Z EÚ superveľmoc Európa?

Tony Blair na V4 o svojich víziách a pre svojich voličov

Zámer britského premiéra Tonnyho Blaira vystúpiť s prejavom na víkendovom zasadnutí krajín Vyšehradskej štvorky vo Varšave vyznieval na prvý pohľad ako prejav podpory silnej krajiny ambíciám stredoeurópskeho zoskupenia pri vstupe do Európskej únie a dokonca práve preto pridával aj pátos výnimočnosti. Ale skutočne len na prvý pohľad.

Návšteva Poľska bola skôr bilaterálnou záležitosťou, v rámci ktorej vyzdvihol zásluhy tejto krajiny (podľa Buzeka sa Poľsko vynasnaží dostať sa do únie už k 1. januáru 2003), a zároveň vyzdvihol aj potrebu rýchlo sa otvárajúcej náruče európskej pätnástky, pripravenej objať nových príbuzných „v roku 2004“ (Blair). V jeho prejave sa však zablysla šestica kandidátov, čo nekorešponduje s víziou Slovenska, ktoré ako posledné zo strednej Európy dostalo stoličku v klube bohatých (teda OECD). A aj keď premiér Dzurinda bol napriek Blairovým obavám o zachovanie politickej stability povzbudený „signálom“, že SR bude do EÚ prijatá spolu s krajinami V4, skôr to vyzeralo ako vytváranie možnosti V3 + Slovensko.

Jeho návšteva však nebola nasmerovaná na súčasné problémy štvorčlenného „klubu čakateľov“. Dokonca ani na súčasné problémy EÚ tápajúcej v spôsobe uskutočnenia vlastnej reformy, a tým zatiaľ neschopnej povedať kandidátom možný termín rozšírenia (dnes je protieurópsky naladených 50 percent Poliakov, čo v programe využili traja prezidentskí kandidáti. Práve zmena pravidiel EÚ je podľa nich zámienka na to, aby Poľsku neposkytli to, čo mu prináleží). Takáto návšteva by bola doma odsúdená na masmediálny neúspech: žiadne palcové titulky, žiadne blesky fotoaparátov. Veď Veľká Británia nepredsedá, a ani nebude v budúcom polroku predsedať EÚ. Vágne by teda vyznela Blairom prednesená predstava, že urobí v prvom polroku 2001 maximum, aby sa dosiahol prielom vo vstupných rokovaniach s kandidátmi, resp. aby sa mohli zapojiť do revízií základnej zmluvy EÚ. A to si britský premiér nemohol dovoliť. Veď v danom týždni zratúvali konzervatívci nedostatky vo vládnutí premiérovho kabinetu. Blair potreboval imidžovku, aspoň takú, ako mu pred pár mesiacmi vystrúhal usmiaty novonarodený syn. Lenže snaha zmocniť sa úlohy otca aj pre budúce „novonarodené“ deti EÚ, s pitvaním problémov dneška, by mu politický šarm tiež nezvýšila.

Stavil tak po šéfovi nemeckej diplomacie Joschkovi Fisherovi a francúzskom prezidentovi Jacquesovi Chiracovi na budúcu víziu a ako tretí predstavil vo Varšave vlastný model jednotnej Európy, kde Británia môže byť centrom rozšírenej únie, pričom silnejšiu úlohu by mali zohrať národné parlamenty a vlády, presadzujúce plnenie „Charty povinností“ členov. Aj keby tieto orgány nemali podľa neho oslabiť silu inštitúcií EÚ, skôr naopak, „ukázať európskemu obyvateľstvu demokratickosť a legitimitu rozhodujúcich orgánov“, už teraz behajú šéfovi EK Romanovi Prodimu zimomriavky po tele. Blairovo ponímanie novej EÚ sa nepodobá federalistickému plánu Fishera, hoci reakcia Nemecka bola: „je dobré, že sa Británia zapája do tejto diskusie“. Nepodobá sa ani Chiracovej predstave „priekopníckych krajín“ v rámci únie - lepšie povedané akýchsi „primus inter pares“, aby sa zabezpečilo, že po vstupe nových členov nestratia „priekopníci“ svoj vplyv. „Ľudia od Európy čakajú viac ako voľný trh. Chcú prosperitu, bezpečnosť a silu,“ tvrdí Blair. „Európa musí byť v globalizovanom svete schopná čeliť, ekonomicky aj vojensky, konkurencii iných mocností a silných regionálnych blokov. Občania Európy potrebujú, aby bola svetovou mocnosťou.“

Jeho ponímanie veľmoci, nie superštátne, je možno bližšie prianiu Chiraca. S tým rozdielom, že by ako premiér rád zabezpečil silnejšiu pozíciu najmä donedávna absolútne skeptickej - a nielen oproti euru - Británii, ktorá bola vždy povestná viac ťažkým pregĺganím prijatia niečoho európskeho, ako entuziazmom. No mnohé prvky si požičal aj z plánu Fishera, a to najmä pokiaľ ide o dvojrýchlostnú Európu. Lenže, nielen pomalosť prijímacieho procesu je desať rokov po páde Berlínskeho múru sklamaním (rozširovanie sa podľa Blaira odkladá prinajmenšom o rok), ale pravdepodobne aj zmeny vízií vo vnútri únie pribuchnú na čas dvere pre nové tváre z Východu. Pravda je totiž taká, že ani Blair nepozeral na súčasnosť. Na problémy, bez vyriešenia ktorých sa nedá plánovať aj jeho budúca predstava

Slávka Blazseková