Len čítať a písať

Komentuje Eleonóra Bujačková

Slovenské vzdelávanie je, obrazne povedané, pod infúziou. Peniaze totiž iba prikvapkávajú, hrozí, že na konci roka zostanú školské pokladnice celkom prázdne. Všetky vnútorné rezervy sa minuli, rezort ide na dlh. Základné a stredné školy majú najväčší deficit vo financiách na prevádzku, pretože dostávajú stále menej a menej peňazí. Lepšie na tom nie sú ani vysoké školy. Citeľne klesajú reálne príjmy učiteľov, zhoršuje sa kvalita vyučovacieho procesu, signály z praxe upozorňujú, že viacerí kvalifikovaní učitelia odchádzajú a riaditelia v snahe zabezpečiť výučbu musia neraz „siahnuť“ aj po nekvalifikovaných. Problém školstva sa však neobmedzuje iba na nízke platy učiteľov, ako to doteraz navonok vyzeralo. Ide už o vlastnú úroveň výučby. Nedostatok učebníc a moderných učebných pomôcok, znižovanie ponuky rôznych výberových predmetov a krúžkov. Čo sa vôbec deti môžu naučiť, keď sa nedostatok kvalifikovaných učiteľov rieši improvizovanými záskokmi?! Rovnako tak vybavenie niektorých stredných odborných škôl a učilíšť pripomína skanzen.

Kdesi na začiatku bola nepochybne aj nedostatočná koncepcia, odtrhnutie od reality, čo sa dnes snažia zodpovední zmeniť. Trh práce potrebuje kvalifikovaných pracovníkov, ale štát napriek odporúčaniam rezortu, sa nezameral na podporu učilíšť. Nechal ich napospas trhovému osudu, nezainteresoval podniky na ich financovaní. Vo chvíli, keď hovoríme o vstupe do Európy, kde ide vedecko-technický rozvoj rýchlo dopredu, naše školstvo zaostáva. Pravda, budeme vedieť čítať i písať, s tým však vo svete neobstojíme. Nie sú peniaze na informačné technológie, dobre fungujúce školy sú odkázané na priazeň sponzorov. Pritom bez reálneho prepočtu vznikajú nové univerzity. V tejto krajine už dlho tiká veľký balík sociálnej nespokojnosti, pocitu bezmocnosti a nespravodlivosti.