Treba dať prednosť zdravého rozumu

Socioekonóm prof. E. Matzner: Krízu transformačného procesu bolo možné predvídať

Neraz je konfrontovaný s tvrdením, že patril k blízkym Bruna Kreiskeho. Bol však k nemu vždy viac spravodlivo kritický, než falošne vďačný, čo poznačilo aj jeho životnú púť. Celý život sa sociálne angažuje, hľadá súvislosti medzi politikou a hospodárstvom, aby sa mohol dopracovať k spravodlivejšiemu obrazu sveta. Bohatá je aj jeho publikačná a prednášková činnosť. A v neposlednom rade je zaujímavý aj fakt, že je životným partnerom veľvyslankyne Rakúskej republiky v Bratislave. Profesor Egon Matzner nám odpovedal na niekoľko otázok.

Čo rozhodlo vo vašom živote, že sa ako ekonóm sociálne angažujete?

- Pochádzam zo sociálnodemokratickej rodiny druhej generácie, a to ma naisto poznačilo, najmä, keď som začal študovať ekonómiu a poznal jej vplyv na politiku a naopak. Často som si kládol otázky, na ktoré hľadám i dnes odpoveď, najmä prečo sa napríklad v demokraticky riadenom trhovom hospodárstve prejavuje nezamestnanosť, chudoba alebo prečo zlyhalo zavedenie trhového hospodárstva vo východnej Európe, ak k nemu došlo, prečo až za cenu mnohých obetí, alebo do akej miery je oprávnená dominanta USA v ekonomike a pod. Slovom, je to moja zvedavosť.

V tejto súvislosti sú známe vaše tvrdenia o dvoch extrémnych pozíciách hospodárskej politiky.

- Rád to vysvetlím: prvou je centrálne plánované hospodárstvo na základe štátneho vlastníctvo výrobných prostriedkov a druhou je slobodné a nerušené rozvíjanie trhov na základe súkromného vlastníctva. Počas jedného desaťročia obe tieto pozície zlyhali. Implózia Sovietskeho zväzu a celého východného bloku je dôsledkom zlyhania centrálneho plánovania. A hroziaca platobná neschopnosť Medzinárodného menového fondu v roku 1998 je zasa zjavným prejavom stroskotania neoliberálnej extrémnej pozície.

Vy ste však spolu s dvoma autormi (J. Kregel a G. Graber) tvrdili, že krízu transformačného procesu bolo možné predvídať?

- Dospeli sme v našej štúdii „Šok z trhu. Program socioekonomickej obnovy strednej a východnej Európy“ k záveru, že stratégia Medzinárodného menového fondu, ktorú prebral bankový svet a vlády, povedie k veľkému utrpeniu, ktorému sa dalo vyhnúť. Ide o to, že je potrebné lokálne, regionálne a nacionálne poznanie podmienok, za ktorých je možné zaviesť trhy a zlepšiť spôsob ich fungovania. A to dnes chýba finančným centrálam vo Washingtone rovnako, ako to kedysi chýbalo plánovacím centrám v Moskve.

Ako teda vidíte budúcnosť?

- Orientáciou na programy spolupráce. Myslím tým obdobu praktík po 2. svetovej vojne, akým bol napríklad program UNRA a program Európskej obnovy (ERP), s ktorými prišli Spojené štáty americké. No a v neposlednom rade si myslím, že bude veľmi dôležité, aby sme sa vyhli rôznym zázračným formulkám a dali prednosť zdravému rozumu.

Vaše vnímanie sveta je mimoriadne racionálne a kritické. Napriek tomu, radíte manželke - veľvyslankyni, resp. pýta si ona radu od vás?

- Priamo jej nezvyknem radiť, ale keď hovoríme o problémoch, ako sa vyvíjajú naše vzťahy, napríklad v súvislosti s Európskou úniou alebo v oblasti hospodárstva či v oblasti rozvoja susedských vzťahov, o tom všetkom by sme hovorili aj keby bola manželka kuchárkou, pretože je normálne, že spolu hovoríme o všetkom, čo nás zaujíma. Preto je celkom pochopiteľné, že si vymieňame názory, argumentujeme, ja z hľadiska svojich skúseností, manželka z hľadiska diplomatky. Stane sa, že manželka vezme do úvahy aj môj uhol pohľadu.

Často sprevádzate manželku na jej cestách po Slovensku, ako hodnotíte našu mentalitu?

- Pokiaľ ide o mentalitu, cítim sa tu dobre, pretože sa tu stretávam so srdečnosťou, ústretovosťou, cítim sa tu viac doma, ako napríklad, keď sme žili v Nemecku, a to bez rozdielu, či ide o západ alebo východ Nemecka. Rozumel som si s nimi tiež, ale pokiaľ ide o mentalitu, tu je miera mentality, ktorá je jednoznačne pre mňa prijateľná.

Bola by škoda nevyužiť vašu erudovanosť, nadviazali ste kontakty s našimi odborníkmi?

- Od začiatku som mal kontakty s akadémiou a s niektorými partnermi na Ekonomickej univerzite. Musím priznať, že prvá moja skúsenosť, a to aj v prípade maďarských, českých či poľských kolegov bola, že všetci pracujú v oveľa ťažších podmienkach, najmä pokiaľ ide o možnosť cestovania, vybavenosti knižníc, to znamená, že musia venovať oveľa viac času, aby dosiahli isté výsledky vo svojej práci a v neposlednom rade aj aby uživili svoje rodiny. To je eklatantný rozdiel medzi vedeckými a pedagogickými pracovníkmi na západe a u vás.

Na čom pracujete teraz?

- Mám pred sebou päťročný projekt, tri ročníky mám už za sebou, aby som mohol znovu napísať knihu, ktorá už raz vyšla, a to v roku 1982 - ekonomická teória štátu. Medzitým sa však veľa zmenilo: internacionalizácia, integrácia, globalizácia, vznik nových národných štátov, ich vzťah k Európskej únii a vzťah EÚ k nim. Slovom nové skutočnosti, ktoré ma natoľko zaujali, že ich chcem bádať, analyzovať, hľadať súvislosti, ale aj riešenia. Malo by to byť akési resumé môjho celoživotného diela, ktoré som ako vedec venoval ekonomickej teórii štátu. Otázky, čo sa stalo so štátom ako takým, existuje vôbec ešte, ak áno, aká budúcnosť ho čaká, to všetko sú stále mimoriadne aktuálne témy, ktoré by som rád ešte obsiahol v knihe, ktorá by mala byť aj akousi bodkou za mojou profesionálnou kariérou.

Gabriela Kopicová