Odsúdení na spoluprácu

Peter Višváder

Ako radového občana ma nezaujíma, ktorá vláda, či Mečiarova, Dzurindova alebo Moravčíkova, či zelená, červená alebo modrá, má aký veľký podiel na tom, že Slovensko bolo prijaté za člena klubu bohatých, OECD. Táto diskusia, ktorá, verím, že už konečne vyvrcholila pondelkovým SITOm na televíznych obrazovkách Markízy, je trápna a nehodná ľudí, ktorí sedia vo vysokých štátnych stoličkách a majú ambíciu označovať sa za "výkvet národa". Ten, kto v nej hovorí hlasnejšie a snaží sa verejnosti zvýrazniť svoje zásluhy, odhaľuje tým vlastne svoje slabosti. Div, že si predstavitelia opozície a koalície nepripravili tabuľku s presnými percentuálnymi hodnotami, kto sa o koľko pričinil. Pritom zabúdajú na jedno: že na to sú vo funkciách jedni aj druhí, aby sa snažili posunúť Slovensko do vyspelej Európy. Za to majú nielen na úroveň SR slušné platy, ale k dispozícii drahý servis a všetky nemalé funkčné požitky. Napokon, všetci majú integráciu Slovenska vždy vo volebnom programe aj v programovom vyhlásení vlády. Tak potom, aké zásluhy si majú čo robiť? Veď prijatím Slovenska do OECD si iba splnili to, prečo ich ľudia posunuli na určitý čas do vysokých štátnych funkcií. Splnili si teda iba svoju úlohu. Tak ako robotník pri páse namontovaním skrutky či manažér vo firme pri uzavretí výhodného obchodu. A za to máme jedných alebo druhých oslavovať? Navyše, keď prijatím chudobného deficitného Slovenska so štrukturálnymi problémami ekonomiky, s katastrofálnym systémom sociálneho zabezpečenia, so životnou úrovňou, keď takmer 70 % občanov sa má horšie ako v roku 1989, sa pre bežného občana nič, ešte raz - nič - nezmenilo: reálne mzdy naďalej klesajú a o ich stabilizácii, či nebodaj raste sa hovorí iba vo vládnych dokumentoch, ministerka financií vymýšľa stále nové a nové druhy daní a likviduje odpočítateľné položky od základu dane jednu za druhou, súdne riešenie obchodných sporov trvá aj 4 roky, môžete mať súdne rozhodnutie, že máte v spore pravdu, ale spravodlivosti sa nedovoláte.

Taká je realita dnešných dní na Slovensku. O tom by mali naši politici hovoriť a nie o zásluhách. Problém hlasného rozprávania o nich nebude v prahnutí ministrov a podpredsedov vlády či premiéra po medailách ako kedysi. Skôr ho treba vnímať v dočasnosti vládnych funkcií. Ich súčasní či minulí nositelia si naivne myslia, že za prípadné zásluhy môžu v nich sedieť pokojnejšie a dlhšie ako jedno volebné obdobie. Je to však omyl, pretože prijatím do OECD sa iba všetko začína.

A kto má teda zásluhy? My všetci. Každý trochu. Občania aj politici. Ale viac občania, že to s rozhádanými politikmi, ako sú tí naši, vydržali. Napokon, čo im ostáva? Sme odsúdení na spoluprácu.