov, stále ide o pomerne extrémny názor. Mnoho vedcov radšej hovorí o zložitom komplexe faktorov, ktorý z ľudí urobil to, čím sú dnes.

Podvádzanie, umenie hádzať... vďačíme skutočne týmto „schopnostiam” za to, čím sme?! Príliš povzbudzujúco to neznie.

Uspokojiť sa však môžeme tým, že vývoj ľudskej inteligencie bol veľmi komplikovaný proces, ktorý na Zemi nemá obdobu. Môžeme ho vysvetliť jednoduchým spôsobom, hoci pomocou balistických pohybov. Musíme sa potom však pýtať, nakoľko je takéto vysvetlenie pravdepodobné.

(mb)