Osamelá Évora

„Évora! Tvoj pohľad a tvoja tvár, tvoj úsmev - to je pre mňa jar, ktorá mi v hrudi srdce rozohreje.“ Slová slávneho sonetu si síce len prepožičal pred príchodom k bránam tohto mesta náš sprievodca Manuel da Silva Alexandre, delegát ICEP (Úradu ministerstva hospodárstva Portugalska pre podporu investícií, obchodu a turistiky Portugalska), ale aj tak sa mu celkom dobre podarilo navodiť zašlú tajomnosť rovnomenného pustovníckeho mesta. Už samotný Alentejský kraj, v ktorom Évora leží, zaberá asi tretinu rozlohy Portugalska, veľké vzdialenosti medzi mestečkami cestou sem navodzujú melanchóliu a pocit osamelosti. A cítime to aj v Évore.

Ako sa však dozvedáme, mesto obľubovali nielen básnici, ktorí pri romantickom mesačnom svite prichádzali na inšpirácie, ale aj monarchovia. V podstate, ako by každá doba zanechala v Évore stopu. S výnimkou súčasnej. Nízke domy, z ktorých dýcha maurská architektúra (čo najlepšie vidieť hneď pri Maurskej bráne s renesančnou fontánou), majú aj typickú výzdobu. Niektoré sa už zaodeli do jemných keramických dlaždičiek „azulejos“, ako je tu zvykom, a bez výnimky sú všetky okná delené na niekoľko častí, čo je dôsledkom nedostatku skla a jeho vysokej ceny v minulosti.

Vráťme sa však k Évore. Azda najprekvapujúcejším momentom je vo vrchnej časti mesta, teda už keď sa blížite ku konventu dos Lóios a vojvodskému palácu Cadavalovcov, Dianin chrám. Rímska stavba pomaly podlieha zubu času, ale pravda je, že najviac sa na nej „vyzúrilo“ domáce obyvateľstvo, keď sa rozhodlo stavbu odstrániť, aby tým dalo na vedomie koniec rímskeho vplyvu. Opodiaľ, z blízkeho parčíka, je aj nádherný výhľad na predmestie, ktoré vám tak leží pri nohách. Pokračujete ku katedrále Sé, resp. smerom dolu k ďalšej katedrále sv. Františka. Tu odpočívajú aj jeho kosti, ako symbol ľudskej pominuteľnosti.

Évora zatiaľ nie je turisticky preťažená napriek tomu, že je to skvelé miesto na pozorovanie domorodého obyvateľstva pri práci. Spracúva sa tu korok, zrie vynikajúce víno a syry a tkajú sa tu typické portugalské koberce s kvetinovými motívmi. Nie nadarmo je Évora od roku 1986 chránená UNESCO ako svetová kultúrna pamiatka.

Slávka Blazseková