Podľa ovocia poznáš človeka

Rozhovor s „ministrom“, ktorý nie je vo vládnych protokoloch

„Každý má nejaké hobby, niekto zbiera známky či je poľovníkom, ale mojou túžbou od mladosti je mať kontakt s ľuďmi a pracovať aj v diplomatickej sfére, čo v minulosti nebolo možné,“ povedal mi pri návšteve farnosti v Brestovanoch pri Trnave kňaz a jej správca Marián Červený. Jeho fara býva pravidelne miestom stretávania sa nielen veriacich z obce, ale aj našich a zahraničných predstaviteľov duchovenstva, politiky, diplomacie, vedy a kultúry. Mnohí označujú M. Červeného za neformálneho, neoficiálneho ministra zahraničných vecí Slovenska. Ako som sa presvedčil, u neho nie je podstatné, či návštevník je katolík, evanjelik, žid, či je členom KDH, SDĽ... Dôležité je, aby bol hodný slova „človek“, mal úprimný vzťah k ľuďom, mal ich rád a bol ochotný vecne, bez emócií diskutovať, byť nápomocný druhým.

"Najhoršie je to, čo často počúvame - fanatizmus. Či už v náboženstve, politike, ale i v športe. Moju faru navštívili viacerí veľvyslanci akreditovaní v SR, pričom dobré kontakty mám s diplomatmi z USA, Rakúska, Talianska, Španielska, Poľska, Chorvátska a ďalšími". Ako hovorí M. Červený, myšlienka stretávania sa s ľuďmi vychádza z evanjelia. Ježiš Kristus bol otvorený všetkým ľuďom. Dialóg však neznamená, že musíme ustúpiť z pozície. Ide o vyjasňovanie si princípov, kto v čo verí. Dialóg, to nie je presvedčovanie niekoho o svojom názore, ale ukázať svoj zorný uhol, ako sa pozeráme na problémy. „Aj s našimi staršími bratmi vo viere - židovského náboženstva alebo aj s evanjelikmi augsburského vyznania si treba uvedomiť spolupatričnosť.“ M. Červený o otázke zjednocovania ľudí hovorí, že bolo by naivné myslieť si, že jednota je

nosenie uniforiem.

„Posolstvo je v tom, že na lúke sú stovky rozličných kvetín a rastlín, ale pritom vytvára nádherný obraz. Väzenský dvor či koncentračný tábor je zložený z množstva tých istých uniforiem. Tam je jednota, ale jednota, ktorú netreba komentovať.“

M. Červený teraz pracuje na diele o kardinálovi Franzovi Königovi, v ktorej sa hovorí o ateizme a nevere. Kardinál berie tento jav ako určitú inšpiráciu aj pre cirkev. Nevníma to ako čosi tragické, ale naopak, inšpirujúce v tom, že to na kresťanov kladie

väčšiu zodpovednosť

pri interpretovaní posolstva evanjelia. „Je aj našou úlohou nevidieť všade nepriateľov. To je to choré, čo sa u nás počas desaťročí vytvorilo, že v každom vidíme toho, kto nás ohrozuje a chce nám ublížiť.“ Na otázku, ako tieto aktivity vnímajú jeho cirkevní nadriadení, hovorí, že pastoračné úlohy si plní asi dobre, lebo dôvera je badateľná aj z toho, že bol poverený spravovať aj ďalšiu, vzdialenejšiu farnosť. „Vychádzam z obrazu, ktorý načrtol Ježiš. Ten povedal: Ja som dobrý pastier... Ide o to, že pastier

nie je kŕmičom,

ale má za úlohu zverené stádo chrániť a priviesť ho na dobrú pašu. Úloha kňaza je, a ja sa podľa nej riadim, vytvárať takéto možnosti.“ Pri stretávkach mu ľudia niekedy hovoria, že svetu už nič nepomôže, blíži sa jeho koniec. Vychádzajú aj z mediálnych správ, do ktorých sa často dostávajú len negatíva – zemetrasenia, vraždy, vojny, atentáty, čo u nich vytvára pocit, že ľudsky je to už neriešiteľné. Na druhej strane vidíme pozitívne obrazy, ale tie sa často do pozornosti ľudí nedostanú.

M. Červeného sme sa spýtali aj na názor, či má cirkev právo vyjadrovať sa aj k politickým otázkam, čo jej niektorí stále upierajú. Zastáva názor, že má toto právo, ba je to jej povinnosťou. „Kňaz sa má vyjadrovať k veciam verejným a nemalo by zaznievať tak, ako sme boli toho svedkami - si kresťan, tak

drž ústa...

Nie. Pred Bohom sa budeme zodpovedať za každé zbytočné slovo, ale aj za to, či sme prehovorili, keď sme prehovoriť mali. Neviem či zacitujem Danteho presne, ale ten hovorí, že v pekle nebudeme ani tak za to, čo sme zle urobili, ale za to, že keď sa zlo robilo a mohli sme mu zabrániť alebo naň poukázať, ostali sme ľahostajní.“ Slobodu bez zodpovednosti považuje za anarchiu. „Mnohí ľudia aj u nás si to pomýlili a slobodu vidia v tom, že po druhých môžu šliapať, utláčať ich, špiniť ich meno. Úlohou cirkvi je vyjadrovať sa aj k celospoločenským veciam. Veď záujmy cirkvi, to sú záujmy človeka. Vidíme, ako mnohí zakryli rúškom náboženských pojmov svoje vyjadrovanie, pričom ich skutky

sú protiľudské,

proti sociálnej spravodlivosti a pod. Cirkev sa nemôže dať oklamať niekým, kto teraz povie, že je kresťan a pritom šliape po právach tých, za ktorých je zodpovedný. Cirkev však nemôže kompenzovať úlohu štátnej moci. Riadim sa podľa pragmatického Ježišovho výroku - Podľa ich ovocia ich poznáme.“

Vladimír Turanský