Hľadanie rozumnej možnosti

Solivary nie celkom vlastnou vinou v komplikáciách

Spoločnosť Solivary so sídlom v Prešove je jediným producentom soli na Slovensku. Zamestnáva okolo 250 zamestnancov, ročná produkcia dosahuje 100-tisíc ton soli, čo zodpovedá tržbám okolo 300 mil. Sk. Solivary svojou činnosťou pokračujú v dlhoročnej tradícii ťažby a spracovania soli na východe SR. Majú monopolné postavenie na slovenskom trhu s jedlými, kúpeľovými a farmaceutickými soľnými výrobkami. Kvalitou produkcie sa presadzujú i na trhoch susedných krajín, ale aj Európskej únie. Ročná kapacita výroby soli sa pohybuje okolo 100-tisíc ton. Z toho sa v minulom roku exportovalo 45-tisíc ton, zvyšok umiestnili na domácom trhu. Viac ako dve tretiny z celkového odbytu tvorí jedlá soľ, niečo vyše 30 % priemyselné soli. Kúpeľné a čisté soli sa na odbyte podieľajú menej ako 1 %. V súčasnosti až 84,4 % jej akcií vlastní Fond národného majetku (FNM) SR. Ďalších 1,7 % je v Reštitučnom investičnom fonde, zvyšok majú rôzne fyzické a právnické osoby, pričom nie je známe, žeby nejaká skupina vlastnila v Solivaroch významný podiel.

Soľ nad zlato

Keďže Solivary sú monopolným výrobcom na Slovensku, nečudo, že sa táto spoločnosť dostala medzi strategicky významné podniky. A to napriek tomu, že jej základné imanie nepresahuje ani 100 mil. Sk. S významnými podnikmi slovenského priemyslu akými sú VSŽ, Nafta Gbely, Slovnaft či ďalšie podniky s miliardovými majetkami, ktoré zamestnávajú niekoľko tisíc ľudí, sa Solivary nemôžu ani len porovnať. Strategickým podnikom sa stali pre soľ, pre soľ nad zlato. Má to však nejaký zmysel? Solivary sú síce iba jediným producentom na Slovensku, ich podiel na trhu je však iba o niečo viac ako pätinový. Navyše, terajší dobývací priestor podniku v Prešove má geologické zásoby NaCl už iba na približne 12 rokov. Ich vyčerpaním by zrejme stratila opodstatnenie aj existencia samotnej spoločnosti Solivary.

V roku 1996 začali s rozsiahlym projektom Ťažba a spracovanie soli z ložiska Zbudza. Dedina Zbudza leží severne od Michaloviec, s pôvodným areálom podniku v Prešove nemá nič spoločné. Toto nové ložisko má síce zásoby soli na približne 60 rokov, no investičné náklady sú pomerne rozsiahle. Dodnes sa tu investovalo zo zahraničných úverov viac ako 1,2 mld. Sk, ďalších 600 mil. Sk je potrebných na dokončenie.

Niet pochýb, že medzi hlavné dôvody privatizácie podnikov patrí zvýšenie ich efektivity a prínos do štátnej pokladnice. Vo výročnej správe spoločnosti za rok 1999 sa objavil aj ďalší dôvod na privatizáciu Solivarov, a to finančná kríza spoločnosti, ktorá začala presahovať akékoľvek rozumné možnosti už aj štátneho rozpočtu. Ten totiž ručí za úver, ktorý si Solivary zobrali na projekt Zbudza. Keďže Solivary nemali na splácanie úverov, tie sa začali splácať zo štátneho rozpočtu. Ak by celý úver splatil takýmto spôsobom štát, tak by nás – daňových poplatníkov - stál „strategický význam“ Solivarov príliš veľa. Hľadá sa preto iné riešenie financovania dostavby. Následne sa celý problém zmenil na „riešenie finančnej situácie Solivary Prešov predajom majetkovej účasti FNM SR strategickému

Ložisko Zbudza

Podľa pôvodného plánu mali projekt dokončiť do apríla 1998. Dodnes sa však v Zbudzi soľ neťaží. Solivary na takto rozsiahlu investíciu, samozrejme, nemali vlastné zdroje. Investícia bola financovaná zo zahraničného investičného úveru vo výške 33,6 mil. DEM a 16 mil. USD. Je zrejmé, že takýto malý podnik môže investíciu, ktorá je trojnásobkom jej aktív, splácať iba z budúcich výnosov z investície. Nečudo, že konzorcium zahraničných bánk, ktoré poskytlo úver, požadovalo štátnu garanciu a zachovanie majoritnej účasti štátu. Zahraničným bankám muselo byt jasné, že Solivary si bez úspešného skončenia a rozbehnutia investície v Zbudzi nikdy nezarobia na splatenie úveru. Pred začatím celej investície dosahovala spoločnosť stabilné výsledky. Pri tržbách okolo 300 mil. Sk predstavoval prevádzkový zisk 50 mil. Sk. Ten bol použitý na úhradu strát z finančných operácií. Čistý zisk spoločnosti bol v lepšom prípade okolo 10 mil. Sk. A z týchto 10 mil. Sk by zrejme spoločnosť nebola schopná splácať žiadny úver obdobného rozsahu.

Ročná kapacita ťažby v Zbudzi je plánovaná na 288-tisíc ton. Za predpokladu, že by všetko fungovalo bez problémov, by prevádzkový zisk mohol dosiahnuť 140 - 150 mil. Sk iba zo Zbudze. Z tejto sumy by sa mali splácať úroky z úveru, ale rovnako aj kurzové straty vyplývajúce zo zhoršovania kurzu. Iba za rok 1999 stálo zhoršenie kurzu Solivary 44 mil. Sk. Nech po kurzových stratách ostane 100 mil. Sk na úroky. Nie je verejne známe, za akých úrokových podmienok získali Solivary úver. Hodnota 12-mesačného LIBOR-u je v súčasnosti na USD okolo 7 %, na EUR okolo 4 %. Ak budeme vychádzať z optimistického predpokladu, že priemerné úročenie úveru je iba 8 %, aj tak sú úrokové náklady až 96 mil. Sk za rok. Z prevádzkového zisku zostanú teda asi 4 mil. Sk na splátky úveru, ktorý je splatný už v roku 2006. Solivary teda majú šesť rokov na jeho splatenie. To je každoročné 200 mil. Sk. Z čoho bude splácaný ten rozdiel? Asi jediným riešením je zvýšenie ceny soli. Na mieste je teda otázka: Budeme za soľ platiť dvakrát toľko ako dnes iba preto, aby sme boli hrdí na to, že máme vlastnú soľ a nemusíme ju dovážať zo zahraničia?

O 600 mil. Sk viac

V uvedených prepočtoch nezohľadnili fakt, že sa celý projekt skomplikoval. Generálny projektant Naftoprojekt neplnil termíny a medzičasom sa už druhýkrát dostal do konkurzu. Okrem veľkosti celého projektu sa Solivary nie celkom vlastnou vinou dostali do vážnych komplikácií. Už v roku 1997 totiž vysvitlo, že celý projekt bude stáť o 600 mil. Sk viac, ako sa pôvodne plánovalo. Úver od zahraničných bánk bolo treba splácať aj napriek tomu, že sa celý projekt nedokončil. Solivary na to zdroje nemali, platil teda štát. Do konca roku 1999 uhradil preto štát zo štátneho rozpočtu za Solivary 275,8 mil. Sk.

Potrebné sú preto zdroje od zahraničného investora. Prípadný obchod s investorom možno zhrnúť do týchto bodov:

Zahraničný investor v prípade vstupu do Solivarov

Zisk a bude ho to stáť

- Majoritný podiel v Solivaroch

- Monopolné postavenie vo výrobe soli na Slovensku (čo predstavuje asi pätinový podiel na slovenskom trhu so soľou, ak sa 45 % vyrobenej soli bude naďalej exportovať)

- Úver 1,2 mld. Sk splatný o šesť rokov

- Nedostavanú Zbudzu

- Možnosť „zarobiť“ ročne pri splnení optimistických predpokladov 140 -150 mil. Sk na Zbudzi, ak ju, pravda, najprv dostavia.

- Možnosť vyrovnania sa s Naftoprojektom

- 600 mil. Sk na dostavbu Zbudze

- splatenie úveru 1,2 mld. Sk do šesť rokov

- 275,8 mil. Sk za doteraz štátom uhradené splátky úveru a úrokov

- ? mil. Sk za majoritný podiel, ktorý zaplatí FNM SR

Za možnosť získania okolo 600 mil. Sk od Naftoprojektu a pravdepodobné ročné výnosy okolo 150 mil. Sk by teda investor mal zaplatiť až 2,1 mld. Sk. Je málo pravdepodobné, že by sa za týchto okolností našiel investor. Nikto totiž na Slovensko nedonesie peniaze iba pre pekné oči. Každá investícia musí mať zabezpečenú návratnosť. Pravdepodobne teda nebude také jednoduché nájsť investora, ktorí splní všetky kritériá. FNM SR sa potom bude musieť rozhodnúť, od ktorých požiadaviek ustúpi, prípadne ako ich modifikuje. V takom prípade však opäť siahne na štátny rozpočet, teda na peniaze daňových poplatníkov. Napriek týmto „výhodným“ podmienkam sa našli už štyria zahraniční záujemcovia o Solivary (je teda celkom možné, že o Solivaroch a ich privatizácii existujú významné informácie, ktoré však nie sú verejne dostupné).

Nie je jednoduché

Podnik, ktorý začne takú rozsiahlu investíciu, akou je pre Solivary projekt Zbudza, to určite nemá ľahké. Zadlženosť podniku sa počas jediného roka (1996) zvýšila zo 66 % na 83 %. Do konca minulého roku dosiahol tento ukazovateľ až 96,2 %. Prevádzkový zisk Solivarov presahoval až do roku 1996 úroveň 50 mil. Sk ročne. Od roku 1997 klesol na približne 40 mil. Sk ročne. Táto úroveň však nie je dostatočná na financovanie projektu Zbudza. Oproti roku 1998 vzrástli aj náklady na ostatné služby, najmä súdne, advokátske a poradenské poplatky. Navyše daňová kontrola dorúbila za roky 1997 a 1998 daň z príjmov vo výške 12,9 mil. Sk. Celkový hospodársky výsledok dosiahol stratu 26,1 mil. Sk. Už na tento aj tak negatívny hospodársky výsledok však mali vplyv aj mimoriadne výnosy v objeme 32 mil. Sk. Bez nich by strata dosiahla až 58 mil. Sk.

Celkové krátkodobé záväzky spoločnosti sú 334 mil. Sk. V týchto záväzkoch je zahrnutých aj 275,8 mil. Sk, záväzok voči štátu za úhrady úveru. Bežné záväzky spoločnosti teda predstavujú iba 58,2 mil. Sk. Približne na tejto úrovni sa záväzky spoločnosti pohybovali aj v rokoch 1996 -1997, teda skôr ako sa začal stavať projekt Zbudza. V súčasnosti z celkových záväzkov predstavujú záväzky po lehote splatnosti 34,8 mil. Sk. Na druhej strane spoločnosť eviduje pohľadávky v celkovom objeme 176,0 mil. Sk. Pritom pohľadávky spoločnosti boli ešte v roku 1996 na úrovni 78 mil. Sk. Príčinou rastu pohľadávok je zvýšenie objemu pohľadávok po lehote splatnosti. Len za rok 1999 sa zvýšil objem pohľadávok po lehote splatnosti zo 68,2 mil. Sk na 118,7 mil. Sk. Takmer dvojnásobný nárast signalizuje zhoršenie platobnej disciplíny odberateľov spoločnosti.

Napriek spomínaným negatívnym hospodárskym výsledkom možno konštatovať, že v roku 1999 sa Solivarom predsa len podarilo zlepšiť svoje hospodárenie oproti roku 1998. Aspoň čo sa týka prevádzkovej oblasti. Zvýšili sa tržby z predaja vlastných výrobkov a služieb o viac ako 17 mil. Sk, čo je 6-percentný nárast. Zároveň sa podarilo udržať, či mierne znížiť výrobnú spotrebu o 2 mil. Sk, teda o 1 %. Obe tieto zmeny mali pozitívny vplyv na pridanú hodnotu spoločnosti, ktorá sa zvýšila zo 117 mil. Sk v roku 1998 na 139 mil. Sk v roku 1999. Oproti nárastu pridanej hodnoty o takmer 20 % sa rast miezd podarilo udržať na 7-percentnej úrovni. Dosiahlo sa tým zníženie podielu osobných nákladov na pridanej hodnote, čo je pozitívne.

Bude výroba pokračovať?

Aj tak by mohla znieť otázka Solivarov. Projekt Zbudza totiž môže Solivary úplne potopiť. Aby mohla činnosť Solivarov vôbec pokračovať, je potrebných v súčasnosti už asi 1,8 mld. Sk. Na záchranu Solivarov existujú už iba dve možnosti. Buď zahraničný investor, alebo štátny rozpočet. Štát sa však už asi pevne rozhodol, na skončenie projektu nemá, splácať úver nemieni. Ak sa nenájde zahraničný investor, čiže rozumný kompromis medzi požiadavkami FNM SR a reálnymi možnosťami zahraničného investora, tak iná možnosť ako Solivary „pustiť k vode“ nebude.

Ing. Peter Halák

P67 value, s. r. o.

člen Penta Holding