Bol by to deň ...

Peter Kasalovský

Na čo všetko zo života už zosnulých si spomenieme aj koncom tohtoročného októbra a v prvých dňoch novembra?

Ako džin z čarovnej lampy alebo fľaše sa opäť vynára z pamäti jedinečnosť niektorých zosnulých. Poväčšinou tých, ktorých človečenskosť v konkrétnych situáciách, a najmä vo vzťahoch ľudských je trvalo nielen inšpirujúcou - provokujúcou, ale poväčšinou neodmietnuteľnou výzvou nadviazať na nich.

Akoby sme boli rovnako ako generácie pred nami obkľučovaní práve v začiatku jesene ich nezmazateľnou krásou. Takou, ktorou sme vyživovaní bez vlastného pričinenia, keďže sme ju priam zázrakom objavili. Nielen za života jej nositeľov, ale navždy sme dostali šancu - podľa všetkého z vyššej moci! - obohacovať sa ňou.

S postupom času je tá krása prikrášľovaná, neraz aj zveličovaná, avšak závideniahodne nezávislá od životných pozícií či už v rodine a medzi inak blízkymi, na pracovisku a vo svojom okolí, ale aj v celej spoločnosti. Ľudská krása sa nestráca smrťou, ale pôsobí tajuplne ďalej a mnohých viac-menej zlepšuje, ba zdokonaľuje.

Azda nebude takého človeka, ktorý by netušil tento nepochopiteľný proces a neovplyvnil ho v jeho živote. Kiežby sme si väčšmi uvedomovali, že „spomienky“ na ľudskú krásu minuvších sa by mali rozleptávať márnomyseľnosť a neraz aj hlúposť súčasníkov. Bol by to deň, keď by sme sa otvorili jej odkazom.

Čo nám dali tí, ktorí sa minuli...? Keď to budeme vedieť, chápať a správať sa podľa toho v našom živote, tak budeme nielen lepší, ale bude nám aj lepšie. Cez najvyššiu úctu ku kráse prarodičov, matky, otca, priateľov, učiteľov, od blízkych a tiež neznámych osobností v ich myslení a činoch pochopíme kontinuitu.

Peter Kasalovský