Voda a elektrina sa nemajú radi

Z Gabčíkova ide jedna desatina ročnej spotreby

Ako častého návštevníka vodných diel ma fascinuje nielen voda ako spútaný živel, ale tak trochu aj technika, väčšinou schovaná za stenami a strechami vodnej elektrárne. Pohybovú energiu prúdiacej vody na Dunaji (nielen na Malom Dunaji, ale aj na hlavnom toku) využívali v minulosti vo vodných mlynoch. Keďže rieka v tom čase nespútaná hrádzami často menila riečisko, aj vodné mlyny museli mať možnosť meniť stanovište, lebo raz bola hĺbka tu, inokedy inde. Fascinuje ma tvarovanie koryta Dunaja, plytčina či „jazyky“ štrku a piesku sa menili po každej vyššej vode. Nemal som však možnosť vidieť vodnú elektráreň ani na Vážskej kaskáde zvnútra. S radosťou som preto využil príležitosť a súhlas riaditeľa Vodnej elektrárne Gabčíkovo, ktorá patrí k akciovej spoločnosti Slovenské elektrárne, na prehliadku útrob vodnej elektrárne.

Naslovovzatý odborník Ing. Jozef Poševka do praxe nastupoval ešte za éry, keď sa chodilo na tzv. umiestenky. Po krátkej praxi na „umiestenkovej štácii“ začal pôsobiť ako investor na priehrade Liptovská Mara. Po jej uvedení do prevádzky prešiel na hydroelektráreň Čierny Váh. Po päťročnej prevádzke odchádza na výstavbu Vodného diela Gabčíkovo, kde bol vedúcim oddelenia a od roku 1989 je riaditeľom. Za tých osem-deväť rokov prevádzky gabčíkovskej elektrárne sa potvrdila oprávnenosť tohto diela, jeho solídna technická úroveň, vyrobila množstvo elektrickej energie.

Elektráreň podľa Spoločného zmluvného projektu (s maďarskou stranou) má osem sústrojenstiev s jednotkovým výkonom po 90 Megawattov, spolu 720 MW. Turbíny sú úctyhodných rozmerov, sú to vertikálne Kaplanove turbíny typu 4-K-15 G s priemerom 9,3 metra. Laik si môže predstaviť Kaplanovu turbínu ako jednu obrovskú štvorlistovú vrtuľu z lietadla. Tá pracuje väčšinou vo vodorovnej polohe, vodná turbína je zabudovaná vo zvislej. „Cez“ vrtuľu lietadla prúdi vzduch hnaný silou motora. Vo vodných elektrárňach prúdiaca voda, ktorá „padᓠz určitej výšky na listy vrtule, prinúti celú túto „vrtuľu“ sa otáčať. Zaujímavosťou je, že tá

obrovská hmotnosť

spôsobuje čas nábehu turbíny až 10 sekúnd. Na to, aby voda prúdila žiadaným smerom a padala na štyri regulovateľné lopaty, slúži ešte 28 kusov regulovateľných rozvádzacích lopát. Priemer hriadeľa turbíny je 1420 mm a hmotnosť jedinej lopaty obežného kolesa je takmer 17 ton. Turbíny sú nesené axiálnym ložiskom s hmotnosťou 2400 ton. Ako tvrdí Jozef Poševka, výroba z vodnej elektrárne je ekologicky veľmi zaujímavá, lebo je to ekologicky čistý a obnoviteľný zdroj energie. Výroba vo vodných elektrárňach oproti klasickým tepelným elektrárňam a atómovým elektrárňam je podstatne lacnejšia.

„Keďže nebola postavená priehrada Nagymaros, nebol postavený dolný stupeň, musíme udržovať činnosť turbín 24 hodín denne. Súvisí to aj s udržaním plavebnej dráhy pod Gabčíkovom. Teda minimálne dva stroje pracujú vo dne - v noci. Pretekajúca voda cez vodné dielo spôsobuje, že sú zrušené brodové úseky, ktoré sťažovali plavbu lodí. Pôvodná prevádzka mala byť špičková (v rannej a večernej energetickej špičke). Dá sa povedať, že to bola ekonomicky najzaujímavejšia časť elektrickej energie. Pri dnešnom riešení sme nútení akceptovať nejaké ekonomické straty. Znamená to aj zmenu systému prevádzky, ale znamená to aj menšiu výrobu, aj keď niekomu sa môže zdať, veď Maďarsko nevybudovalo Nagymaros, že nedostávajú svoju časť elektrickej energie až do vyrovnania medzinárodného sporu, tak Slovensko na tom vlastne získava.“

Musíme si uvedomiť, že projektovaná výroba bola celkom iná. Celkový prehľad o prietokoch, inštalovanom výkone a výrobe elektrickej energie podľa pôvodného riešenia v Spoločnom zmluvnom projekte bol takýto. Výkony Gabčíkova, Nagymarosu, Dunakiliti mali byť 881 Megawattov a výroba elektrickej energie 3766 Gigawatthodín za rok. Pri dnešnom náhradnom riešení dosahujú elektrárne Gabčíkovo MVE SVII, Mossony a Čunovo spolu

iba 748 Megawattov

výkonu a elektrickej energie iba priemerne 2397 Gigawatthodín za rok. Teda nevybudovanie vodnej elektrárne Nagymaros, okrem zníženia celkového inštalovaného výkonu a výroby elektrickej energie znamená aj znemožnenie prevádzkovať vodnú elektráreň Gabčíkovo aj v najzaujímavejšej energetickej

V poslednom čase sa opäť ozývajú hlasy z druhej strany, kritizujúce rozdelenie vody. Sú medzi nimi aj vyslovene provokatívne názory o rozdeľovaní vody pomerom 50 ku 50. Aký má na to názor riaditeľ vodnej elektrárne Gabčíkovo Jozef Poševka? V pôvodných projektoch boli prietoky do starého koryta dohodnuté na 50 -150 kubických metrov za sekundu. Na základe dohody medzi Gyulom Hornom a vtedajším premiérom Vladimírom Mečiarom sa prepúšťa do starého koryta dva- až trikrát toľko vody. Dnes do starého koryta „tečie“ 600 kubických metrov za sekundu. Táto voda „navyše“ by u nás znamenala možnosť výroby na ďalšom stroji v elektrárni. Ak by do starého koryta malo ísť 50 percent vody Dunaja, to by bolo veľmi nepriaznivé. Ja však nevidím dôvod, prečo by sa mala rozdeľovať voda takýmto pomerom. Aj Haagsky súd rozhodol tak, že všetko, čo sa spravilo v Gabčíkove, bolo v podstate odobrené, obidve strany boli vyzvané, aby sa dohodli o spoločnom dobudovaní diela a na zahrnutí toho, čo muselo byť vybudované navyše do spoločného projektu. Keby sa delila voda spomínaným spôsobom, znamenalo by to dramatické zníženie výroby elektrickej energie a sťaženie lodnej prepravy. Ak dokáže Dunaj pri Bratislave za 24 hodín stúpnuť o 2000 kubických metrov, takisto dokáže aj klesnúť o toľko. Neviem si predstaviť, čo by robili lodní kapitáni lodí na kritických úsekoch. Pri nízkych vodných stavoch sú aj obdobia, keď preteká iba necelých 800 alebo 900 kubických metrov za sekundu. Keby sme túto vodu rozdelili medzi staré koryto a nové koryto, výroba elektrickej energie by nebola skoro žiadna a plavba by sa zastavila. Sú to technicky nereálne predstavy.

Neviem, či si viete predstaviť vnútrajšok haly dlhej vyše tristo metrov, ktorá má čistú podlahu a nevidíte v nej ani živáčka iba tušíte, že pod tými ôsmimi kovovými „čapicami“, ktoré sú zoradené pekne v rade za sebou, sa ukrýva „rozdeľovacia hlava“ turbín. Keď som sa pokúsil prirovnať mazanie jednotlivých ložísk turbín mazaniu rozdeľovača v automobiloch, kde stačí raz za čas pár kvapiek oleja, zástupca riaditeľa pre strojnú prevádzku a údržbu Ing. Alfréd Ilka sa iba usmial. Tá rozdeľovacia hlava totiž slúži na prívod tlakového oleja na rotujúce časti. Na to, aby tam mali stále 36-40 atmosférový tlak oleja na obežnom

Čo urobia,

ak by sa rozpadla energetická sieť? „V prípade rozpadu siete môžeme zaviesť tzv. bezenergetickú prevádzku. To je zvláštny prípad, zvláštny režim, keď dôjde k stopercentnému otvoreniu obežných lopát a asi 30- až 40-percentnému otvoreniu rozvádzacích lopát a otáčky klesnú na 90 % prevádzkových otáčok. V tom prípade cez turbínu prechádza (čo prechádza, rúti sa - pozn. red.) 200 až 300 kubických metrov vody za sekundu. Keď je turbína naplno v prevádzke, prechádza cez ňu 420 - 650 kubických metrov vody za sekundu, v závislosti od spádu. Keď je malý spád, tečie viac vody, keď je veľký spád, preteká menej vody.

Pri takomto režime však vždy musíme zabezpečiť prívod tlakového vzduchu do komory obežného kolesa, aby sme znížili chvenie stroja. To výnimočné chvenie stroja je zapríčinené nerovnomerným prúdením, podtlakom, ktorý tam vzniká. Výrobca turbín však predvídal aj takýto stav a ročne garantoval takúto polhodinovú prevádzku na každú turbínu.“ Priznám sa, keby som si vopred nebol preštudoval makety, rezy a pohľady z rôznych strán, ktoré sú návštevníkom k dispozícii, ťažko by som si vedel predstaviť, čo sa tu v podzemí nachádza. Dunajská voda nesie so sebou aj rôzne nečistoty, bahno, piesok, kusy dreva a podobne. Preto ju musia filtrovať pred vpúšťaním do chladičov závesného ložiska turbíny a generátora. Na zachytenie hrubších nečistôt slúžia hrablice umiestené z vtokovej strany elektrárne. To je taký rošt, nie taký jemný ako na vážskych elektrárňach, tu na Dunaji sú hrablice 20 cm husté. Všetko, čo je menšie, strháva voda so sebou. Hrablice zachytávajú všetko možné. Keď je zlý rok, tak aj 14 mŕtvol, ktoré prináša rieka so sebou.

Návštevník priehrady vidí z elektrárne pramálo. Uvidí iba firemný nápis a dva portálové žeriavy. Pri pohľade z vyhliadkovej terasy vidno iba neveľké otvory, kadiaľ vteká voda. Na prvý pohľad sa mu zdá, že hladina je stála. No nie je to tak. Elektráreň pracuje s viacerými strojmi, keď horná hladina klesá, ubúda vody v priehrade a dolná hladina v odtokovom kanáli stúpa. V rámci týchto možností pracujú aj s turbínami. Idú so štyrmi alebo s piatimi strojmi. Turbíny teda spotrebúvajú vodu, horná hladina klesá a dolná stúpa. Sú tam elektrohydraulické regulátory a s ich pomocou si turbína „sama“ určuje pomer, sklon obežných a rozvádzacích lopát. Vraj to všetko je dopredu nadefinované v počítači. Keď dôjde k zmene v parametroch, automaticky sa doreguluje a vykoná to hydraulika.

Za tých deväť rokov prevádzky elektrárne sa na strojovej časti nevyskytla žiadna podstatná chyba. „Naši generálni dodávatelia - ČKD Blansko, Škoda Plzeň a Elektrovod Bratislava odviedli solídnu prácu,“ hovorí riaditeľ elektrárne. „Z toho, čo oni urobili, dodnes žijeme a darí sa nám s pomerne malými nákladmi udržiavať chod elektrárne. Horšie je to už so stavebnou činnosťou, kde neboli dokončené všetky práce, niektoré objekty chátrajú, sú opotrebované

a nemá ich kto

udržiavať. Dnešný vlastník a investor Vodohospodárska výstavba Bratislava nemá prostriedky. Je zlé, keď cez strechu elektrárne preteká občas dažďová voda priamo na generátory. Veď voda a elektrina sa nemajú radi, iba tak, keď voda tečie na turbíny a nie na generátor.“

Za osem rokov prevádzky (začala sa v októbri roku 1992) k 31. septembru 2000 vyrobili 18 227 586,502 MWh elektrickej energie. Najúspešnejší bol rok 1995, keď sa vyrobilo 2 636 674,204 MWh. Najnižšia výroba bola v roku 1997 - vyrobilo sa 2 119 990,070 MWh. Všetko závisí od ročného prietoku vody Dunajom. Ročne vyrobená elektrická energia na Dunaji pokrýva okolo 10 % ročnej spotreby Slovenska a je to viac ako 50 % výroby všetkých ostatných vodných elektrární na Slovensku.

Ivan Klačanský