Planéta dvoch tvárí

Tajomná tvár Marsu, marťanské vodné kanály, hlboké priepasti tejto planéty i najväčšia rovná plocha v slnečnej sústave. Všetky tieto javy roky lákajú nielen vedcov, ale aj laikov. Sú stopy na Marse vskutku iba dielom marťanskej prírody, alebo ich skutočne vytvorila nejaká forma inteligencie?

Červená planéta vzbudzuje našu zvedavosť po stáročia. Mimozemské civilizácie označujeme ako Marťanov, k štvrtej planéte vysielame sondy a „marťanochody”, o Marse uvažujeme ako o treťom nebeskom telese, na ktoré vstúpi noha človeka.

Žiadne iné teleso slnečnej sústavy nepozná taký výrazný rozdiel medzi najvyšším a najnižším miestom svojho povrchu. A žiadne iné teleso nemá dve také odlišné tváre. Severná a južná pologuľa na prvý pohľad vyzerajú, ako by k sebe vôbec nepatrili. Na juhu sú najvyššie miesta planéty, ktorých vrcholky vysoko prerastajú pozemské veľhory. Povrch je zvrásnený nekonečným množstvom kráterov presahujúcich sa navzájom. Sever je naproti tomu nízky a nezvyčajne plochý.

Keď k Marsu v roku 1971 priletela sonda Mariner 9, uvidela najskôr hustý oblak, zahaľujúci planétu pred zvedavými očami pozemšťanov, z ktorého náhle vstúpili štyri vrcholky. Patrili reťazcu sopiek zvanému Tharsis, ktorého špičky dosahujú vyššie ako marťanská atmosféra. Keď sa búrka, do ktorej Mariner priletel, upokojila, uvideli jeho kamery aj priepasti vzniknuté dopadmi nebeských telies a severnú marťanskú nížinu.

Najnižšie miesta tu dosahujú o tridsaťdva kilometrov nižšie než najvyššie vrcholy planéty. Len tak pre zaujímavosť, pozemský Mount Everest prevyšuje najhlbšiu priepasť iba o necelých dvadsať kilometrov.

Ťažko nájdeme v slnečnej sústave teleso, ktorého povrch by z takej veľkej miery tvorila rovná pláň. Celá tretina planéty je nudne rovná. Väčšina roviny sa pritom sústreďuje na severnej pologuli. Budúci marťanskí cestovatelia by tu mohli prejsť hoci sto kilometrov a prevýšenie by i tak dosiahlo sotva jeden-dva metre.

Na Zemi takú rovnú pláň nepoznáme. Aspoň to tvrdia výsledky merania, ktoré robil Jim Garvin z Goddardovho strediska pre vesmírne lety. Ten študoval prevýšenie marťanského povrchu. Používal pritom prístroje sondy Mars Global Surveyor, ktorá sa na marťanskú obežnú dráhu dostala v roku 1997. Prístroj na sonde vysielal laserový lúč k povrchu Marsu. Podľa toho, za ako dlho sa odrazený lúč vráti, možno určiť ako dlho letel, a následne aj to, aký hlboký alebo vysoký je povrch, na ktorý dopadol. Rovnako boli zmerané aj rozdiely vo výške zemského povrchu. Preukázalo sa, že žiadne miesto na Zemi nie je také ploché ako planiny na severnej pologuli Marsu. Marťanská rovina sa tiahne do vzdialenosti niekoľko tisíc kilometrov.

Pozemskí geológovia predsa len poznajú určitú obdobu marťanskej roviny, pravda, ukrytú na dne oceánu. Materiál prinášaný riekami do morí pomaly klesá ku dnu. Hlboko v miestach, kde sa neprejavuje pôsobenie vĺn ani počasie, potom vytvára uhladenú vrstvu, hlbokú až niekoľko kilometrov, ktorá sa tlakom vody a vplyvom zemskej gravitácie vyrovnáva.

Jednoduchá úvaha viedla marťanských geológov k presvedčeniu, že ak niekedy v minulosti na Marse boli oceány a more, potom predovšetkým na severnej pologuli. Oceánske dno by totiž mohlo byť tiež také dokonale rovné.

Odkiaľ sa voda na Marse vzala? Povrchové vrstvy marťanského povrchu sú veľmi porézne. Preto nimi mohla planéta vodu „vsiaknuť”. Tá by potom bola uložená vo vrstvách ľadu pod povrchom. Masívne prebudenie marťanských sopiek ľad rozpustilo a rozohriatym povrchom voda ľahko prenikla hore, kde sa po ochladení planéty usadila. Podľa Victora Bakera, jedného z najuznávanejších „martológov”, sa tak mohli oceány vytvoriť za niekoľko týždňov, čo je z astronomického i geologického hľadiska čas až smiešne krátky.

Oceány mohli planétu pokrývať po mnoho tisícročí. Ohrievané atmosférou, ktorá hustla vyparovaním vody a únikom uhlíkových plynov z búriacich sopiek. Potom časť vody zmrzla, časť sa vyparila do atmosféry a časť sa vrátila pórmi pod povrch, kde čaká na ďalšie prebudenie vulkánu.

Medzitým sa stačili predovšetkým na severnej pologuli vytvoriť rovné pláne usadzovaním sedimentu (rovnako ako na Zemi). Všetci vedci však s Bakerovou hypotézou nesúhlasia. Mnohí sa prikláňajú k teórii jazier. Jazerá podľa nich vznikali prebudením jednej či viacerých sopiek v určitej oblasti – ďalší priebeh je podobný teórii vzniku oceánu, iba v menšom meradle. Druhou možnosťou bol dopad asteroidov. V oboch prípadoch voda stiekla do najnižšie položenej oblasti v okolí, kde vytvorila jazero (aj keď obrovské) a zmrzla. Každé nové jazero vyplní vodou praskliny.

Odpoveď na to, ktorá z týchto dvoch hlavných hypotéz je správna, nám prinesú až prvé vedecké výpravy na Mars. Ich cieľom má byť predovšetkým severná pologuľa a jej planiny. Potom sa určite dočkáme podrobnejších výsledkov a možno sa napokon predsa len presvedčíme, že na Marse nejaká forma života bola. Ale určite to nebola forma taká vyvinutá, aby tu stavala pyramídy a tesala skulptúry. To najskôr čaká až na človeka.

(mb)