Prezident Koštunica vykročil na tŕnistú cestu

Príležitosť na usporiadanie vzťahov vo vnútri federácie

Koštunica je juhoslovanským prezidentom, Miloševič súperovi zablahoželal a chce sa určitý čas venovať vnukovi. Nového prezidenta uznalo Rusko, Čína, Bill Clinton ho prvýkrát verejne označil za hlavu štátu. Rýchle, jednoznačné a prekvapivé rozuzlenie búrlivých udalostí posledných dní. Avizovaná občianska vojna sa nekonala: policajti s demonštrantmi bojovali v Prahe, vraždilo sa na Blízkom východe, v Belehrade skôr panovala radosť a eufória. Pôjde však aj ďalej všetko hladko, podľa optimistických predstáv a prianí? Dočkajú sa občania Juhoslávie v blízkom čase vytúženého pokoja a ekonomickej prosperity? Dostane sa ich krajina z medzinárodnej izolácie? A skončí sa Miloševičovým odchodom s funkcie obdobie nestability na Balkáne? Netreba však predbiehať udalosti.

V prvom rade sa Koštunicovým prezidentským sľubom Miloševičova prítomnosť na srbskej politickej scéne vôbec nekončí. Pritom nejde tak ani o poplašné scenáre, podľa ktorých by sa Miloševič mohol pokúsiť o prevrat. Po minulotýždňových masových demonštráciách a oslavách víťazstva vo väčšine srbských miest, bývalý prezident na také niečo sotva nájde dostatočnú podporu, či už v radoch armády alebo polície. Vo veci je niečo úplne iné: federálne orgány a inštitúcie majú v súčasnej Juhoslávii len obmedzený vplyv a právomoci.

Vývoj v posledných rokoch bol totiž poznamenaný polarizáciou vzťahov medzi dvoma juhoslovanskými federálnymi jednotkami - Srbskom a Čiernou Horou. Federácia sa pri živote udržiavala len umelo. Čierna Hora napríklad už dlhší čas robí úplne nezávislú monetárnu politiku, neodvádza povinnú časť daní do federálnej pokladnice, samostatne vyberá clá, hoci by to nemala mať v kompetencii ...Srbsko tiež doteraz nezladilo mnohé zákony s juhoslovanskými a vládne strany v Belehrade využívali federálne inštitúcie skôr na politické machinácie a upevnenie vlastných mocenských pozícií ako na reálne vládnutie. Inými slovami, skutočnú moc v dnešnej JZR majú prezidenti, premiéri a parlamenty Srbska a Čiernej Hory. Nie Juhoslávie.

Riadny termín srbských parlamentných a prezidentských volieb je až jeseň budúceho roka. S najväčšou pravdepodobnosťou sa však dá očakávať predčasné hlasovanie. Socialistická strana, na ktorej čele chce Miloševič naďalej pôsobiť, totiž v srbskom parlamente nemá väčšinu a doteraz vládla pomocou radikálov Vojislava Šešelja. Tento však už avizoval, že je ochotný spolu s opozičným Srbským hnutím obnovy Vuka Draškoviča vytvoriť technickú koalíciu, ktorá by zvrhla vládu a zabezpečila predčasné voľby. Dostatok hlasov na to majú. Navyše, nie je vylúčené, že by sa k spomínanej iniciatíve pripojili aj niektorí ľavicoví poslanci. Tu však treba povedať, že tak Šešelj , ako aj Draškovič sa po neúspechoch v septembrových voľbách pohybujú na hrane vlastnej politickej existencie, takže ich najbližšie kroky nemožno odhadovať s istotou.

Ešte zložitejšia situácia je v Podgorici. Vládne strany tu federálne voľby bojkotovali ako reakciu na nedávne zmeny juhoslovanskej ústavy, ktoré podľa nich výrazne znevýhodňujú postavenie Čiernej Hory v rámci štátneho zväzku so Srbskom. Prezident Milo Djukanovič už vyhlásil, že Koštunicu ako prezidenta neuznáva. „S Koštunicom môžeme hovoriť, nie však ako s juhoslovanským prezidentom, ale ako s predstaviteľom nového politického myslenia v Srbsku,“ uviedol. Keď k tomu pridáme, že Koštunica už viackrát kritizoval Djukanovičov návrh nového usporiadania vzťahov vo vnútri federácie, je jasné, že zachraňovanie spoločného štátu nebude jednoduché. Situáciu ešte môže skomplikovať skutočnosť, že Demokratická opozícia Srbska v najbližších dňoch na federálnej úrovni zrejme vstúpi do koalície s druhou najsilnejšou čiernohorskou Socialistickou národnou stranou (SNP).Táto pritom nielenže doteraz bola Miloševičovým spojencom, ale aj Djukanovičovým hlavným protivníkom. Na druhej strane ekonomické a historické väzby medzi Podgoricou a Belehradom sú silné, a preto hrať s kartou nezávislosti môže byť nebezpečné. Septembrovým víťazstvom opozície teda vznikli predpoklady na oživenie federácie, no ani jej definitívne pochovanie stále nemožno vylúčiť.

Otázka konca izolácie a začiatku ekonomického rozvoja Srbska a JZR sa obyčajne dávajú do tesnej súvislosti. Zrušenie prvých sankcií sa očakáva už dnes. No nebude to v minulosti avizované bezpodmienečné odstránenie všetkých sankcií. Ministri zahraničných vecí EÚ na schôdzke v Luxembursku zrejme zrušia embargo na dovoz ropy a ropných produktov zo štátov EÚ do Juhoslávie a letecké embargo, ktorého platnosť je už i tak pozastavená. Zrušenie zákazu finančných prevodov a investícií, ako aj zmrazenia finančných prostriedkov patriacich JZR, srbskej vláde alebo štátom kontrolovaným firmám je však problematické. Predstavitelia EÚ na to majú vlastné zdôvodnenie: nechcú unáhleným rozhodnutím uvoľniť finančné prostriedky patriace napríklad doterajšiemu prezidentovi Slobodanovi Miloševičovi alebo ľuďom či firmám jemu blízkym.

Podobne ani stanovisko Washingtonu o bezpodmienečnom zrušení sankcií nemusí byť celkom jednoznačné. Prezident Clinton ich síce avizoval, no ministerka zahraničných vecí Madeleine Albrightová o niekoľko hodín neskôr vyslovila znepokojenie nad Miloševičovým rozhodnutím zostať v politike. Podľa niektorých analytikov by to mohol byť signál, že s rušením embarga by to nemuselo ísť ako po masle.

No, sankcie sú len jednou z foriem izolácie JZR. Krajina bude musieť prejsť dlhú cestu návratu do medzinárodných politických a finančných organizácií. V tomto smere sa môže ako veľký problém objaviť tribunál v Haagu. Nový prezident Koštunica, inak právnik, sa totiž netají tým, že so súdom odmieta spolupracovať a spochybňuje jeho legitimitu. Západní politici zatiaľ, diplomaticky, veľmi nekomentujú tieto jeho názory. Príklad susedného Chorvátska však ukazuje, že po gratuláciách a pochvalách by úplný návrat Juhoslávie na medzinárodnú scénu , najmä Washington, mohol podmieňovať spoluprácou s Haagom.

Zaujímavé bude sledovať aj vývoj v Kosove. Do delikátnej pozície by sa mohli dostať najmä predstavitelia medzinárodného spoločenstva v provincii. Väčšina ťažkostí s nastoľovaním mieru a nedostatočnou implementáciou medzinárodných dohôd sa doteraz pred verejnosťou dala zvaliť na Miloševičove plecia. Teraz sa však otvorene ukáže, že kosovskí Albánci nechcú žiť v Juhoslávii a Srbsku, či už s Miloševičom alebo bez neho. Podobne nebude jednoduché zareagovať na legitímnu Koštunicovu požiadavku, aby sa Srbi vrátili do provincie. Podmienky na to totiž neexistujú a nie iba Miloševičovou vinou. A potom základná otázka: Je Kosovo súčasťou Srbska a Juhoslávie? A ak áno, prečo to nie je tak aj v praxi?

Nový juhoslovanský prezident v početných prejavoch v posledných dňoch dal jasne najavo, že si je vedomý práce, ktorá ho čaká. „Táto práca je veľmi ťažká,“ tvrdí. V úspech však verí.

Rastislav Boldocký